O tom, aké dôležité je robiť veci, ktoré majú zmysel
Upozornenie: Príbehy, postrehy a situácie opísané v tomto blogu sú inšpirované skutočnými udalosťami z mojej práce vodičky MHD, no sú spracované vo voľnej, subjektívnej a často nadsadenej forme. Mená, miesta a identifikačné znaky sú pozmenené alebo úplne vynechané.
Blog nepredstavuje stanovisko žiadneho zamestnávateľa – ide o môj osobný pohľad na svet spoza volantu.
Na úvod: Keď sa tu už tak úprimne rozprávame, môžeme si potykať?
Tento blog je osobný – plný zážitkov, postrehov a chvíľ, ktoré zažívam (nielen) počas služby. Píšem tak, ako by som to hovorila kamarátke pri káve. Väčšina z vás je možno v mojom veku, alebo kúsok vedľa – a tykanie má tú výhodu, že k sebe máme hneď o niečo bližšie.
V živote platí zákon: keď sa ti zatvoria jedny dvere, otvoria sa namiesto nich iné.
Sedím v zákulisí a čakám, kým sa oficiálne začne dnešný večer. Po prvýkrát v podcaste naživo a pred divákmi. Na moje počudovanie ani nie som veľmi v strese, maximálne cítim jemný tlak z toho, či sa to publiku bude páčiť, či to bude vtipné a či sa aj niečo nové dozvedia.
Od začiatku existencie blogu, ktorý práve čítaš, bolo pre mňa vždy dôležité priniesť kvalitný obsah a ukázať prácu profesionálnych vodičov a vodičiek širšiemu spektru publika – tak, ako ju možno nemali možnosť navnímať cez médiá alebo bežné zaužívané stereotypy.
Moderátorka Michelle práve povedala moje meno a to je signál, aby som vyšla spoza opony na pódium k nej. Moje oči oslepí niekoľko reflektorov, čo je vlastne super, lebo vďaka tomu nevnímam publikum zrakom, ale iba sluchom. Rozhovor plynie a ani sa nenazdám a sme pri konci. Zbehlo mi to ako voda a ja som maximálne spokojná sama so sebou, že som sa nechala unášať prítomnosťou a neriešila čas, ako to býva, keď máš stretnutie s kamoškou a už musíš ísť.
Zrazu si v publiku všimnem mladé dievča v sprievode, predpokladám, maminky, ktorá sa pýta, či sa spolu môžeme odfotiť. Počas fotenia sa dozvedám, že ide o moju budúcu kolegyňu – s tým rozdielom, že bude jazdiť v susednom meste. Moje srdce jemne zaplesá. Presne toto je ten moment, keď si uvedomíš, že tvoja práca má zmysel. Písanie článkov a točenie videí ma stáli „len“ môj voľný čas, ale ich hodnota je v tomto prípade na nezaplatenie.
Keď som bola vo veku toho dievčaťa, ktoré prišlo za mnou, pamätám si, že nebolo veľa známych vodičov alebo vodičiek, ktorí by mi túto prácu vedeli ukázať ich očami. Ak som doma spomenula, čím chcem byť, dostala sa mi spŕška stereotypov a dôvodov, prečo to nerobiť.
Asi niekde tam, keď mi život začal zatvárať dvere pred nosom, som si uvedomila, že je zbytočné strácať čas zízaním na zatvorené dvere a premýšľaním, prečo sa opäť zatvorili, keď sa v tom istom momente pootvorili ďalšie tri. Možno práve tam sa zo mňa stal človek, ktorým som dnes.
Prekážky beriem ako výzvy, prečo pokračovať ďalej, a nie ako dôvody, prečo to vzdať.
A možno práve preto dnes sedím tu. Na pódiu, pred ľuďmi, ktorí si prišli vypočuť príbeh, ktorý ešte pred pár rokmi ani mne samej nedával úplne jasný zmysel.
Nie preto, že by všetko vyšlo podľa plánu. Ale práve preto, že nevyšlo.
Tie zatvorené dvere ma naučili hľadať kľučky inde. Naučili ma skúšať, pýtať sa, zlyhávať a znovu sa postaviť. A hlavne – veriť tomu tichému pocitu, že niekde tam sú ďalšie možnosti, aj keď ich ešte nevidím.
Dnes už viem, že nie každé otvorené dvere sú hneď lákavé. Niektoré vyzerajú nenápadne, niektoré dokonca desivo. Ale často sú to práve tie, ktoré nás posunú najďalej.
A ak si z tohto večera má niekto odniesť aspoň jednu vec, tak nech je to toto:
Keď sa ti zatvoria jedny dvere, nezostávaj pri nich stáť príliš dlho. Možno tie ďalšie už na teba čakajú – len potrebuješ spraviť pár krokov, aby si ich uvidel.
A možno raz budeš stáť na opačnej strane. Ako ten, kto niekomu inému tie dvere pomohol otvoriť.
Keď bude podcast dostupný online, pridám ho sem. Zatiaľ aspoň takto.
Viem, že článok mal vyjsť už v piatok, ale tento týždeň bol o niečo náročnejší. Ďakujem, že si tu aj tak zostal/a.
Toto bola piata časť Denníka vodičky MHD. Ak sa ti diel páčil, budem veľmi rada, ak mi pomôžeš rásť zdieľaním na sociálnych sieťach. A ak sa nevieš dočkať ďalšej časti, nezúfaj – vyjde vždy posledný piatok v mesiaci.
Chceš mať nový diel medzi prvými? Stačí zadať svoj e-mail.
Všetky časti denníkov nájdeš tu: https://nutaly.blog/tag/dennik
Pridaj komentár