Tirana je hlavné a najväčšie mesto Albánska. Podľa oficiálnych údajov má 618 431 obyvateľov (2008). Hlavným mestom krajiny je od roku 1920, dovtedy túto funkciu plnil Drač (Durrës).

Tirana leží v strednom Albánsku pri rieke Ishm asi 25 km od pobrežia Jadranského mora, v nadmorskej výške cez 90 m. Na východ od mesta sa dvíha horský masív Dajtit (1 611 m), z južnej a západnej strany ju obkolesujú vrchy a iba na sever a severozápad sa otvára rovina. Podnebie je subtropické stredomorské s dažďami v zime a suchým letom.

Priemerná ročná teplota je 16 °C (7 °C v januári, 24 °C v júli).

Náš výlet v kocke

Do hlavného mesta sme sa vybrali hneď na druhý deň, po hlavnom meste sprevádzal Alex. Parkovisko sme našli v centre. (41.3280844 19.8169873) Parkovné sa platilo pri odchode, jednoducho sme s autom prišli k búdke, ktorá bola pred závorou, zaplatili sme, šli k závore s lístkom, kde sme si ho oskenovali a závora nás pustila von. Boli tam aj bezplatné toalety.

Ako som už spomínala, bola fuška dostať sa k parkovisku, kedže centrum bolo v rekonštrukcii a naša navigácia o tom nevedela. Tak sme sa ocitli uprostred trhoviska. Bolo to naozaj zaujímavé, no nakoniec sme to našli.

Ako prvé sme navštívili Skanderbegovo námestie. Zaujala nás socha Skanderbega, ktorú si všetci fotili. Na budove (múzeum) oproti sme si všimli zaujímavý obraz, ktorý priam dýchal komunizmom. Mne to tak trošku pripomenulo  Severnú Kóreu. Alex nám v krátkosti vysvetlil motív maľby, ďalej nám povedal, že dlažba je z kameňov, ktoré sem prišli z rôznych kútov Albánska. Voda (fontána) dlažbu v horúcich dňoch chladila.

Išli sme cez centrum, kde bolo naozaj kopec zaujímavých budov. Alex navrhol, aby sme šli do parku. Museli sme zdolať menší kopec, aby sme sa tam dostali. Bola to celkom fuška. Áno, nemáme kondičku. Nakoniec sme sa tam dostali a boli sme milo prekvapení. Čakali sme nejaký nudný malý park. Ale tento bol iný. Bolo tam krásne romantické jazero, nechýbala kaviareň, detské ihrisko. Po ceste späť sme si všimli robotníkov. Alex poznamenal, že tam stále niečo pribudne, keďže park sa rekonštruuje. Jednoducho sa snažia, aby krajina a mestá vyzerali  každým dňom krajšie a krajšie.

Neskôr Peter navrhol, aby sme šli pozrieť bývalý bunker, ktorý prerobili na múzeum a otvorili verejnosti. Spomínal to aj Alex, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme najprv do toho, ktorý je v meste. Volá sa to BunkArt 2. BunkArt 1 je zas o kúsok ďalej, smerom k lanovke, ktorá vás vyvezie na vrch Dajti. Najprv sme si mysleli, že navštívime iba jeden bunker, no nakoniec nás výstava presvedčila, aby sme sa šli pozrieť aj do jednotky, ktorá je o niečo väčšia. A naozaj, urobili sme dobre. 🙂 Cena sa pohybovala okolo 500 lek na osobu (v jednotke), v dvojke si už nespomínam. Naozaj, to bolo posledné, čo sme riešili. Na rozdiel od cien na Slovensku, tu sa vedia ešte krotiť a z turistov nežmýkajú peniaze ako z dojných kráv…

Niekoľko fotografií z múzea BunkArt 2 (v meste).

BunkArt 1

Vedeli by ste si predstaviť bývať v podzemnom bunkri? Akokoľvek dokonale by vyzeral, my určite nie. Už len samotná nezdravá vlhkosť a tie stiesnené priestory. Aj keď je bunker veľký, pripravený bol takmer na všetko, toto by bol určite extrém. Radšej kamión. 😀

Možnosť prezrieť si múzeum, zaspomínať na komunizmus, ktorý my mladší poznáme najmä z rozprávania našich rodičov či starých rodičov je naozaj fajn. A predsa len, vidieť bunker. To len tak na obyčajnej dovolenke niekde u babky nezažiješ. 😉

Po tejto naozaj skvelej prehliadke časov ani nie tak minulých, sme sa vybrali k lanovke. Inak pri BunkArte 1 sa dá normálne parkovať. Stačí len prejsť tunelom, ktorý má otrasnú cestu a dostanete sa na parkovisko, kde je hneď stánok s lístkami a cedule, ktoré vás navedú dnu.

Aj lanovka mala svoje parkovanie. Zadarmo. Cena lístka bola 1000 lek (8 €) tam aj späť. Kúpili sme si lístky a vybrali sa hore. Naozaj to stálo za to. Výhľad bol úžasný. Neskôr sme sa dozvedeli, že vraj je možnosť cez nejakú agentúru požičať bicykle a dole sa vyviesť nimi. Alebo sa hore dostanete aj autom, čo odporúčame skôr tým terénnym. Lanovka bola naozaj čerešnička na torte. Hore bol park pre deti, park s výhľadom na mesto bol zatvorený, kedže ho opravovali, bol tam aj hotel. My sme si našli reštauráciu, v ktorej sme sa najedli a popritom sme sledovali výhľad na mesto. Bolo to naozaj nezabudnuteľný zážitok. Len škoda, že foťák ostal v aute.

Bol to dobrý nápad zastaviť sa tu. Naozaj sme boli prekvapení, čo všetko sa dá zažiť v hlavnom meste. Určite odporúčame, aby ste sa tam zastavili aj vy.

Cestou späť sme sa zastavili v nákupnom centre TEG – Tirana Gate, ktoré bolo na výpadovke smerom na Elbasan, bolo celkom veľké a boli tam rôzne obchody. My sme si ich v krátkosti prezreli a spravili sme si nákup v supermarkete. Respektíve sme si nakúpili pivo, ktoré nám Alex poradil, aby sme ochutnali. 😀

Ešte taká pikoška. Aj cestou do nákupného centra sme zablúdili, lebo naša navigácia si to vypočítala po novej ceste. Zrazu sa pred nami objavil plot a za ním stavenisko. Keď sme tam čumeli ako teliatka na namaľované vráta, prišiel jeden milý Albánec, či nám môže nejako pomôcť. Nakoniec nám povedal, že nová cesta sa ešte len robí. A nie je  dokončená, vraj jeho ujo robí na tej stavbe. Bol sa ho aj opýtať. Bolo to naozaj milé. Dokonca aj Alex vzadu popritom našiel na mape obchádzku po starej ceste.

Na záver pár bonusových fotografií.

Niečo z Bunkru

Dúfam, že sa ti tento článok páčil a dozvedel si sa všetko potrebné a ako bonus ťa navnadil navštíviť túto krásnu krajinu. Tirana má letisko. Za pár eur sa tam šikovne dostaneš z Budapešti. 🙂

@nutaly