5 vecí, ktoré ma naučila práca vodičky kamiónu

V máji (2021) to už bude päť rokov, kedy som si prvýkrát sadla za volant. Viem to na sto percent, lebo mi v marci končí kvalifikačná karta. Psychotesty, zdravotku a vodičák mám stále platné, keďže sme si vlani rozšírili vodičský preukaz o skupinu D, tak sa nám to automaticky predĺžilo spolu so skupinou C/CE. Tachografová karta má tiež čas, dostala som novú hneď po roku, kvôli zmene priezviska po našej svadbe. 

Päť rokov je nič moc v porovnaní s inými alfa vodičmi a vodičkami, ktorí túto prácu robia dekády a prakticky aj celý svoj život. Čo však niekedy nemusí vypovedať o ich zručnostiach a lepších schopnostiach, ako sme sa niekoľkokrát presvedčili sami. (Napríklad neschopnosť osvojiť si základy cudzieho jazyka, ak vodič jazdí v zahraničí niekoľko rokov. Už iba taká angličtina nikdy nie je na škodu.)

Poďme však k veci. Za tých pár rokov sa na človeka všeličo nalepí a časom si to už ani neuvedomuje. Iba ak sa dostane do situácie, kedy vidí rozdiel medzi ním a človekom, ktorý vec vidí úplne inak. A tak som sa vlastne dopracovala k tomuto článku. 

Čo všetko má naučila táto práca? 

1. NAUČILA SOM SA BYŤ TRPEZLIVÁ 

Trpezlivosť ruže prináša, však? Ako kedy. Keď musíte čakať niekde na firme, za tovarom alebo človekom, ktorý to nakladá, prinápadne ste v rade a hodiny sa nič nedeje, je to dosť frustrujúce. Človek si však až časom zvykne, že 2 hodiny sú zrazu ako 20 minút. Môžete sa postaviť aj na hlavu, väčšinou je to vopred prehraný boj, keďže nie ste ich prvý ani posledný nahnevaný vodič, ktorý má toho plné zuby. 

Aj na trajekt sa niekedy dosť dlho čaká. 🙂

Čakanie na firmách je dosť diskutabilná téma, ktorú tu otvárať veľmi nechcem. Určite mi však dáte za pravdu, že je to otrava a boli by ste radšej, keby ste mohli robiť niečo zmysluplnejšie, ako čakať za niekým či niečím. Môžete si to skrátiť dobrou knihou alebo filmom, no ten si veľmi neužijete, ak z tridsiatich minút, ktoré vám sľúbili, je už pol dňa a vy ste stále v strehu, kedy sa konečne začne niečo diať. 

To, že čakanie mi už problém nerobí (najmä ak mám predstavu ako dlho), som si uvedomila tieto sviatky, keď som s dedom čakala u lekára. Dedo netrpezlivo a nervózne komentoval prácu doktorky a sestričky, pritom nemal ani najmenšie potuchy, čo naozaj riešia a najviac zo všetkého sa nevedel dočkať, kedy už bude konečne doma. 

Cestou domov toto čakanie zhodnotil takto: “Voľim raďši umrec, jak teľo čekac!” (V preklade zo šarišského dialektu: Radšej zomriem, akoby som mal toľko čakať.) S Peťom sme sa zasmiali a uvedomili si, že sme na tom oveľa lepšie ako kedysi. To, ako vnímate čakanie nezávisí len od vás, ale aj od danej situácie či podmienok. 

Preto sa netreba rozčuľovať za každú cenu a tlačiť to za hranice znesiteľnosti. Vedeli sme čakať za naložením tak dlho? Tak nech si pekne počkajú aj na tovar.  

2. NAUČILA SOM SA NEBYŤ VEĽMI NÁROČNÁ 

Som maximálne nenáročná, iba ak ide o jednu vec!  

Chvíľka napätia… Nie je to nič iné ako SPRCHA! 

Ruku na srdce priatelia, sprchovať sa na pumpách nie je vždy med lízať. Neveríte? Určite si to skúste aj vy! 

Sprchy na pumpách sú kapitola sama o sebe rovnako ako tie na firmách. Za celú svoju skromnú kariéru som našla len 2, ktoré boli nádherné a také, ktoré by som si vedela predstaviť aj doma. Ak tento blog čítate, určite viete, kde to bolo. 

Už som to tu raz spomenula. Znova potvrdzujem, že to stále platí. Jedna krásna sprcha bola na pumpe v Rakúsku a druhá na firme v Španielsku, kde sme nakladali dlažbu. Podľa tej sprchy súdim, že to bola brutálne drahá a luxusná dlažba, aspoň pre mňa. 

Sprcha, ktorú sme navštívili deň pred zverejnením tohto článku. Odvážili by ste sa?

Odvtedy to bol boj a niekedy aj stále je. Zažili sme už ľadovú sprchu v Taliansku aj v zime a v pravidelných dávkach. Naše neoficiálne otužovanie sa skončilo príchodom do novej firmy, kde jazdíme väčšinou to isté a málo Talianska, takže si to vieme oveľa lepšie naplánovať a minimalizovať následne traumy na duši. 

Nebyť náročnou, ak ide o sprchu, sa celkom vypláca. Sprchu treba, čo si budeme hovoriť. A čím častejšie, tým lepšie. No to je znova na samostatnú debatu. Vieme svoje, však? Ak tečie voda, ak tečie teplá voda, dvere sa dajú zamknúť a spoza roha alebo nejakej diery na teba nezíza tona plesní, či úchyl, je to fajn. 

Ak ide o plesne, zlepšilo sa to s príchodom covidu. Zrazu si zamestnanci uvedomili, že sprchy treba častejšie drhnúť a vetrať, keď sa už na to funkčné odvetrávanie ujo majster vykašľal. Od tohto dňa prešiel nejaký ten piatok a vracia sa to do normálu, ak ste si už išli povzdychnúť, že to máme o niečo lepšie, ani nie. Plesne sa pomaličky vracajú. 

Ak ide o úchyla, o tom vám porozpráva raz Peťo. Stalo sa mu to v Španielsku a veľmi dávno. Našťastie bolo to len raz. Mne sa divné situácie s nevyžiadanými stretnutiami úchylákov stávajú dodnes. Ale to je už téma na samostatný článok.  

Asi by som to mala nejak pozitívne ukončiť, že? 

Už sa neviem dočkať na kúpeľňu v našom budúcom byte. Chcem dať do nej všetko to, čo som si za tie roky nenašla tam vonku. Nech je to moja malá oáza pokoja, nie bojisko s plesňami, upchatým odtokom, chĺpkami či kadejakými pachmi či sekrétmi, ktorých pôvod je niekedy lepšie nevedieť, i keď čuch neoklamete.  

Inak, to isté kľudne aplikujte aj na WC! No tie sú na tom zatiaľ o niečo lepšie, ženy ich majú spravidla krajšie a lepšie (podľa Peťa).  

3. NAUČILA SOM SA AJ Z MÁLA VYKÚZLIŤ VEĽA 

Nie, nemyslím tým svoju výplatu, akoby to rada okomentovala polovica našich spoluobčanov. Ide o vec, ktorá je tak bazálna a potrebná deň čo deň, až mi to lezie na nervy.  

Vzhľadom na fakt, že nemám žiaden tím kuchárov, ktorí by mi menu riešili deň, čo deň, musím si s tým poradiť sama spolu s Peťom. Áno, riešia to všetci, aj vy. Len sa tak na chvíľu spolu zamyslime, koľkokrát vám došli nápady? Koľkokrát sa vám ani za nič na svete nechcelo nič riešiť? 

Strava môže byť náš najväčší nepriateľ a čierna diera v rozpočte, keď si nedáme pozor. Minimálne z našej skúsenosti.  Nie vždy sa oplatí zájsť niekam na obed alebo večeru. Hlavne ak máte doma/ v kamióne plnú chladničku.  

Čo to však pre nás znamená? 

V prvom rade je to fakt, že fungovanie v kabíne je dosť obmedzené. Začína sa to už chladničkou, kde by ste si radi zobrali niečo na cestu, no jej miery sú značne obmedzené z rôznych dôvodov. Pri Mercedese to však našťastie veľmi neplatí, takže to máme o niečo lepšie a môžeme si toho o niečo viac pribaliť. Zväčša tento extra priestor pokryje misky s hotovým jedlom, ktoré sme si zo sebou zobrali z domu. 

Vegetariánsky burger kdesi v Španielsku počas toho víkendy, kedy sa nám variť nechcelo

Ale ak ide o varenie, tu sa naše možnosti opäť zmenšujú. K dispozícii máme iba plynový varič. Takže variť niečo zložité a zdĺhavé neprichádza do úvahy, lebo nik na to nemá čas a nervy.  U nás to vyhrávajú najmä cestoviny, polievky a aj taký granadír. A viac mi toho momentálne nenapadne, občas supluje mamka so svojím obedom do misiek. 

Keď už sme doma, vynahrádzame si to všeličím, lebo taký hriankovač alebo poriadny toastovač v kamióne neexistuje. Samozrejme, že sa nájdu piecky, toastovače a kanvice do zapaľovača, ale s týmto okrem kanvice, nemáme žiadne skúsenosti a doteraz sme sa na to neodhodlali z rôznych dôvodov. Úprimne, variť niečo na cestách je ako kempovať, ibaže v práci, nie pri mori.  

Najväčším problémom zvykne byť voda, ktorá nemusí byť k dispozícii na pumpe, kde práve stojíme, takže je fajn mať nejaké zásoby, nie len na varenie, ale aj na bežnú hygienu. A teraz si to všetko spojte a niečo uvarte z toho všetkého. Pokiaľ je voda a niečo v kastlíku, tak ste to vyhrali! 

Aj tak si honosné a pestré obedy môžeme dopriať iba doma, alebo v reštaurácií, takže je to niekedy v kamióne dosť bieda a to špagety milujem! No nie každý týždeň.

4. NAUČILA SOM SA NIČ SI NEPLÁNOVAŤ 

Bez ohľadu na to, pre koho pracujeme, plánovať si isté veci je niekedy ako hrať lotériu. Napríklad, naposledy som bola na tetovanie pred viac ako tromi rokmi, po svadbe. Termín som si dohodla vopred, keďže bolo po svadbe a mali sme dovolenku, tak sa to tam dalo pekne vtesnať. 

Teraz netuším, čo bude za mesiac či dva, áno jednak stále covid, a jednak to, že nás čaká práca. Niekedy sa veci zamotajú na nakládke, keď dlho čakáme, alebo keď sa zmení. Prípadne na vykládke, keď nestihneme vyložiť. Niekedy však stačí, aby vypadol kolega a prevezmeme jeho prepravu. Proste čokoľvek a kedykoľvek. Sme stále na cestách, do tetovacieho štúdia si nedokážem odskočiť len tak počas pauzy, takže kým si na tieto dni nenaplánujem dovolenku, tak to nehrozí. Úprimne, nechce sa mi stále meniť termín, dosť na to, že s nami majú trpezlivosť iní, bojím sa skúšať šťastie ešte niekde inde. 

MTS 2020

Rodinné oslavy a iné záležitosti boli kedysi s vypätím všetkých síl.  V poslednom čase je to o niečo lepšie, no stále to nie je tak, ako by som chcela.  

Na druhej strane, nie je to až také zlé. S Peťom sme dosť spontánni, keď ide o rozhodnutia na poslednú chvíľu. Vedeli sme sa zo dňa na deň rozhodnúť ísť na víkend do Talianska alebo do Poľska na Master truck show. Kde je vôľa, tam je cesta.  Bohužiaľ, rok 2020 nás obmedzil na takéto výlety, takže sme viac objavovali krásy Slovenska. 

Moje povolanie nie je jediné na svete, kde je problém s plánovaním voľného času, najmä vtedy, keď nevieme, čo bude. Určite sa nájdu aj také, ktoré to majú horšie. 

Nerobím si z toho takú ťažkú hlavu, a nechcem, aby ste si ju robili aj vy. Len, keď by ste s nami chceli zájsť na kávu, tak sa spýtajte radšej 24-hod vpred a poznačte si iba ceruzkou, možno sa to zas zmení. 

5. NAUČILA SOM SA BYŤ ZODPOVEDNEJŠIA 

Čaro jazdenia na veľkom aute, ktoré je plne naložené, má svoje nevýhody. Zabrzdiť takýto kolos si vyžaduje množstvo síl. Niekedy brzdia aj oči, naozaj. Najmä ak sa pred vás šupne osobák a vybrzdí vás, či už úmyselne alebo nie. Občas sa cítim ako taký boxovací panák, ktorý si to všetko zlízne, lebo však zas tu zavadziam s tým kamiónom. 

Je to zodpovednosť voči firme, mne a ostatným účastníkom cestnej premávky. Naučilo ma to neveriť nikomu na ceste. Urobiť si rozostup, sledovať ho, kým dotyčný nezmizne.  Ani nie preto, žeby som neverila vodičovi, ktorý akurát prefrčal s telefónom v ruke, je to aj o ceste, o aute a množstve iných nástrah. 

A kľudne sa to môže stať vodičovi, ktorý dáva pozor, zrazu sa jeho auto stane neovládateľné, kvôli nejakej poruche alebo defektu a zvyšok zazmätkuje. Čokoľvek. Nehody sa stávajú behom sekundy, odvrátiť ich je niekedy nemožné. Môžete mať najlepší reakčný čas na svete, stačí sa len zle rozhodnúť a aj tak sa to stane. 

A veta typu mne sa to nemôže stať? Haha, naozaj.  Nejedna nehoda, ktorej sme boli svedkami alebo účastníkmi bola taká, že sme tomu vôbec nerozumeli.  Adrenalín sme na maxime mali v sebe ešte nejaký ten týždeň a nerozumeli sme, ako sa to mohlo stať, hlavne vtedy, keď sa nám Talianky v osobáku mihli popred kabínu, keď sme šli po diaľnici, a nechytili sme ich. Boli by na mieste mŕtve. Aj my a koľkokrát. 

Na druhej strane, nehody typu telefón v ruke a kolóna na diaľnici, či iné nezmyselné veci, to je to, čomu sa chceme obaja vyvarovať a dávať si pozor. Ak sa má niečo stať, nech nie sme vinníkom, ale iba účastníkom. 

Nehody sa aj tak stávajú. V roku 2019 na cestách v EU zahynulo 22 800 ľudí. Trošku surfovania na internete a nájdete si naozaj zaujímavé články či štatistiky. Bezpečnosť aut a kamiónov sa náramne zlepšuje, dopomáhajú aj asistenti, ktorí napredujú každým rokom viac a viac, no ani to by nás nemalo presvedčiť o tom, že môžeme ísť ako blázni, veď mne sa nič stať nemôže.  

Reklamy

Okrem toho máme zodpovednosť za množstvo iných dôležitých vecí podobne ako v iných povolaniach, takže je to naozaj dôležité uvedomiť si to. Tak ako doktori, sestričky, učitelia a množstvo iných povolaní. Nemali by sme mať klapky na očiach a bagatelizovať svoju zodpovednosť. To, že nám takéto správanie či skutky prešli doteraz, neznamená, že to bude donekonečna. 

Takéto nastavenie mysle príde s vekom. Aspoň u nás to tak bolo. Čím bližšie k tridsiatke, tým lepšie. Bohužiaľ, nie vždy. (Pozdravujem pána, ktorý s deťmi na zadných sedadlách vybrzďoval kamión.) 

Moja prvá práca, resp. brigáda bola v call-centre. Okrem skvelých priateľstiev a pána manžela som si odtiaľ odniesla aj nejaké tie skúsenosti. Vzhľadom na know-how bývalej firmy tu teraz nevyklopím všetky detaily, ale jednou z naj vecí bolo: naučiť sa komunikovať a slušne reagovať s nahnevanými respondentami, porozumieť im a motivovať k účasti na ankete. Cez telefón toho vybavíte veľa, je super vedieť, ako sa pekne predstaviť a vykomunikovať, čo potrebujete. Áno, znie to jednoducho, no nie vždy to tak je. 

Akákoľvek práca to je, všetky sú rovnako dôležité. Aj my to máme občas ťažké, keď na nás ľudia stále nadávajú a podobne. Väčšinou to je len vo vodách sociálnych sieti, naživo sú spravidla všetci v pohode a milí. Preto hlavu hore a nezabudnite sa usmievať a trúbiť deťom, ktoré vám mávajú na pozdrav, alebo kolegovi v aute, ktorý zabudol na základy fyziky a asi potrebuje pusu zadný nárazník, opäť.  🙂

A čo vy? Čo vás naučila vaša práca? Nech už robíte čokoľvek, dajte mi vedieť do komentára, dole pod článkom. Vďaka. 

@nutaly

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

%d blogerom sa páči toto: