Prvýkrát v Anglicku

Anglicko pre vodičov kamiónov zvykne byť poväčšine téma, ktorá viac rozdeľuje, ako spája. Vo všeobecnosti sú dva tábory. Vodiči, ktorí do tejto krajiny jazdia, a nemajú s tým problém a vodiči, ktorí sa jej vyhýbajú. Ak vodiči jazdia pre firmu, ktorá Anglicko nemá na svojom zozname, nemusia túto dilemu riešiť. To bolo aj v našom prípade. Veci sa však zmenili a s príchodom do nového zamestnania sa tak dostalo na rad aj Anglicko

Ísť prvýkrát do Anglicka môže byť trochu stresujúce. U niektorých vodičov je to fakt, že mu cestu do prístavu môžu skomplikovať migranti. U niektorých môže byť problémom jazdenie po opačnej strane alebo celková neistota z novej skúsenosti. Keďže väčšina vecí, ktorých sa bojíme, sa nikdy nestane, netreba sa zbytočne stresovať. V tomto duchu sme šli do Anglicka aj my.

Dobre naplánovať

Trasu do Anglicka si musia vodiči plánovať tak, aby sa vyhli pauze na rizikových miestach, kde hrozí, že im do návesu naskáču migranti. Najideálnejšie je parkovať čo najďalej od prístavu. Vyhnúť sa Bruselu a možno aj celému Belgicku. Vo Francúzsku prichádza vhod iba jedno parkovisko. Vodiči ho volajú „klietka“. Nachádza sa v blízkosti prístavu. Je to platené parkovisko, ktoré je oplotené a vybavené kamerami. Pre vodičov je tam slušné sociálne zariadenie, ako toaleta, sprcha či práčka so sušičkou.

Naša cesta do Anglicka začala v Poprade nakládkou vo firme, ktorú sme už raz navštívili. Po predchádzajúcej skúsenosti sme tam šli s malou dušičkou, či sa to tam náhodou predsa len nezmenilo k lepšiemu. Nie, znova sme natrafil na arogantných zamestnancov. To, že sa k šoférom vrátnici správajú povrchne, na to sme si už zvykli. No dostalo nás, ako títo ľudia komunikovali s kolegami vo firme, ktorí majú vyššie miesto a väčší rozsah kompetencií. Neviem, ani si nechcem predstaviť, ako vyzerá takéto výberové konanie a kde hlboko sa nachádzajú základy slušného správania či morálky.

Mali sme menší problém s údajmi o nakládke, keďže ju mal pôvodne naložiť kolega, ktorý zostal doma na PN. Našťastie, v kancelárii bol milý personál a vybavil to. Museli sme si chvíľu počkať, kým prichystajú tovar, a konečne sme šli nakladať.

Zmeškaný trajekt

Do Anglicka sme šli prvýkrát sami. Do prístavu v Dunkirku sme sa dostali bez najmenších komplikácií. Cestu nahral kolega na svoj vlog, takže sme presne vedeli, kam ísť. Napriek našej snahe stihnúť trajekt čo najskôr sme ho nestihli. Do prístavu sme prišli o 3.30 hod. a najbližší voľný trajekt bol až na 8.00 hod., čo bol trošku problém, keďže v tom čase nás už mali čakať na vykládke.

Cesta trajektom nebola naša prvá. Za sebou sme mali jednu loď z Janova do Barcelony a pár trajektov z Talianska na Sicíliu. V prístave aj na lodi sú vodičom k dispozícii sprchy, čo považujeme za veľké plus. A to, že tam nie sú na škodu sme sa presvedčili aj my, keďže ich využíva množstvo vodičov.

Na lodi nás čakali raňajky, ktoré boli v cene lístka. Anglické raňajky potešili, neboli vôbec také hrozné, ako písalo pár vodičov v recenzii Google Maps. Okrem kávy, ktorá Peťovi nesadla a zapríčinila mu dosť dlhú nevoľnosť, bolo všetko naozaj dobré a chutné. More bolo iné ako to, ktoré sme mali na ceste trajektom na Sicíliu. Aj samotná plavba trvá o niečo dlhšie, čo sa podpísalo na jeho nevoľnosti.

Miestnosť pre vodičov

Na lodi je pre vodičov špeciálna miestnosť, ktorá má milé pomenovanie: „Road Kings“ – Králi ciest. Musela som sa nad tým pousmiať, keďže niekedy mám opačný pocit a toto pomenovanie sa už veľmi nepoužíva. Z nášho povolania sa dôstojnosť akoby vytrácala.

V tejto miestnosti sa nachádza kuchyňa, kde si vodiči vyberú buď raňajky, alebo nejaké iné teple jedlo, v závislosti od času, kedy sa plavia. Je tam aj oddychová miestnosť, ktorá je beznádejne preplnená. A, samozrejme, nechýbajú sprchy.

Pre bežných pasažierov je na lodi reštaurácia, bar a duty free obchod. V ňom majú množstvo zaujímavých vecí. Nás najviac očarili obrovské fľaše rôznych značiek alkoholu. Keďže si väčšinou alkohol kupujeme podľa vzhľadu, nie podľa značiek či druhu, a zbierame skôr tie fľaše ako alkohol. Doma máme niekoľko podobných kúskov zo zahraničia. Mali tam aj magnetky a rôzne suveníry, ktorým bolo ťažko povedať nie. Nehovoriac o parfumoch, ktoré si tam ľudia nakupovali vo veľkom.

Pomaličky vyšlo slnko a my sme sa blížili k prístavu v Doveri. Vymotať sa neho nebolo veľmi náročné. Preorientovať sa na opačnú stranu netrvalo dlho. Ani sme si neuvedomili, že sme v novej krajine. V novej síce len pre manžela, ja som tam bola pred siedmymi rokmi.

Cesta nám zbehla ako voda a obávaný londýnsky okruh sme zvládli iba s minimálnym zdržaním. Na vykládku sa nám podarilo prísť o 13.30 hod. miestneho času. Bez problémov nás do hodiny vyložili. Stihli sme i nakládku, ktorú sme takmer pre čakanie na trajekt skoro nestihli. Tá bola najdôležitejšia.

Čo nás na Anglicku najviac očarilo, bol prístup zamestnancov. Všetci boli milí. Pri vstupe do areálu firmy, kde sme vykladali, sme dostali mapu s vysvetlením, kam máme ísť. Dokonca si s nami zavtipkovali. Nebrali sa tak vážne ako u nás. Aj napriek tomu, že sme na vykládke meškali. Čo síce zdôraznili, napriek tomu nás zbytočne netrestali nezmyselným čakaním. Práve naopak. Keďže končila zmena, chceli nás mať hneď vybavených.

Bezpečnosť

Safety first – bezpečnosť na prvom mieste, o ktorej nám vravel kolega, sa potvrdila v každej firme, kde sme vykladali a nakladali. Bez klinu by sme nemohli začať. Na vykládke z rampy, keď sme použili prechodku, sme museli dvere dať okolo nej, aby sa náhodou pánovi, ktorý vykladal, nič nestalo. Doteraz od nás takéto niečo nik nevyžadoval.

Keď sme vychádzali z firmy, trošku nám trvalo, kým sme sa zorientovali, na ktorú stranu ísť a znova prepnúť na anglický režim, keďže nás to prirodzene ťahalo opačne.

Na nakládke nás ihneď zobrali do haly a naložili. Toto sa nám stáva zriedka, aj keď jazdíme väčšinou na časové okno, vždy musíme za niečím čakať. Ak nás za jeden deň ihneď vyložia a naložia bez toho, aby sme pol hodinu strávili v kancelárii alebo čakaním na niekoho, je to naozaj luxus.

Rozlúčili sme sa horalkami a šli sme odstaviť kamión na najbližšiu pumpu. Výkon nám pomaličky končil, na cestách sa tvorili kolóny. Bolo by zbytočné niekde ísť, najmä keď si to situácia nežiadala.

Parkovanie v Anglicku je na pumpách spoplatnené. Suma je v porovnaní s parkovným už len v takom Nemecku dvakrát vyššia. Niektorých vodičov to stále prekvapí a rozhnevá, no tí, čo jazdia do Anglicka pravidelne, už to nevnímajú. Aj napriek tomu, aká je suma vysoká, nie je nikde záruka, že váš kamión je v bezpečí.

V Anglicku sa často režú plachty. Nám sa podarilo nájsť parkovisko, kde sa na tento problém veľa vodičov nesťažovalo. Pumpa o niečo ďalej mala opačné hodnotenie a v prílohe množstvo fotografií poškodených plachiet.

Aj keď sme sa snažili tomuto vyhnúť, dostihlo nás to v Holandsku, kde nám to dopriali skoro ráno, keď sme si odbehli na toaletu. A ako naschvál, kamión vedľa bol fuč. Keďže Lucky, náš ratlík, zostal doma, kamión nemal kto strážiť.

Vedľa parkoviska, kde sme stáli, bolo menšie obchodné centrum s množstvom reštaurácií. Zamierili sme do mekáča, kde sme otestovali miestny vegetariánsky burger. Viac ako burger nás však dostala karamelová zmrzlina. Tá bola úplne iná ako tá, na ktorú sme zvyknutí.

Po pauze, skoro ráno sme vyštartovali a šli do prístavu. Na naše sklamanie sme si výhľad z Queen Elizabeth ll Bridge, ktorý vedie ponad Temžu, neužili. Bola ešte tma.

V prístave sme boli o 3.55 hod. a dostali sme sa na trajekt o 4.00 hod. Natešene sme sa ponáhľali postaviť do radu na trajekt. Podarilo sa nám predsa len stihnúť odchod bez dlhého čakania. Malo to však háčik. Loď do Dunkirku mala meškanie, aj tá do Calais. Obe meškali vyše hodiny. More bolo o niečo viac rozbúrené, ako keď sme šli tam. Káve sme sa radšej vyhli a pobyt na čerstvom vzduchu pomohol, aby sme sa necítili zle.

Nakoniec sme sa vylodili vo Francúzsku a konečne sme mohli šoférovať po tej správnej strane. Bolo to trošku zvláštne, ale o niečo menej, ako keď sme sa vylodili v Anglicku.

Cestou späť sme zahliadli pár migrantov pri ceste, ako mávajú na kamióny. Spomenuli sme si na nedávne nepokoje, keď takto blokovali kamióny a snažili sa za každú cenu dostať dnu. Myslím si, že migranti sú asi problém číslo jedna, prečo vodiči odmietajú jazdiť do Anglicka. Na druhej strane v diskusiách sa stále niekto ozve, kto jazdí roky a problém s nimi nemal.

Tento problém by sa určite nemal bagatelizovať. Cestou do prístavu je množstvo parkovísk zavretých, nedá sa tam parkovať. Okolo jedného som zazrela elektrický ostnatý drôt. Očividne ani tieto opatrenia nestačia. Pevne verím, že raz sa táto situácia vyrieši. Anglicko je krásna krajina a bola by škoda zavrhnúť ju kvôli týmto problémom.

Niekoľko tipov na záver

Ak cestuješ spoločnosťou DFDS stiahni si apku DFDS Freight Ferry Alerts, kde sa dozvieš všetko potrebné o odchode trajektov. Väčšinu meškaní zverejňujú aj na ich twitteri.

Cestu do prístavu v Dunkirku nájdeš na youtube. Nahral ju tam náš šikovný kolega Milan.

Pozor na parkovanie. Na pumpách sa zvykne dosť často kradnúť (porezanie plachty a pod.). V tomto prípade môžu pomôcť aj recenzie na google maps. My sme si vybrali pumpu podľa tohto. Maj pri sebe aj hotovosť, ak by náhodou nefungoval platobný terminál. Bankomat je napr. na lodi. 🙂

V prípade, že so sebou vezieš aj psíka, mal by mať všetky platné očkovania, mikročip, odčervenie (nie menej ako 24 hod. a nie viac ako 120 hod.) a potvrdenie o zdrav. stave, že je schopný vycestovať. V tomto prípade si uplatňujú aj nejakú lehotu. Viac tu. Pri trajektoch spoločnosti DFDS musí zviera zostať vo vozidle, na palubu má zákaz vstupu. Vyvenčiť sa dá pred nástupom na trajekt. V prístave je vyhradené miesto pre psov. My sme so sebou psíka nemali, ak ho raz zoberieme, podelíme sa o našu skúsenosť.

Ak idete spoločnosťou DFDS máte ako vodič kamióna v cene lístka stravu. Zoberte si ho so sebou na palubu. Tam vám dajú raňajky, či obed. Kuchynka je v miestnosti ROAD KINGS.