Keďže som tento blog začala písať ešte predtým, než som začala s Peťom oficiálne jazdiť na kamióne, rozhodla som sa, že by som mala napísať nejaký ten update k nášmu spolunažívaniu v kabíne.
Za tie štyri roky sa toho zmenilo mnoho. Nielen firma, pre ktorú jazdíme, ale aj množstvo iných vecí v našom vzťahu. Bez tohto progresu by sme sa pravdepodobne nikde neposunuli.
Na úvod môžem skonštatovať, že sme prešli kus cesty, ktorá vôbec nebola taká ľahká, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Vzhľadom na to, že sme do vzťahu vstúpili dosť mladí, bez akýchkoľvek poriadnych skúseností a očakávaní, čo vlastne si od toho všetkého „sľubujeme“, sme sa museli učiť za pochodu. Áno, to prirodzene robia ľudia dosť často, keďže sa učíme celý život a nikto to za nás odžiť jednoducho nedokáže.
Množstvo priateľov, prekvapivo aj rodina, nebolo veľmi nadšených z nášho rozhodnutia, takže sme nemali nejaký veľký priestor zdieľať naše problémy, práve naopak, boli sme v tom iba my dvaja, čo ani tak na škodu nebolo. Veď si premietnite v hlave nejakú epizódu zo zámeny manželiek alebo svokry, čo sa stane, keď sa do vašich problémov vo vzťahu začne miešať niekto iný a dávať vám nechcené rady?
Tak ako to všetko prebiehalo?
Museli sme si na seba zvyknúť
To je presne to, čo sa v mnohých vzťahoch vykryštalizuje až po spoločnom bývaní. Áno, zabudnuté ponožky, okusovanie nechtov, zabudnuté papierové vreckovky atď. Zrazu pred tým tvojím frajerom beháš nahá, jeho oblečenie sa zmieša s tvojím, máte spoločný neporiadok, ktorý treba upratať a vo vzduchu visí otázka: „Kto to urobí?“.
Spoločné bývanie by som odporučila ako povinnú jazdu pred svadbou, všetkým povinne, nehľadiac na ich vieru, zvyky a pod. Len takto si uvedomíte, či máte vedľa seba partnera alebo dieťa, o ktoré sa treba starať. A to myslím aj z opačnej strany, človek nikdy nevie.
Takto sme si na seba museli zvyknúť aj my. Tým, že sme boli zavretí v malej kabíne, o to intenzívnejšie to bolo. Pre niekoho možno extrém, pre nás však veľmi obohacujúca skúsenosť.
Museli sme sa naučiť komunikovať
Naša komunikácia na začiatku vyzerala ako z knihy s názvom: „Desať spôsobov, ako zabiť vzťah chybnou komunikáciou.“ (!) Netuším, či táto kniha reálne existuje, ale keby bola potreba, vedela by som ju napísať.
Od našich rodičov (prepáčte, že za príklad uvádzam vás, no kde inde sme to mohli odpozorovať, ako v „tradičnej rodine“?) sme pobrali samé „dobré“ veci, ako spolu efektívne komunikovať. Napríklad: ak nevieš vyjadriť/presadiť svoj názor, uraz sa; tichá domácnosť a ignorovanie problému naše hádky určite vyriešia; pravda je len jedna a nemôžu ju mať obaja; ak nevieš vyjadriť svoj názor konkrétne a jednoducho, začni kričať.
Takto by som mohla pokračovať do nekonečna. Je množstvo vecí, ktoré ľudia robia v komunikácii zbytočne zle a kazia to. My sme to dali, kúsok po kúsku. Krok za krokom. Neprišlo to zo dňa na deň a ešte stále niekde zlyhávame. No už je to o to lepšie, že občas vieme celý „budúci“ konflikt zvládnuť bez toho, aby sme ho vôbec začali.
Peter a ja v tom máme jasno a v mnohých veciach ohľadom komunikácie sa zhodneme. Otvorene sa bavíme nielen o probléme, ale aj o spôsobe, akým ho riešime a komunikujeme. Úprimne? Táto „nekomunikácia,“ ktorú praktizuje množstvo iných párov, bola odjakživa moja nočná mora. Byť s niekým, kto si domýšľa a vytvára vlastnú pravdu… Dá sa to vôbec? Som veľmi rada, že moja nočná mora je nateraz fuč a stále pracujeme na tom, aby to tak ostalo.
Ako to v praxi vyzerá? Úplne jednoducho. Stačí sa začať rozprávať o tom, čo vás trápi, čo cítite a čo by ste chceli zmeniť. Snažte sa vžiť aj do pocitov toho druhého, lebo iba takto sa vyhnete obviňovaniu: „To ty robíš/vravíš…“ Nie, treba na to ísť iným spôsobom.
Každý človek je iný a veci, ktoré niekedy urobí, sa môžu zdať úplne inak ako to naozaj myslel, preto ešte predtým, než si niečo začnete namýšľať o vašom partnerovi alebo partnerke, skúste ho/ju vypočuť a dať mu/jej šancu to vysvetliť. Verte mi, niekedy proste konáme bez uváženia, len tak pohltení emóciami.
O tom, ako spolu efektívne komunikovať, sa viete dočítať v rôznych knihách, ak máte problém si to nejakým spôsobom uvedomiť sami.
Museli sme sa naučiť akceptovať naše rozdielne názory
Idú sviečky na vianočný stromček ako prvé alebo posledné? Toto je asi prvá vec, ktorá mi napadne pri tejto téme. Naozaj, niekedy si proste uvedomíte, že nie ste až takí partners in crime, ako by sa zdalo. Zrazu je modrá tyrkysová a vaša obľúbená vec je iba zbytočná haraburda, ktorá zavadzia.
Uvedomiť si fakt, že všetci nemôžeme mať rovnaký názor na všetko, ani keď sa veľmi ľúbime, je základom prežitia. Prežitia tohto ťažkého prebudenia sa do dospelosti, ktorá vám vlastne hovorí, že život je nejaká kopa chaosu, v ktorom vyznať sa je niekedy naozaj ťažké, ba až nemožné.
Na vás alebo na nás dvoch už len ostáva, či tieto vaše rozdiely prekonáte alebo to radšej necháte tak. Tak ako? Vyhrá rozum, srdce alebo ego?
Na druhú stranu, je dobré vedieť rozlíšiť, kedy sú tie vaše rozdiely naozaj neprekonateľné a kedy ide len o úplné maličkosti. Tolerovanie fyzického či psychického násilia je už ďaleko za hranicou.
Museli sme sa naučiť robiť kompromisy
S rozdielnymi názormi prichádza aj tento veľmi dôležitý bod zvaný kompromis, inak známy ako alfa a omega šťastného spolunažívania. Ak ste čítali knihu 7 návykov, viete, že nie každý kompromis je typu win-win pre oboch. To znamená, že obe strany z danej veci vyviaznu ako víťazi.
Preto je dôležité si uvedomiť, či v snahe za každým kompromisom sa neskrýva win iba pre vašu polovičku, ktorá z toho bezmála stále veselo ťaží. To len tak na okraj.
Náš kompromis so sviečkami dopadol takto, kto bude zdobiť stromček, dá ich podľa seba. Zdobí ho stále Peťo, keďže variant s dňom stráveným v kuchyni je pre neho ten horší, sviečky idú nakoniec. Stromček je ozdobený a my sa nehádame.
Museli sme sa naučiť počúvať a byť k sebe úprimní
Byť k sebe úprimný je základom akéhokoľvek vzťahu, nielen toho partnerského. Prečo? Jednoducho preto, že nik z nás nemá rád klamstvá. Nech je lož akokoľvek bolestivá, vždy je to lepšie ako stále dookola klamať.
Byť k sebe úprimný znamená vedieť vyjadriť svoje pocity a myšlienky, nič nedusiť v sebe.
S úprimnosťou ide ruka v ruke aj dôvera. Samozrejme, úprimnosť v dnešnej dobe plnej falošných úsmevov s cieľom zapáčiť sa okoliu sa veľmi nenosí.
Naučiť sa byť úprimný k sebe a partnerovi si vyžaduje vysokú dávku sebauvedomenia. Ak je vaše partnerstvo založené na úprimnosti, ste na dobrej ceste budovania kvalitného vzťahu.
Museli sme sa naučiť byť spolu, ale aj od seba
Bez seba (rozumej napr. ja doma a Peťo v kamióne na cestách) sme boli dokopy zatiaľ trikrát. Ako sa náš vzťah vyvíjal a my spolu s nim, bolo to vo všetkých prípadoch podstatne rozdielne.
Každé takéto dočasné odlúčenie nám dalo niečo. S odstupom času sme si mohli porovnať, ako sme to všetko zvládli, v čom sme sa zlepšili a v čom sme naopak zlyhali.
Existuje vlastne dokonalý vzorec toho, ako často byť spolu alebo od seba? Čo je a čo nie je v norme?
Sme my alebo iné páry jazdiace spolu oveľa viac psycho, lebo sme nonstop spolu? Je náš vzťah o niečo lepší? To sotva. Kvalita vzťahu sa nemôže predsa merať tým, koľko času spolu trávite. Je to dosť subjektívny názor a pocit. To, čo je u nás v norme, môže byť pre niekoho peklo. A to je v poriadku.
Dôležité je vždy to, či sa na tomto fakte zhodnú obaja partneri, oni sú tí, ktorí ten vzťah budujú a rozhodujú, ako má vyzerať.
Keď sme boli od seba prvýkrát, prežívali sme to o niečo horšie. Čerstvo zaľúbení sme nevedeli, že je fajn byť niekedy aj od seba. Nie sme predsa siamské dvojičky, ktoré nemôžu existovať bez prítomnosti toho druhého. Bol to des. Po tom všetkom sa čudujem, že sme to nejako spoločne zvládli až sem.
Po druhý a tretíkrát to bolo predsa len o niečo lepšie. Časom sa znížila frekvencia telefonovania, ktorú nahradili hlasovky a videá na facebooku. Doprali sme si viac svojho času. Keď sme sa nemali o čom rozprávať, jednoducho sme hovor ukončili. Predtým niečo nemysliteľné.
Vieme, že tomu druhému môžeme dôverovať a zbytočne sa netrápime hlúposťami. Prečo mi ešte neodpísala? Prečo nedvíha telefón? Už je to za nami. Proste vieme, že sa nič nedeje a ozve sa neskôr. Aj to je o dôvere a že si uvedomujete, že aj ten druhý má svoj život, že?
Nie som tu však na to, aby som vám dávala rady. Načo? Aj tak tí, ktorí by ich potrebovali, ich nikdy neprijmú. A časom som si uvedomila, že nie je moja vina a zodpovednosť, ako si žijú iní ľudia. Určite vedia, kde robia chyby, len si ich nechcú priznať. Nechcú sa dostať do situácie, keď sa budú musieť konfrontovať so svojimi pocitmi, hodnotami a vierou. Naruší sa ich pokoj a falošný pocit, že nad svojím životom majú kontrolu. A čo môže byť náročnejšie ako prevziať zodpovednosť za svoje činy a rozhodnutia? Čo môže byť horšie, ako si uvedomiť svoju zraniteľnosť, omylnosť a chybu?
Náš vzťah nebol prechádzkou ružovou záhradou. Prešli sme si všeličím. Začínali sme od nuly. Ale nejako sme to zvládli.
Na instagrame a facebooku vidíte iba to, čo chceme, aby ste videli. Takto môžete ľahko nadobudnúť pocit, že sme dokonalý pár a problémy nás veselo obchádzajú.
Nie, vôbec to takto nie je. Verte mi. Aj my máme občas tie zlé dni, hádame sa ako hlupáci. Kričíme po sebe, čo by niekto okomentoval ako predohru k rozvodu. Ale stále nás tieto škaredé dni niekam posunú. Stále si ten krik a spôsob nášho niekedy až prehnaného vyjadrovania pocitov (na tom tiež usilovne pracujeme) vieme odpustiť.
Po chvíli aj tak človek vychladne a príde so stiahnutým chvostom ospravedlniť sa a uzatvoriť túto hádku. Je to naozaj všetko v poriadku. Aj my sme len ľudia.
Nebudeme sa tu teraz tváriť, že sme dokonalí. Problémy neriešime vždy s chladnou hlavou. Je to všetko v poriadku. Sme spolu len pár rokov. Nik nás na toto nepripravil. To, ako sa správame dnes, možno zajtra už bude inak. Snažíme sa stále niekam posúvať, nielen v štýle komunikácie a riešenia problémov, ale aj v bežnom spolunažívaní. A je to občas dosť na nervy. Ale len takto sa vieme spoločne niekam posunúť.
A žili šťastne, až kým…
8.7.2017 okolo sedemnástej sme stáli pred Konkatedrálou sv. Mikuláša v Prešove. Náš vzťah a spoločné chodenie sme sa rozhodli posunúť na „vyšší“ level. S rôznymi zmiešanými pocitmi sme tam stáli a čakali, až nadíde naša chvíľa a vkročíme dnu. Čo všetko sa zmení? Čo nám prinesie manželstvo? Nie je to príliš skoro? Vydrží to? Budeme spolu šťastní?
Asi ako každý pár, aj my sme si prešli takýmto „pred-obradovým“ stresom. Predsa len, je to úplne iné rozhodnutie, ako výber topánok v obchode.
Akokoľvek považujete manželstvo za dôležité, pre každého ma iný význam a asi bude zbytočné polemizovať, kde je pravda.
My sme sa pre manželstvo rozhodli, pretože ho považujeme za dôležité. Jednak z hľadiska právnej ochrany, nikdy neviete, čo sa môže stať. A znamená pre nás jasný odkaz, ako to s naším vzťahom myslíme.
Paradoxom tejto našej doby je, že nie je dopriate každému. Tí, ktorí by chceli ich vzťah spečatiť, ho legálne na Slovensku nemôžu, a tí, ktorí by mohli, ho za dôležité nepovažujú. Nie je však úlohou mňa ani tohto blogu šíriť tieto pre niekoho až radikálne myšlienky. Spomínam to len takto, na okraj. Je mi to naozaj ľúto a teším sa na deň, keď diskusia na túto tému nebude vyvolávať vlnu hnevu a slepej nenávisti.
Poďme však späť k nám. Ubehli krásne tri roky nášho spoločného manželského života, ktorý sa úprimne nejako zásadne od toho predtým nelíši.
S úsmevom na tvári stále spomíname na našu svadbu, bola to asi tá najlepšia párty, kde sa stretla celá rodina a všetci sme si tento deň spoločne užili.
Pred nami je ešte množstvo vecí, ktoré si musíme zabezpečiť. Na tieto rozhodnutia sme dvaja, o to zaujímavejšie to bude.
Naozaj, neviem, čo viac k tomuto napísať. Chcete nejaké poučky a filozofické výklady o manželstve? Načo, naozaj. Ak ste svoj vzťah zvládali už predtým, pokračovať ako manželia bude o to jednoduchšie.
Čo by som však rada zdôraznila. Nemyslite si, že manželstvo je zázračný stav, v ktorom sa váš partner/ka zmení o stoosemdesiat stupňov, že budete o niečo šťastnejší a pod. Môžete isté veci brať možno o čosi vážnejšie, ale až takéto obrovské zmeny nečakajte.
Vstupujte doň triezvi a s realistickým pohľadom na vzťah. Inak sa zbytočne sklamete. Alebo budete spolu takto nasilu spolunažívať ako kopec iných párov. Voľba je, samozrejme, iba na vás.
Nikto nevie, ako dopadneme my. Budeme spolu roky? Rozvedieme sa? Čokoľvek sa môže stať. Sme len ľudia a toto nie je rozprávka so šťastným koncom, kde princ našiel svoju princeznú a žili šťastne až do smrti.
Kdeže, toto je nevyspytateľný život, naozaj sa môže stať čokoľvek. To, ako si s tým človek poradí a ako to dopadne, je len a len v jeho rukách. Netreba sa báť zobrať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk a sakra, žime ho naplno!
Peter a Nataly 