Väčšina z nás si vodiča alebo vodičku autobusu predstaví jednoducho ako človeka, ktorý vie šoférovať veľký kolos. Úprimne, často ich ani veľmi nevnímame. Možno len vtedy, keď nastupujeme alebo vystupujeme cez predné dvere a pozdravíme.
Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, čo všetko táto práca obnáša? Čo všetko musí vedieť vodič alebo vodička autobusu? Je to ten ufrflaný starší pán s bradkou, alebo usmievavý vodič, ktorý vie aj požartovať? Jazdí štýlom plyn-brzda, alebo je jeho jazda plynulá a pohodlná? Práve toto sú veci, ktoré si ako cestujúci všimneme ako prvé.
Pôvodne mal byť tento článok určený najmä pre budúcich vodičov a vodičky autobusov. Pri jeho písaní som sa však rozhodla, že by nebolo na škodu otvoriť túto tému aj širšiemu publiku a ponoriť do tajov tohto „remesla“ aj vás. Veď nie nadarmo sa hovorí, že volant je vlastne guľatá lopata.
Za volant autobusu som si prvýkrát sadla v septembri 2024. Predtým som osem rokov jazdila na kamióne (plachta 40 t). Naivne som si myslela, že keď viem šoférovať veľké vozidlá, bude to hračka.
Jazdila som po Európe v dvojosádke. Keď som videla, že autobusová linka má napr. 150 kilometrov, v duchu som si povedala: „Veď to sú na kamióne len zahrievacie kilometre…„
Lenže veľmi rýchlo som zistila, že to také jednoduché nebude.
Zodpovednosť za bezpečnosť cestujúcich
U mňa bola a stále je priorita – zodpovedať za bezpečnosť cestujúcich počas jazdy. Tu chcem zdôrazniť, že ide o situáciu, kedy je vozidlo v pohybe. Neviem ovplyvniť nastupovanie a vystupovanie cestujúcich, akokoľvek blízko či ďaleko sa postavím od obrubníka zastávky.
Poďme si to vysvetliť. Za celú tú dobu, čo šoférujem, mi spadli dve cestujúce. V oboch prípadoch autobus stál. Jedna zakopla počas nastupovania a druhá, keď sa chcela postaviť, nevšimla si schodík v autobuse (bolo to jediné krátke Iveco, ktoré u nás jazdí a tie schodíky má) a spadla.
V oboch prípadoch to nebolo nič vážne.
Roky na kamióne mi dali cenné skúsenosti ako na dobrý cit pre jemný rozjazd a brzdenie, takže som rada, že mi táto nadobudnutá schopnosť pomáha aj naďalej. Jedna vec je zbierať rozsypané olivy v návese a druhá – volať záchranku a ťahať sa po súdoch.
Áno, nedokážem ovplyvniť skladbu a zloženie iných účastníkov cestnej premávky a ich nezmyselné vrtochy, ale viem predvídať a pripraviť sa na to. Alfa a omega je rozostup. Nelepím sa zbytočne na auto predo mnou. Sledujem okolie. Viem, kde sú miesta, kde ľudia najviac bezmyšlienkovito používajú vozovku ako imaginárny prechod pre chodcov a ani sa nepozrú (pozdravujem dôchodcov na Trojici a chodcov v celom centre mesta). Ak cez takýto úsek idem, upravím rýchlosť. Nie je to osobák – nedupneš len tak na brzdu, nemôžeš.
Niektoré zastávky v Prešove sú projektované od buka do buka, čiže postaviť sa tesne ku každej je čin hodný odvahy. Niektoré sú jednoducho krátke, iné sú zaoblené alebo ich lemujú konáre stromov, ktoré poškrabú celý autobus, a chuťovka pre nás, trolejbusárov, je ulica Budovateľská – smer konečná. Pani inžinieri opäť nesklamali. Trolejbus sa k zastávke priblíži, ale tam aj skončí, keďže mu vypadnú zberače a nemusím vravieť, že naspäť ich už nezaložíš. Všetko má svoje limity. Zastávka je ďaleko od trakčného vedenia. Vysvetli to nahnevanej babke, ktorá tam ide prvýkrát. Znova si to odnesie ten posledný článok v systéme -vodič trolejbusu.
Keď som začínala jazdiť, mala som rešpekt k pristaveniu k zastávke, keďže niektoré obrubníky boli vyššie ako autobus a mohla som ho šuchnúť, tak som radšej postavila o kúsok ďalej. To sa ale nepáčilo starším dámam. Energiu na buchnutie bakuľkami po dverách autobusu našli hneď a na tú zvyšnú – urobiť pár krokov – už nezostal priestor. Netuším, ako si generácie pred nimi poradili s autobusmi, kde neexistoval bezbariérový prístup a nastupovalo sa cez schodíky. Ja som sa z nich raz tiež kvalitne vysypala pri výstupe a to som bola mladé ucho. Našťastie som spadla na cestovnú tašku, ktorá letela von ako prvá.
Pravidlo č. 1: Zmier sa s tým, že každému nevyhovieš.
Málokto si dnes uvedomuje, že máme na krku obrovskú zodpovednosť za ľudí v autobuse a na ceste (chodci). Rozhodnúť sa a vedieť vyhodnotiť situáciu napr. v zime, či je bezpečné ísť tou cestou alebo nie, je naozaj dôležité. Ušetríš si kopec energie na neskôr. Nie je hanba povedať: tu nezachádzam, cesta nie je odhrnutá.
Práca s ľuďmi – každá jazda je iná aj keď sa trasa nemení
Nedávno som v Denníku vodičky MHD opísala situáciu s podguráženými chodcami, ktorá sa nemusela skončiť najlepšie. Presne toto je jeden z tých momentov, kedy si človek povie, či to naozaj stojí za to…
Za chrbtom hluk, šum, krik detí alebo nejaký pán začne na celý autobus nadávať. Pripav sa na všetko. Odpadky, okrušinky a ovracané sedačky. Ak budeš mať šťastie na top cestujúcich, ktorých sa ti v autobuse vymočia, možné je všetko.
Tu sa na chvíľu stopnem, nech ťa veľmi neodradím. O to tu nejde. Toto sú veľmi zriedkavé javy. Čo však zamrzí najviac sú uštipačné poznámky a komentáre na teba za volantom.
Prečo meškáš? Prečo sa ten autobus pokazil? Kto mi teraz preplatí lístok? Nestihnem do práce, k doktorovi… Ako sa mám dostať na pohreb, keď spoj končí v meste a nejde na cintorín?
Ako študentka strednej zdravotníckej školy som mala prax v nemocnici. Najčastejšie pavilóny, kde bolo veľa seniorov a ľudí v staršom veku. Veľakrát sa mi stalo, že som im tipovala úplne iný vek, než mali. Každý pacient mal svoj príbeh a každý sa inak správal k personálu. To isté ma čakalo za volantom autobusu.
Milé dámy, ktoré sa pozdravia, podebatia alebo nahnevané a drzé, ktoré si nevážia nikoho a nič. Nie je to o tebe, ale o nich.
Počula som rôzne komentáre na kolegov a kolegyne, ktoré boli miestami naozaj vulgárne a zbytočné a ktoré by ani teba nenechali chladného. Bohužial si v práci. Musíš to vedieť hodiť za hlavu.
Pravidlo č. 2: Čím skôr sa naučíš nebrať veci osobne, tým lepšie pre teba.
Ak si mladý vodič alebo vodička priprav sa na spochybňovanie tvojich schopností. Nikdy nezabudnem ako sa v malom elektrickom autobuse rozprávali dve babičky z blízkej obce pri Prešove: „To takým mladým dnes dajú šoférovať autobus?“
Ranné vtáča…
Čo ty a skoré ranné vstávanie? Dá sa? Alebo ideš spať o druhej ráno. Fajn, ja vstávam o tretej ráno. O štvrtej som v podniku a pripravujem vozidlo. Je pravda, že niektoré služby začínajú aj po piatej, ale to nie je pravidlom. Netuším, ako to majú iné podniky. Môžu mať služby aj neskôr. No to gro a celý kolos sa minimálne u nás prebúdza naozaj skoro ráno.
Prvé týždne budeš unavený. Je to normálne. Choď spať, kľudne aj skôr. Je to náročná práca. Spánok sa nikdy neoplatí vynechávať alebo zanedbávať. Nižšia koncentrácia počas dňa je priamo úmerna zníženej pozornosti vodiča a to nikto nechce. O dôležitosti spánku som sa rozpísala v týchto článkoch:
Čo sa týka zmien, poviem ti, ako je to u nás. Máme linky t.j. ranná zmena sa mení s poobednou. Takže robíš 4 dni ráno, 2 dni voľna a opäť 4 dni poobede. To je fajn, ak nechceš vstávať skoro ráno celý rok. Špička alebo inak aj delená zmena je tá, kde vstávaš ráno odrobíš do cca ôsmej až deviatej a ideš domov na pár hodín a potom na obed prídeš znova a si v práci do tej cca šiestej až siedmej.
Práca cez víkend, sviatky, rôzne objednávky, či nočné služby. Treba rátať so všetkým. Ideálne je sa opýtať na pohove, ako to má zaužívané daný podnik.
Medzimestké spoje sú už iná kapitola, tiež môžu mať tachograf (ak sú nad 50 km) alebo dlhšie pauzy medzi spojmi niekde v meste alebo na dedine. Medzinárodná doprava je už iný level, kde máš kartu do tachografu a pozorne si všetky pauzy a jazdy sleduješ, inak hrozí veľká pokuta.
Technická stránka práce
Ako som už spomínala v tomto článku, vodiči trolejbusov absolvujú pravidelné zdravotné a psychologické vyšetrenia častejšie než vodiči autobusov. Po určitom čase si musia opätovne obnoviť svoje teoretické vedomosti prostredníctvom testov. Súčasťou tejto práce je aj povinné školenie KKV každých päť rokov. Práca vodiča autobusu a trolejbusu teda nespočíva len v samotnom šoférovaní.
Ranná káva v ruke a obchôdzka okolo autobusu. V zime to už poznáš. Zamrznuté dvere, nefunkčné kúrenie, nedostatok chladiacej kvapaliny, ktorú musíš dať doliať mechanikom. Pri štarte sa ti na palubke rozsvieti vianočný stromček.
Alebo moja chuťovka. Prídeš do práce o hodinu skôr, nech sa autobus zohreje. Všetko si skontrolujem. Pijem si čajík a 2 minúty do odchodu mi z ničoho nič začne svietiť porucha točne a autobus hodí do núdzového režimu.
Prípadne minule – chlapci dolejú chladiacu kvapalinu a o 15 minút, keď sa vraciam z toalety, je pod autobusom mláka. Našťastie máme zálohu a ak je k dispozícii aj náhradný autobus, vec sa behom chvíľky vybaví. Len vysvetľuj ľuďom na zastávke, prečo musia prestupovať z autobusu do autobusu. Nie vždy sa tvária nadšene.
Povieš si: nevedia, čo sa stalo, tak sa hnevajú. Mala som poruchu dverí, šla som do Fintíc. Tam to dvere vzdali na zastávke – a ja tiež. Ešte sa mi ich podarilo zatvoriť a odkrútiť linku po dopravný podnik. Musela som každému cestujúcemu osobne povedať a požiadať ho, aby použili predné dvere.
Celá situácia bola komická. Keď sa autobus menil pri podniku, všetci bez problémov vystúpili. Asi bol víkend a neponáhľali sa.
Iný prípad ma čakal cez týždeň skoro ráno. Linka sa poriadne ani nezačala a mne dalo autobus do núdzového režimu hneď na druhej zastávke. Rýchlosť sa obmedzila na 20 km/h. Riešila som, čo ďalej s dispečingom, a informovala som cestujúcich o poruche. Autobus plný ľudí, samozrejme, že sa potešili.
Zaklincovala to až pani: „A to nemôžeme ísť ďalej? Veď nevadí, že ideme pomaly.“
Nakoniec som ich úspešne vysadila v meste s meškaním hodným rannej sekčovskej špičky, len s rozdielom, že za túto mohola obmedzená rýchlosť autobusu.
Pravidlo č. 3: Pomaly a s kľudom najďalej zájdeš. Doslova.
Čím viac budeš mať odjazdené, tým viac porúch zažiješ a spoznáš aj vrtochy autobusov, takže im budeš rozumieť o niečo lepšie.
Našťastie je tu vždy dispečing a ich čarovná veta: „Skúsila si vypnúť baterky?“
„Ale ja mám defekt…“
(Áno, toto je „interný“ vtip.) 😇
Najväčší mýtus o práci vodiča autobusu
„Veď ty iba celý deň šoféruješ!“ – túto vetu vodiči počujú pomerne často. Autor takéhoto výroku sa snaží bagatelizovať náročnosť práce profesionálnych vodičov. Opak je však pravdou.
Dlhé hodiny za volantom zaťažujú chrbticu, oči a najmä mozog, čo môže veľmi ľahko viesť k psychickej únave. Nezdá sa to, no nie je nič horšie, ako prísť večer domov úplne vyčerpaný a odpadnúť do postele bez energie na akýkoľvek fyzický pohyb.
Takto sa postupne uzatvára začarovaný kruh životného štýlu vodičov. Nedostatok pohybu môže viesť k problémom ako bolesti chrbtice, nadváha, obezita či diabetes – „benefity“, o ktorých ti žiadny zamestnávateľ pri nástupe do práce nepovie.
Práca, ktorá si zaslúži rešpekt
Jednou nohou v base a druhou na psychiatrii? Vyber si. To, ako si nastavíš mindset, tak to budeš mať. Áno, basa môže byť reálna, ak sa stane nejaké nešťastie. S týmto vedomím aj ja kráčam do práce každé ráno.
Takéto situácie sú v našom prípade brané oveľa vážnejšie, keďže profesionálni vodiči nesú aj vyššiu mieru zodpovednosti. Nevezú len seba, ale desiatky cestujúcich a riadia veľké vozidlo, ktoré môže pri nehode spôsobiť vážne následky. Preto sa od nich očakáva vyššia opatrnosť a zákon ich konanie často posudzuje prísnejšie než pri bežných vodičoch.
Keď spadne skladníkovi paleta alebo vodič kamiónu rozbije tovar počas jazdy, rieši to poistenie. Nič sa nedeje, život ide ďalej. Ak cestujúci spadne, lebo vodič musel prudko zabrzdiť a vážne sa zraní, situácia sa už posudzuje úplne inak a vodič nesie omnoho vyššiu mieru zodpovednosti.
Nečudo, že o našu prácu nie je až taký záujem. Kto by si to všetko dal dobrovoľne na krk za výplatu, ktorá v mnohých prípadoch nepokrýva taký stres a level náročnosti, aký by mala? Je jasné, že vyhrá niečo, kde je miera zodpovednosti oveľa nižšia.
…pokračovanie nabudúce.
Je niečo, na čo som v tomto článku zabudla a chcel by si sa o to podeliť? Vyplň krátky dotazník a ja to prezdieľam v pokračovaní tohto článku.
Otvor túto tému spolu so mnou.
@nutaly
Pridaj komentár