Pamätám sa na ten deň, keď som si uvedomila, že môj zrak nie je taký, aký by som chcela. Bolo to v ôsmom ročníku na ZŠ. Prepísala som poznámky k učivu na tabuľu a sadla som si do predposlednej lavice. Zdalo sa mi, že písmena na tabuli sú nejaké malé, že ich nie je vôbec vidieť. Spýtala som sa spolužiakov. Tí s nimi žiaden problém nemali.
O niekoľko dní som sedela u detskej obvodnej lekárky. Neverila mi, že môj zrak sa zhoršil. Zapla tabuľu, kde boli písmena, čísla a nejaké znaky. S poslednými riadkami som musela bojovať. Žiaľ, neúspešne. Vypísala mi výmenný lístok k oftalmologičke.
Nepamätám sa na prvú návštevu mojej novej oftalmologičky. Predpokladám, že to bude tým, že som tam chodila dosť nerada. Čakáreň bola nonstop plná, strávila som tam niekoľko hodín. Sestrička bola nesmierne arogantná a drzá ku každému. Ambulancia a jej vybavenie by mohli poslúžiť ako kulisa do nejakého filmu z čias komunizmu. Dokonca tam bol aj písací stroj, na ktorom písala doktorka správy do zdravotnej karty a pod. Na kontroly som nechodila pravidelne. Neskôr, keď som zistila, že zrak sa dá kvalitne zmerať aj v optike, som tam nechodila vôbec.
Nečudujem sa, že bola nahnevaná, keď som tam jedného dňa vtrhla s výmenným lístkom na perimeter, ktorý som potrebovala k vodičskému preukazu na kamión. Keď zbadala dátum poslednej kontroly, skoro ma vyhodila aj s lístkom. Našťastie si to rozmyslela. Odvtedy som tam nebola.
Okuliare som nosila najprv sporadicky. Dioptrie do diaľky boli nízke, mali sa vraj upraviť do normálu. Nestalo sa tak. Zasekli sa na -3. Bez okuliarov som bola slepá. Videla som dosť biedne obrysy predmetov. Keď sme odchádzali na turnus, kontrolovala som, či mám aj náhradné okuliare. Bez nich by som si šoférovať netrúfla.
Pomaly som si na tento stav začala zvykať. Občas som zavítala do optiky po nové rámy či sklá. Skúsila som aj sklá, ktoré sa na slnku stmavia. Kontaktné šošovky som nikdy neskúsila, bála som sa kontaktu s okom a nejako ma ich pravidelná údržba neoslovila. Z praktického hľadiska mi to nevyhovovalo.
Prečo práve operácia?
Zlom nastal koncom roka 2018. Mala som pár dní čerstvo nové sklá. Večer v kamióne, keď sme sa chystali spať, som ich chcela uložiť na poličku, no spadli mi. Vytvorila sa malá ryha, presne v zornom poli oka. Povedala som si, že to boli moje posledné okuliare a s nimi to dobojujem až do operácie. Náhradné okuliare som nepoužívala, tlačili ma rámy a bolela ma z nich hlava. Mala som perfektnú motiváciu.
O laserovej operácii som sa dozvedela od môjho kamaráta, ktorý sa pre ňu rozhodol už veľmi dávno. Tieto informácie a jeho pohľad na vec som vedela už niekoľko rokov pred mojím finálnym rozhodnutím, no nejako som tomu nevenovala pozornosť a možno som tomu ani veľmi nedôverovala.
Začala som hľadať kliniky v okolí. Na východe som výber veľký nemala, čo mi ušetrilo nejaký čas. Prvá klinika, ktorú som si na základe skvelej reklamy a prezentácie našla na instagrame, mala síce pobočku v Poprade, ale robievali tam iné zákroky, nie korekciu zraku. Pátrala som ďalej. Od kamarátky, ktorej mamka a sestra zákrok podstúpili len nedávno, som sa dozvedela o jednej klinike v Košiciach, kde bolo zoperovaných množstvo známych. Priznám sa, vôbec ma tá klinika neohúrila. Kamarátka mi povedala o skúsenosti jej mamy, ktorá mala o niečo dlhšiu rekonvalescenciu po operácii, pre „stratenú“ šošovku. To ma dosť zarazilo. A nejako som bojovala sama so sebou, že tam ísť veľmi nechcem.
Keď som si tam nakoniec chcela vybaviť termín predoperačných vyšetrení, mali dosť plno. Zhodou okolností a tak trochu šikovnosti personalizovaných reklám na facebooku som objavila kliniku v Banskej Bystrici. Zavolala som tam, aby som si dohodla termín o niečo skôr, ako mi ponúkli v Košiciach. Uľavilo sa mi. Aj napriek väčšej vzdialenosti kliniky od môjho bydliska som bola pevne presvedčená, že to bude ono.
Nastal deň D a spolu s otcom sme šli do Banskej Bystrice na predoperačné vyšetrenie a celkové posúdenie, či som vhodným kandidátom. Cesta zbehla ako voda a ja som netrpezlivo čakala v čakárni. Prišla som na rad. Dostala som sa do ambulancie, kde na mňa čakala doktorka a sestrička.
V tmavej miestnosti boli prístroje, každý strategicky v rohu. Taktom som sa posúvala od jedného k druhému spolu s doktorkou. Verdikt na konci bol jasný. Operácia bude možná. Odporučila mi typ, ktorý nie je finančne náročný, čo by mi ani nevadilo, a počítala som s väčšími výdavkami, no pre veľkosť a špecifickosť môjho oka to bola najlepšia voľba. Vybrala som si slnečné okuliare, ktoré na mňa čakali po operácii a mohla som začať odpočítavať posledné dni s okuliarmi.
Ani neviem ako a nastal ten deň. Čakala som netrpezlivo v čakárni spolu s dvoma chlapcami. Dostali sme svoje taštičky s darčekmi od kliniky, receptami na lieky po operácii a okuliarmi, ktoré sme si vzali na sálu. Dostali sme dôkladné inštrukcie od doktorky o priebehu pred, počas a po operácii.
Rozlúčila som sa s otcom, ktorý ma čakal v čakárni spolu s rodičmi chlapcov. Vošli sme do ambulancie, kde sa chlapci rozhodli, kto pôjde skôr. Ja som bola posledná. Vôbec mi to nevadilo. Sestričky nám dali na hlavu čiapky, ktoré nám zakryli vlasy. Postupne nám začali aplikovať očné kvapky, ktoré mali znecitlivieť oči.
Prvý chlapec to mal za sebou aj s jemnou stratou vedomia hneď po zákroku. Vraj podcenil pitný režim. Tak sme vodu dostali všetci. Druhý chlapec robil presný opak, než od neho personál očakával. Nevedel sa uvoľniť. Snažil sa zatvoriť oči a bojoval s kovovým nástrojom, ktorý zabezpečuje, aby oko bolo stále otvorené. Nakoniec to mal za sebou aj on. Bála som sa, čo ma čaká, keď to chlapci predo mnou sotva zvládali. Srdce mi bilo akoby som utekala za kamiónom. Bola som maximálne nervózna. Viac ako pri maturite či jazde v autoškole.
Ľahla som si na operačný stôl. Snažila som sa filtrovať dianie okolo. Sústredila som sa na dýchanie. Mala som pocit, že mi srdce vyskočí z hrude. Nakoniec som si povedala, že to dám, že to nič nie je a upokojila som sa. Nado mnou sa objavil prístroj. Zazrela som zelené malé svetlo, ktoré som podľa inštrukcií mala celý čas sledovať. V tomto momente som vnímala iba svetlo. Prelepili mi ľavé oko. Pravým som hypnotizovala svetielko. Keď bolo oko pripravené, doktorka odstúpila od stola a prístroj sa spustil. Okrem zeleného svetla som zaregistrovala aj iné. Prístroj zahučal a zacítila som nepríjemný zápach. Bola to moja spálená rohovka. Vedela som, že prvé oko už mám za sebou. Nebolo to nič strašné. Vôbec to nebolelo. Doktorka mi na oko aplikovala šošovku. Nakoniec som si vyskúšala aj tie.
Nasledovalo druhé oko. Tu som sa už tak veľmi nebála. Laser bol hotový za tri sekundy. Viac trvala celková príprava. Doktorka ma ešte posadila za jeden prístroj a skontrolovala zrak. Nasadila som si okuliare a išla do čakárne. Otec bol prekvapený rýchlosťou zákroku, čakal, že to potrvá dlhšie. Šli sme do lekárne po lieky a domov.
Po ceste sme sa zastavili na obed na odpočívadle Dechtáre. Oči boli v poriadku. Videla som síce akoby som bola pod vodou. Obraz bol naozaj nejasný. Ale do diaľky to bolo o niečo lepšie ako bez okuliarov. Cesta z Dechtárov nebola najlepšia. Postupne sa mi vytvorila svetloplachosť, ktorá je po tejto operácii normálna. Bolo to miestami dosť neznesiteľné. Svetlo sa odrážalo od snehu pri diaľnici. Bolo ho veľa. Útechou bol až tunel. Tam som si na chvíľu od tejto dosť čudnej bolesti oddýchla.
Keď som prišla domov, zabarikádovala som sa v izbe. Hodila som do seba lieky proti bolesti a zaspala som. Cítila som sa naozaj zle. Na toto nás aj upozornila doktorka. Nečakala som, že to bude až takéto.
O dva dni som bola v Banskej Bystrici opäť. Doktorka mi vybrala šošovky. Nakoniec neboli také hrozné, ako som si myslela, keď som nosila okuliare a túto možnosť som nezvažovala.
Postupom času svetloplachosť ustúpila. Izba konečne uzrela svetlo a mohla som ísť aj na skok do obchodu. Cestou som skúmala nový zrak. Ten sa každým dňom viac a viac zaostroval. Tesne pred prvou kontrolou som sadla za volant. Zrak bol perfektný, až na jeden detail. Na semafore, keď bola červená a autá stáli, ma dráždili ich brzdové svetlá. Bála som sa, či to prejde a ako to bude neskôr, keď pôjdem do práce.
Tri týždne po operácii nasledovala ďalšia kontrola. Doktorka zhodnotila, že operácia dopadla výborne a zrak sa ešte viac zaostrí. Zostatkové dioptrie neboli, takže sa môžem tešiť z nového stopercentného zraku. Predpísala mi lieky na pokračovanie pooperačnej starostlivosti očí. Vypísala správu pre doktorku, ktorá mi v zdravotnom preukaze odstránila okuliare. Zastavila som sa na polícii po nový vodičský preukaz a papierovačky som mala úspešne za sebou.
Dlhšia pauza od šoférovania
Tesne po operácii sa neodporúča umývať vlasy. Týždeň po operácií môžu ženy používať make-up. Celý mesiac od operácie sa má pacient vyhýbať prašnému prostrediu, námahy, dokonca niekoľko mesiacov je zakázaná sauna či solárium. Vzhľadom k tomuto som sa rozhodla, že budem doma. Nechcela som nič podceniť. Manžel si zobral so sebou zácvikára, aby sa sám nenudil a po toľkých rokoch bol zvedavý ako mu to pôjde so zaúčaním nového kolegu. Kolega po jeho zácviku jazdí sám a je naňho naozaj pyšný. No v budúcnosti žiaden ďalší zácvik neplánuje. Nevie si predstaviť znova niekoho „cudzieho“ v kabíne. Našťastie, ja som výnimka.
Mesiac a niekoľko týždňov po operácii sme sedeli spolu v novej Scanii s vysokou kabínou. Naozaj podarený štart po takomto dlhom čase mimo kamióna. Oči boli v poriadku. Skúsila som si to ešte v ten večer, keď som začínala jazdu ja. Svetlá áut ma už nedráždili. Boli v poriadku. Skôr sa len unavili, čo sme vyriešili výmenou a kvapkami.
Bolo to naozaj zaujímavé zvyknúť si na život bez okuliarov. Keď sa ráno zobudím, vychutnávam si čistý obraz. Nemusím hľadať okuliare, ktoré som vedela vždy niekde odložiť.
Jediné okuliare, ktoré teraz hľadám a nosím, sú slnečné. Sú dosť dôležité nielen počas šoférovania. Boli by dokonalé, keby nemali jednu chybičku krásy – ryhu v zornom poli. Áno, aj tieto mi spadli. Dva týždne po operácii.
Začiatkom roka (2020) to bol presne rok od operácie. Oči sú už späť vo svojej stopercentej forme. Občas sa stane, že sú suché a podráždené, o čo sa jednoducho postarajú očné kvapky. Nevyplatí sa podceňovať ostré slnko bez slnečných okuliarov, inak sa to môže nepekne vypomstiť, minimálne nepeknou migrénou.
Aj napriek tomuto faktu, v podobe o niečo viac citlivých očí na slnko, (môj subjektívny pocit) toto rozhodnutie neľutujem. Stálo to za to. 😉
P.S.: Rekonvalescencia sa líši od typu operácie. Dôkladne sa o tom informujte, aby ste si vedeli prispôsobiť PN.
Peter a Nataly 