NA CESTÁCH #1

Prvý spoločný turnus je konečne za nami. A my si môžme vychutnávať voľno.

Tri mesiace zbehli ako voda. Za nami je niekoľko tisíc kilometrov a zážitkov. Poďme však pekne po poriadku.

Tak, ako to šlo?

Super, super, neskutočne super… Všetko to začalo pár hodín pred odchodom zo Slovenska. Dozvedeli sme sa, že naša prvá spoločná cesta bude do Nemecka. Nič nezvyčajné. Prekvapenie bolo skôr v podobe nášho autíčka na nasledujúci turnus. Sľúbená Scania sa behom noci zmenila na DAF. Výborne, s týmto autom sme nemali žiadne skúsenosti. Bola to výzva. Viem, auto ako auto. Väčšinou sa nijak zásadito nelíšia, išlo skôr o ten pocit: „Čo od tohto auta môžem očakávať?“. Ešte predtým, než sme ho videli, sme sa dohodli s Peťom, že začnem ja. Mala som jednoduchú trasu, ktorú som dobre poznala. Z Košíc do Žiliny som šla neraz.

Autíčko svoj prvý dojem zachránilo obrovským interiérom. Holanďania si na tom určite dali záležať. Úložného priestoru tam bolo habadej. Posteľ bola dosť široká, no s istotou neviem povedať či je širšia ako v Scanii. (Viac info v článku o DAFe)

Čiže strach z toho, čo nás v kabíne čaká a neminie pominul. Kým sme všetko pripravili na cestu bolo 4 hod. ráno. Vyrazili sme. Prvotný stres sa rozplynul hneď ako som vyšla na cestu. Keď sa vyjasnilo a bolo vidieť do kabíny, začala nemalá šou. Pohľady prizerajúcich sa ľudí či šoférov. Určite si to vieš predstaviť.

Teraz to už neriešim idem si svoje a venujem sa premávke. Ale sem tam, keď mi nejaký kolega či náhodný človek ukáže palec hore, tak to stále vie potešiť.

Prvé zúženie a odhad veľkosti auta ma čakal hneď na Slovensku. Ach, to Branisko… Odvtedy som si nejak zvykla na úzku cestu. Keď sme už pri zúženiach aj cez tie trafené talianske, slovinské a francúzske platidlá som sa naučila ísť i keď tam má problém človek stále…

Za prvé tri týždne ma stihli zastaviť aj policajti. Bolo to v Taliansku a bola to náhodná kontrola tovaru. Stálo nás to len 30 min. nášho vzácneho času.

Učím sa cúvať. Nie je to sranda. Ale snažím. Párkrát som úspešne (na)cúvala. Chce to len cvik. Teším sa, keď to už budem vedieť sama, bez pomoci Peťa.

Najlepšie sa jazdí po diaľnici. Najhoršie v Taliansku, kde si cesty mýlia s chodníkmi. Najtolerantnejší šoféri sú v Holandsku. Najmenej v Taliansku, Maďarsku… Tejto téme sa komplexnejšie budem venovať v nasledujúcom príspevku.

P&N TIP: Chceš vedieť viac? Tak si pozri náš fotoreport z tohto turnusu. Klikni sem.