Pondelok 4. júna, Nemecko
Začína sa pondelok a my máme namierené na vykládku. Vyložili sme nadštandardne rýchlo, takže v kútiku duše čakáme, kde tento ušetrený čas stratíme. Hneď po vyložení sa presúvame na nakládku. Podľa informácií Google Maps a aj podľa názvu firmy tušíme, že pôjde o nejakú chemičku. Prichádzame na obrovské parkovisko pred firmu, kde budeme nakladať. V strede parkoviska je budova s kanceláriami, kde sa majú vodiči nahlásiť.
V kancelárii je minimálne 16 priehradiek, samozrejme, otvorené sú len štyri a vedie k nim nekonečný rad. Inštrukcie o tom, čo treba mať so sebou a aký papier to vlastne treba vypísať, zisťujeme od kolegov, ktorí nervózne stoja v rade a pozerajú sa na hodinky. Jeden milý poľský kolega nás naviguje k počítaču, kde môžeme nájsť svoj materinský jazyk a vyplniť vstupný formulár. Klikáme na slovenskú vlajku a čakáme, aké informácie si počítač vypýta.
Začína to klasicky s údajmi o vodičovi a pokračuje údajmi o vozidle, kde trochu zmätene na seba hľadíme, či tých informácií, ktoré firma potrebuje, nie je akosi priveľa. Na druhý pokus sa nám podarí údaje vyplniť a tlačiareň tlačí papiere. Prichádzame naspäť k radu, ktorý sa o niečo viac rozšíril, a vodiči v rôznych jazykoch porovnávajú, ako dlho čakajú na papiere. Po hodine sa dostaneme na rad aj my. Panej za okienkom nestačí kvantum údajov a dodatočne si pýta kvalifikačnú kartu vodiča. Zaskočení jej žiadosťou, lovíme v peňaženkách karty, ktoré sme naposledy držali v ruke, keď prišli po ukončení skúšky. Dostávame mapu areálu a ideme konečne nakladať.
Mladý zamestnanec na VZV nám nakladá tovar na paletách, samozrejme, ako drvivá väčšina jeho kolegov to nevie poriadne rozložiť a už pohľadom zistíme, že vpredu to bude preťažené. Palubný počítač naše obavy potvrdzuje, preto s úsmevom a jednou s nickerskou ho prosíme, aby palety vpredu preložil dozadu. Našťastie, nemá s tým žiaden problém. Po naložení sa vraciame znova do kancelárie, kde sa situácia s čakaním vôbec nezmenila, a čakáme ďalšiu hodinu. Nakoniec v GPS zadáme adresu vykládky a utekáme z Nemecka na juh Talianska
Streda 6. júna, Taliansko
V Taliansku je situácia s miestom vykladania diametrálne odlišná. Firma sídli v strede malého mesta. Keď sa blížime k cieľu, zisťujeme, že cesta, ktorú si GPS vybralo, je uzavretá a hľadáme už aj pomocou Google Maps inú možnosť. Pomaly sa približujeme k cieľu, no pred nami stojí posledná prekážka atou je úzka ulička, za ktorou sa hneď nachádza firma. Naberáme odvahu po predošlých cestách v Taliansku a odbočujeme na uličku. Miesta je tam akurát pre náš kamión. Domáci z nás majú menšiu zábavu a sledujú nás. Cez uličku sa nám podarilo prejsť.
Vo firme, aj napriek pokročilej rannej hodine, nik nie je. O pár minút prichádzajú dvaja zamestnanci a navigujú nás do vnútra firmy. Problém nastáva už pri vstupe, akoby cesta sem nebola málo. Tradičná úzka brána a nedostatok miesta je iba ďalšou výzvou v živote vodiča, ktorý jazdí smer Taliansko. Jeden pán, predpokladáme, že ide o majiteľa, nás pomaly naviguje dnu a kontroluje bránu, aby sme jej s návesom neublížili. Peter úspešne vošiel dnu, kde je zrazu kopec miesta aj na otočenie kamióna. Nedáva nám to zmysel, no sme v Taliansku, atak nad tým radšej nepolemizujeme. Do hodiny je náves vyložený a čakáme na nakládku.
Cesta z firmy je bludisko, keďže ulička, ktorou sme prišli, je jednosmerka, a musíme ísť opačným smerom. Pred mostom na nás čaká značka zákaz vjazdu kamiónom.
Pred odchodom zvažujeme rôzne tipy, kde by sme mohli ísť nakladať, keďže sme v blízkosti Neapolu. Po esemeske s informáciou, kde máme ísť, sú naše tipy zbytočné. Adresa nakládky a miesto, kde máme prísť, je niekde v Neapole a je to menšie divadlo, resp. miesto, kde sa konajú rôzne podujatia ako predstavenia a koncerty. Pomocou Google Maps si overujeme dostupnosť miesta, ako by sme sa tam mohli najlepšie dostať, keďže ulice v Taliansku zvyknú byť úzke a preplnené zaparkovanými autami. Až na mieste zisťujeme, že aj napriek našim odhadom musíme nájsť inú alternatívu.
Divadlo obídeme a zaparkujeme na parkovisku, ktoré je o niečo vyššie. Je tam dostatok miesta pre kamión a nikomu tam neprekážame. Je čas obeda, takže páni, ktorí nás budú nakladať, tu ešte nie sú a slečny na vrátnici o nás nevedia. Presúvame sa do neďalekého supermarketu na skvelú olivovú focacciu a čakáme na Talianov. Meškajú, ako vždy a všade. Stojíme na ulici pred divadlom a sledujeme autá, keď tu zrazu v poslednej chvíli vidím pri našom kamióne auto, ktoré od neho odchádza, a má to namierené k hlavnej bráne od divadla.
Pozeráme na Talianov, ktorí nás majú nakladať. Ale oni nás ignorujú a pokračujú v ceste. Peter sa za nimi v poslednej chvíli rozbehne a dohaduje sa s nimi na tom, ako má vojsť dnu. Ide po kamión a chlapci zastavujú premávku, keďže ulička k divadlu je úzka a parkujú tam autá. Z kruhového objazdu vchádza do protismeru, aby vedel poriadne nadísť a vojsť aj s návesom dovnútra. Na milimetre sa mu to podarí. Tento deň je to už po druhýkrát.
Keď už sme dnu, prichádza k nám starší pán a perfektnou angličtinou sa k nám prihovára. Keď si prejdeme inštrukcie o nakládke, nedá mi neopýtať sa, odkiaľ je a či je vlastne Talian, keďže vie aj po taliansky. Vysvetľuje mi, že žil istý čas v Kanade. Urobil na nás neskutočný dojem. Po chvíli sa začal ospravedlňovať, že nás ignoroval a išiel s autom hneď do divadla. Myslel si, že sme na obede, keďže kamión bol zamknutý. Keď nás videl na ulici, povedal si: „They can not be drivers. They are too young.“ (To nemôžu byť šoféri. Sú príliš mladí). Spoločne sme sa na tom zasmiali. Brali sme to ako podarený kompliment.
Mali sme dostatok času prebrať rôzne veci, keďže nakládka trvala viac ako osem hodín. Jeho kolegovia zabudli pár vecí na mieste, odkiaľ to privážali k divadlu, kde sme nakladali, tak sa museli po to vrátiť. Ich túlavé topánky a premávka v Neapole to natiahli znova o niekoľko hodín naviac. Napriek tomu, že čas má svoj vlastný význam, v Taliansku sme sa cez to nejako preniesli. Dozvedeli sme sa, že situácia v Neapole sa polepšila a už sa tu pracuje o niečo rýchlejšie a menej kradne než kedysi. Bol to zaujímavo strávený deň. Kulisy z predstavenia nakladalo päť mužov ručne. V návese sme mali dokonca aj posteľ, stoličky a rôzne iné zaujímavé kúsky. Takéto niečo nenakladáme každý deň. Bola to zaujímavá zmena oproti železu. Až na ten nekonečný čas nakladania.
Piatok 8. júna, Belgicko
Vykladali sme v Belgicku, kúsok od Bruselu. No to sme ešte netušili, v akých skladoch sa ocitneme. Priamo 1 km od miesta, kde sa koná každoročne najväčší hudobný festival Tomorrowland! Ľudia z celého sveta neváhajú na predĺžený víkend minúť viac ako 2 000 eur. Letenka, ubytovanie a samotné vstupné stojí kopec peňazí. Tento rok sa koná koncom júla dva víkendy po sebe. Mali sme tam byť aj my. Keď sa vo februári začali predávať lístky, zistili sme, že tento rok si za tú sumu vieme dopriať aj dôležitejšie veci ako víkendový festival. Napriek neodolateľnej atmosfére sme to odložili na inokedy.
Cestou k skladom sme túto informáciu zistili z Google Maps. Samotné sklady, ktoré sa nachádzajú v jednom spoločnom areáli, patrili aj Tomorrowlandu. Keď sme hľadali sklad, kam vyložíme kulisy z divadla, videli sme aj rôzne kulisy na Tomorrowland. Nejakí chlapci ich vyberali z kontajnerov.
Nakoniec prišiel majiteľ skladu, kde naše kulisy z divadla mali svoju cieľovú destináciu, a s jeho pomocníkom sme to vyložili za hodinu. Talianom by to trvalo celý deň. A aj popri tom sme sa stihli porozprávať o festivale. Dozvedeli sme sa, čo si o festivale myslia ľudia žijúci v okolí. Ako sa organizátori ocitli na súde kvôli hluku, ktorý prekážal miestnym. Súd rozhodol v prospech festivalu. Situáciu nezachránili ani lístky zadarmo pre ľudí, ktorí bývajú v okolí. Tie chodia vo forme špeciálnych príveskov každému na jeho meno a adresu domov.
Predať ich niekomu inému je nemožné (okrem jedného druhu). Majú to povolené iba niektoré ticketportály, no tých nie je veľa. Majiteľ bol veľmi sympatický a milý pán, ukázal nám aj fotografiu prvého festivalu a na porovnanie aj fotografiu festivalu o niekoľko rokov neskôr. Robil pódium na každý jeden. Rozdiel medzi prvým festivalom, kde bolo iba pár ľudí, a tým posledným sa nedal prehliadnuť. Kto by to bol povedal, že z obyčajného festivalu niekde v Belgicku sa stane celosvetový unikát. Po vyložení sme sa museli rozlúčiť a ísť na nakládku. Bol už neskorý piatkový večer a my sme sa po tomto šialenom týždni tešili na víkend. Po tomto sme si neskoro večer konečne mohli dopriať.
Nutaly
* Tento článok bol publikovaný v časopise Kilometer. Upravená verzia s množstvom fotografií, špeciálne pre čitateľov tohto blogu. *
Peter a Nataly 