Daniel je rodák z Košíc, ktorého šoférovanie bavilo už od mladosti. Hoci jeho cesta k práci vodiča MHD nebola priamočiara, dnes už niekoľko rokov sedí za volantom autobusov a trolejbusov v Ústí nad Labem. Najviac mu k srdcu prirástli legendárne trolejbusy Škoda 15 Tr, na ktoré dodnes spomína s nostalgiou. Svoju prácu približuje aj na sociálnych sieťach prostredníctvom edukatívnych videí, v ktorých ukazuje zákulisie mestskej dopravy a každodenný život vodičov.
V rozhovore sa dozviete:
- ako sa Daniel dostal z Košíc až do Ústí nad Labem,
- čo ho priviedlo k práci vodiča MHD,
- ako spomína na svoju prvú samostatnú jazdu,
- v čom sa líši práca vodiča autobusu a trolejbusu,
- prečo mu najviac prirástli k srdcu legendárne Škody 14 Tr a 15 Tr,
- v čom mali staršie trolejbusy navrch oproti moderným vozidlám,
- akú nezabudnuteľnú príhodu zažil s cestujúcou, ktorá hľadala hrad Tancoš,
- čo sa za roky zmenilo v mestskej hromadnej doprave,
- ako vznikol nápad tvoriť edukatívne videá zo zákulisia MHD,
- aké úsmevné aj náročné situácie prináša práca s cestujúcimi,
- čo by odkázal mladým ľuďom, ktorí uvažujú o povolaní vodiča MHD,
- a aké vodičské sny by si ešte rád splnil.
Daniel, na úvod ma zaujíma, ako si sa vlastne dostal z Košíc až do Ústí nad Labem. Bola za tým práca, alebo ťa sem priviedli aj iné dôvody?
Moja vtedajšia partnerka si nevedela nájsť prácu v Košiciach po vysokej škole, a tak prišla za mnou s malou dušičkou, že či to neskúsime niekde za hranicami, aspoň v Čechách. No a ja, keďže som za každú srandu, tak mi to prišlo ako celkom dobrý nápad. Pracoval som ako taxikár, nemal som čo stratiť, takže som si povedal, prečo nie, skúsime to.
Pracoval si tu od začiatku ako vodič autobusu, alebo si sa k šoférovaniu dostal až postupne?
Nie, začal som pracovať cez personálne agentúry po rôznych brigádach a asi najlepšie, čo som zažil, bolo, keď som si urobil kurz žeriavnika. To som proste ovládal jeden veľký stroj a musel som dávať pozor každú sekundu na to, čo sa deje, takže trošku sa to podobalo na riadenie nejakého dopravného prostriedku.
Chcel si byť vodičom autobusu už od detstva, alebo si mal ako malý chlapec úplne iné sny?
Asi ako každý chlapec – chcel som byť astronautom, chcel som byť archeológom, detektívom, všetkým možným, ale to šoférstvo máme v rodine, takže dá sa povedať, že po vzore môjho strýka som sa tak trošku obzeral po riadení kamiónu. Proste ma bavila predstava sadnúť si za volant a ísť na nejakú veľkú vzdialenosť za dobrodružstvom.
Čo ťa prvýkrát priviedlo k autobusom a mestskej hromadnej doprave? Bol to konkrétny zážitok, obľúbené vozidlo alebo niekto, kto ťa inšpiroval?
To som sa v podstate rozprával s kolegami o tom, čo koho baví. No a dostal som tip, že keď ma tak strašne baví šoférovanie, tak prečo strácam čas prácou vo fabrike, keď v dopravnom podniku je vždy núdza o šoférov, tak nech to skúsim, či by ma vzali.
Čo ťa na tejto práci najviac lákalo? Naplnili sa tvoje pôvodné predstavy?
Určite ma lákalo to, že je to veľká výzva naučiť sa niečo nové a zároveň čeliť vlastnému strachu, pretože vždy som mal rešpekt k povolaniam, ako sú rušňovodič, pilot lietadla alebo práve šofér autobusov, keďže má veľkú zodpovednosť za ľudí, ktorých vezie na palube, a musí včas a v krátkom časovom rozpätí vyhodnocovať riziká, aby svojich cestujúcich doviezol v bezpečí až do cieľa. No a k tým predstavám… dal by sa o tom natočiť film – Ako řidiči přicházejí o iluze. 😁 Práca s ľuďmi je náročná, no netreba si reakcie cestujúcich brať príliš osobne. Potom je to veľmi krásna práca.
Pamätáš si na svoju prvú samostatnú jazdu s cestujúcimi? Aké si mal pocity a na čo z nej dodnes spomínaš?
Samozrejme som z toho bol strašne nervózny ,pretože čokoľvek by sa pokazilo tak už som tam bol sám a ten pocit bol veľmi silný, bál som sa toho .Spomínam si ako by to bolo včera na svoju prvú jazdu s trolejbusom keďže pri trolejbusoch som až dodnes. Moja tráviaca sústava má vtedy nesklamala lebo vždy ma prezradí – kedykoľvek si nahováram že to zvládnem bez obáv a že som nad vecou tak moje trávenie mi pripomenie že sa naozaj bojím 😁.
Čo je podľa teba na práci vodiča MHD najkrajšie a čo je, naopak, najnáročnejšie?
Určite je pre mňa najkrajší ten pocit, že som pre svojich cestujúcich niečo ako hrdina, ktorý ich v bezpečí a podľa možností včas dovezie tam, kam treba. Najnáročnejšie je každopádne to, že neustále musím byť v strehu a myslieť aj za druhých ľudí, pretože oni nie vždy dávajú pozor okolo seba, čo sa mi znovu potvrdilo aj dnes ráno, keď dievča cestou do školy bez obzretia vstúpilo do vozovky a že môže byť na ceste aj trolejbus, si uvedomila až keď už stála v strede vozovky. Ja som to, samozrejme, ubrzdil. No a potom rôzne otázky od ľudí, najviac ma vždy prekvapí otázka, či idem do mesta. S kľudom Angličana odpovedám – už sme v meste.
Dnes jazdíš na autobusoch aj trolejbusoch. V čom sa podľa teba najviac líši práca vodiča autobusu od práce vodiča trolejbusu?
Tak máme náročnejšie zdravotné prehliadky a vlastne jedným okom som vždy na trolejoch a druhým okom striedavo na vozovke pred sebou a na dianie vo vozidle. Pri každom krížení trolejov alebo výhybke musím dodržiavať prejazdovú rýchlosť, ale dá sa na to privyknúť.
Ktoré z týchto vozidiel ti viac prirástlo k srdcu a prečo? Máš radšej autobusy, alebo trolejbusy?
Určite milujem trolejbusy, ale neberiem autobusákom, že majú radšej svoje autobusy. Ten rozdiel medzi autobusmi a trolejbusmi, čo sa týka komfortu jazdy, už nie je taký priepastný ako kedysi, pretože tie modernejšie autobusy už majú celkom plynulý záber.
Napríklad tzv. Tehla – Renault Karosa – strašne skákala pri prehadzovaní jednotlivých rýchlostných stupňov a motor bol horšie utlmený, takže hlavne na voľnobeh vydával pre mňa veľmi nepríjemné nízkofrekvenčné zvuky. Stále však platí, že trolejbus obvykle váži viac ako autobus a vďaka svojej zotrvačnosti jazda s ním pripomína skôr plavbu veľkou loďou. No a k srdcu mi najviac prirástol kĺbový trolejbus typu Škoda 15 TR, ktorý som mal pridelený. Asi šesť rokov sme strávili spolu s mojím trolejbusom číslo 563, modelovej rady 13/6m, a s parťákom sme ho volali Šmudla. Bol to môj Šmudlík. ❤️
Keďže si už spomínal, že si jazdil na trolejbusoch Škoda 14 Tr a 15 Tr, zaujímalo by ma, na ktoré z nich spomínaš najradšej a čím ti tieto staršie trolejbusy najviac utkveli v pamäti?
Áno, keď som začínal, tak samotnú trolejbusovú autoškolu som absolvoval na vozidle Škoda 14 Tr. No a potom už som jazdil na Škodách 15 Tr, ktoré dlhú dobu tvorili väčšinu vozového parku trolejbusov v Ústí nad Labem. Na Škode 14 Tr ma hlavne bavil zvuk tyristorovej regulácie výkonu a tieto trolejbusy boli prvé, ktoré tvorili trolejbusovú prevádzku v Ústí nad Labem, takže zároveň to boli jedny z najstarších vozidiel. No a samotné Škody 15 Tr v tom čase boli tiež jedny z najstarších vozov v Ústí nad Labem, ktoré mali veľkú kabínu s deliacou priečkou a hlučné nápravy značky Rába. Tie trolejbusy mali typický rev, ktorý sa niesol ulicami, keď jazdili. Po vstupe do kabíny vás obklopila nezameniteľná zmes vôní prevodového oleja, gumového linolea na podlahe a železa.
Ako sa ti tieto staré Škody šoférovali? Bolo ich ovládanie náročnejšie v porovnaní s dnešnými vozidlami?
Určite vyžadovali viac šoférskeho umenia, pretože sme nemali k dispozícii žiadne zastávkové brzdy, niekedy vynechával posilňovač, tiež som nemal žiadnu signalizáciu nezaistenej ručnej brzdy pri vystúpení tak, ako to máme dnes. V lete tam chýbala klimatizácia, naopak, v zimnom období vďaka odporovému ohrevu vzruchu bolo v kabíne za 2 – 3 minúty celkom teplo a námraza na oknách nemala šancu, aj bez ohrevu čelného skla. Rádiá sme si vyrábali sami, aby nám tam niečo hralo. Žiadne ABS ani senzory chodcov v mŕtvom uhle spätných zrkadiel. Iba vy, volant a 3 pedále (z toho 2 brzdové 😉).
Keď porovnáš staré trolejbusy s modernými vozidlami, myslíš si, že mali staršie modely v niečom navrch?
Riadenie si vyžadovalo viac šoférskeho umenia, takže človek mal pocit, že zvláda niečo výnimočné. A za ďalšie, absencia tých asistentov spôsobovala, že mi do riadenia nekecala zastávková brzda, ktorú hlavne v trojkových Solarisoch vyslovene neznášam, pretože ak sa hýbem zo zastávky malou rýchlosťou, tak niekedy bez varovania mi tento trolejbus sám od seba prudko zabrzdí. Tie staršie trolejbusy síce nemali klimatizáciu, no veľa cestujúcich potvrdí, že v zime kúrili poriadne, pretože kúrenie nebolo nastavené s ohľadom na ekonomiku prevádzky tak, ako je to dnes, keď šofér nemôže nijako zasahovať do tepelného komfortu cestujúcich.
Labutia pieseň starých poctivých trolejbusov typu Škoda 15 Tr bola aj o tom, že ako jediné z vozového parku mali pohon dvoch náprav, čo v prípade väčšej snehovej nádielky vytváralo až komický obrázok, keď ste pod každým kopcom v meste mohli pozorovať prehliadku nových trolejbusov s pohonom jednej nápravy. Posledná obnova vozového parku už našťastie toto vyriešila, pretože všetky nové kĺbové trolejbusy už majú pohon dvoch náprav.
Keby si si mohol ešte raz sadnúť za volant ktoréhokoľvek historického trolejbusu, ktorý by si si vybral?
Určite môjho Šmudlíka, snáď s najjedovatejšou brzdou v meste, a potom tie najstaršie Škody typu 15 Tr, to znamená modelový rad 02/6 s ceduľovým označením a hlučnými nápravami Rába, a potom trolejbusy typu 14 Tr pre ich nádherný zvuk.
Keď porovnáš svoje začiatky so súčasnosťou, čo sa podľa teba v mestskej hromadnej doprave zmenilo najviac?
Každopádne odbavovací systém pomocou čipových či platobných kariet, úplne vymizol predaj lístkov u šoféra za hotovosť, za čo sme veľmi vďační, pretože nás to zdržovalo. Zmenil sa aj informačný systém na zastávkach a webe, ktorý je prepojený s GPS modulmi v trolejbusoch, takže nedochádza k omylom pri hlásení zastávok a cestujúci majú dokonalý prehľad o čase príjazdu spojov.
Zmenili sa podľa teba aj samotní cestujúci a ich očakávania od mestskej dopravy?
Tamto ostáva všetko pri starom. Koľkokrát sa ma pýtajú, či idem tam alebo tam, a pritom to mám napísané na ceduľách, kam idem, alebo sú, naopak, veľmi prekvapení, keď linka skončí v centre a už nepokračuje ďalej, takže tam je to stále rovnaké. 😁
Čo ti zo staršej podoby MHD chýba a čo by si už, naopak, nikdy nechcel vrátiť?
Určite mi chýba duša starých trolejbusov typu 15 TR, tie nové trolejbusy mi pripadajú neosobné až sterilné. Ako som už spomínal, predaj lístkov u vodiča za hotovosť mi rozhodne nechýba a verím, že nie som sám. Kategóriou samou osebe je ceduľové značenie vozidiel. Pri občasnom zvezení historikom je to celkom fajn nostalgia. No kým to človek našiel, koľkokrát boli ceduľky zvlnené a nedali sa strčiť do stojana. A ďalšie ráno zas. Bŕŕ, ďakujem, neprosím si.
Zažil si počas služby nejakú situáciu, na ktorú nikdy nezabudneš – či už úsmevnú, nezvyčajnú alebo náročnú?
Určite – stalo sa to už dávnejšie, že chlapovi v trolejbuse prišlo zle. Bol tam aj s malým synom, ktorý túto situáciu veľmi zle znášal. Pár cestujúcich sa medzi sebou zorganizovalo, jeden sa ujal syna, druhý volal sanitku a takto pomáhali aj mne tú situáciu zvládnuť. Na záver sme si všetci podali ruky ako dobrí priatelia, navzájom si poďakovali a bolo to až dojemné. Ľudskosť stále nevymrela.
A z tých vtipných určite vedie rebríček slečna, ktorá hľadala hrad Tancoš. Čakal som na konečnej, kým príde čas odjazdu, a zrazu som si všimol, že stojí vedľa mojej kabíny a usmieva sa na mňa, tak som sa jej opýtal, čo si praje, a ona, či nepoznám cestu na hrad Tancoš. Že ona tam práve ide. Tak som na ňu vyvalil oči, keďže som to počul po prvý raz, ale nedalo mi to, pretože som zo Slovenska a uvedomujem si, že veľa miestnych pozoruhodností ešte stále nepoznám. Pôsobila veľmi presvedčivo, tak som jej chcel pomôcť. Hľadal som to na Mapy.cz. Nenašlo mi žiaden taký hrad, dal som to hľadať cez Google a ani Google to nenašiel. No a slečna mi začala vysvetľovať, že ona tam ide vlastne na svadbu a že ju pozýva sám pán kráľ a pani kráľovná už čaká, tak mi docvaklo, o čo tu asi ide. 😁
V domnení, že niekomu utiekla a stratila sa, som volal na miestnu psychiatriu, či im nechýba. Potom som zavolal mestskú políciu, aby sa jej ujali. No a bola strašná sranda sledovať výraz tváre policajtov, keď im znova rozprávala svoj príbeh a ja už som vedel, o čo sa jedná. Pekne som si to vychutnal a mal som čo robiť, aby som zadržal smiech.
Máš v Ústí nad Labem obľúbenú linku alebo úsek trate, po ktorom jazdíš obzvlášť rád? Čím je pre teba zaujímavý?
Nejakú špeciálne obľúbenú linku nemám – každá má svoje špecifiká. Napríklad sú tu linky, ktoré v ranných hodinách vezú kvantum študentov, a ja si pri nich pripadám ako pilot Boeingu. Trolejbus je naplnený úplne až na prasknutie. Alebo zase tu máme linky, ktoré teraz pri jesenných inverziách ponúkajú neskutočné výhľady z vyšších polôh, a potom zídem zase dole do mesta a som ako v mlieku.
Na sociálnych sieťach zverejňuješ aj edukatívne videá, v ktorých približuješ svoju prácu vodiča autobusu a trolejbusu. Ako vznikol nápad začať tvoriť takýto obsah?
Napadlo mi, že ľudí môže pohľad do zákulisia zaujímať, len sa nemajú koho opýtať. Najviac ich bavili videá o práci s uhlíkmi v zberačoch a so zberačmi.
Plánuješ vo svojich videách pokračovať aj naďalej? Máš nejakú tému alebo projekt, ktorý by si chcel v budúcnosti spracovať?
Témy ma napádajú bez varovania, takže sa necháme prekvapiť, lebo ani ja sám deň vopred ešte neviem, o čom to bude. Ale mám zásadu, že netočím za každú cenu, musí ma osvietiť. Každopádne chcem zachovať koncept, v ktorom ukazujem, že aj my vodiči MHD sme bežní ľudia so svojimi koníčkami a nežijeme len prácou.
Čo by si odkázal mladým ľuďom, ktorí uvažujú o tom, že sa stanú vodičmi autobusov alebo trolejbusov?
Určite nech sa neboja to aspoň skúsiť, pretože nikdy nebola vhodnejšia doba ako teraz. Vodičov profesionálov je všeobecne nedostatok a môžem povedať, že práca vodiča MHD je síce náročná a tvrdá, ale zato veľmi krásna. Dopravné podniky v súčasnej dobe prispievajú na vodičský preukaz skupiny D alebo ho hradia v plnej výške.
Odmenou im bude istota stabilnej práce, z niektorých pravidelných cestujúcich sa možno stanú noví kamaráti. Bežne ma zdravia úplne cudzí ľudia – „Dobrý deň, pán šofér.“ Je to veľmi fajn, rozhodne by sa mi to vo fabrike nestalo.
Vidíš sa za volantom MHD aj o niekoľko rokov, alebo máš ešte nejaký vodičský sen, ktorý by si si chcel splniť?
Som tu veľmi spokojný, takže, eh, nevidím dôvod, prečo by som mal uvažovať o zmene. A čo by som ešte chcel skúsiť, je aspoň občasná výpomoc na nejakých diaľkových linkách, pretože vždy mi robí dobre, keď sadnem za volant a som tam aj viac než 10 hodín vkuse. Nerobí mi problém cestovanie autom na dovolenku.
Ďakujem Danielovi za čas a ochotu podeliť sa o svoj príbeh. Aj týmto rozhovorom pokračujem v predstavovaní príbehov profesionálnych vodičov a vodičiek a v tom, aký rozmanitý a zaujímavý vie byť život v doprave. Ak poznáte niekoho, kto by rád zdieľal svoj príbeh, pošlite mi tip na e-mail: nutalky@gmail.com alebo správu na Instagram @nutalky a pomôžte inšpirovať budúcich vodičov.
Pridaj komentár