O tom, ako sa môj sen nestretol s realitou
Upozornenie: Príbehy, postrehy a situácie opísané v tomto blogu sú inšpirované skutočnými udalosťami z mojej práce vodičky MHD, no sú spracované vo voľnej, subjektívnej a často nadsadenej forme. Mená, miesta a identifikačné znaky sú pozmenené alebo úplne vynechané.
Blog nepredstavuje stanovisko žiadneho zamestnávateľa – ide o môj osobný pohľad na svet spoza volantu.
Na úvod: Keď sa tu už tak úprimne rozprávame, môžeme si potykať?
Tento blog je osobný – plný zážitkov, postrehov a chvíľ, ktoré zažívam (nielen) počas služby. Píšem tak, ako by som to hovorila kamarátke pri káve. Väčšina z vás je možno v mojom veku, alebo kúsok vedľa – a tykanie má tú výhodu, že k sebe máme hneď o niečo bližšie.
Takže vitaj – a cíť sa tu ako doma.
Predchádzajúcu časť nájdeš tu:
…Prvé jazdy s cestujúcimi som absolvovala ešte s inštruktorom po boku. Všetko sa zdalo pod kontrolou, kým sme sa približovali k jednej zo zastávok. Niekoľko metrov pred ňou som zazrela na ľavom zberači záblesk.Trolejbus začal pípať – vysoký tón, ktorý by mohol prebudiť aj spiacich pasažierov v Košiciach.
Zľakla som sa – čo sa deje? Hneď som si však uvedomila, čo to znamená: som bez prúdu!
Trolejbus začal spomaľovať, ale nie tak rýchlo ako autobus v podobnej situácii, kde sa vodič zotrvačnosťou ďaleko nedostane. Uvedomila som si, že mám dostatok času správne zareagovať a rozhodnúť, kde presne zaparkujem trolejbus, aby to bolo bezpečné pre výstup cestujúcich a premávku, keďže o pár sekúnd budem tvoriť 18-metrovú prekážku na ceste.
Snažila som sa upriamiť pozornosť na inštruktora a dať mu najavo, že sa niečo deje. Podarilo sa. Trolejbus som pristavila k pravej krajnici tesne vedľa obrubníka. Zatiahla som ručnú brzdu a pravú smerovku som prepla na výstražné. Odpojila som hlavný výpínač, ktorý zabezpečuje prenos napätia z trakčného vedenia do trolejbusu, a kým som si obliekla vestu spolu s rukavicami, inštruktor už bol von a dával dole zberače.
Najprv som si myslela, že z neho odpadla nejaká časť, napríklad uhlík, keďže po záblesku som videla, akoby sa tam niečo mihlo. No uhlík v zberači bol. Na prvý pohľad vyzerala bodka v poriadku. Až keď sme sa pozreli bližšie, inštruktor si to všimol ako prvý – napájací kábel smerujúci z bodky do zberača to vzdal a roztrhol sa.
Verdikt bol jasný. Tu naša cesta skončila. Bolo to potrebné povedať cestujúcim. Jeden z nich nás čakal pred prednými dverami, ktoré zostali otvorené a pýtal sa, čo sa deje. Neveriacky som krútila hlavou, ak by šlo o inú, oveľa nebezpečnejšiu závadu, už by tam nestál. A vôbec, nikdy nevystupujte bez toho, aby ste dostali pokyn od vodiča. Je to nebezpečné a zbytočne urobíte vodičovi problémy.
Otvorila som zvyšné dvere, čo väčšina pochopila a vystúpila, a zároveň som ich informovala, že trolejbus má poruchu a musia sa presunúť pár metrov na zastávku a prestúpiť na prichádzajúce spoje. Trolejbusy totiž majú dobrý interval, takže im hneď išli ďalšie dva spoje.
Masa ľudí sa z autobusu presúvala na zastávku, zatiaľ čo som telefonovala s dispečingom, aby nám poslali technikov, ktorí to prídu opraviť.
Do toho prišli za mnou dvaja už podgurážení „ambasádori pouličnej pivnej kultúry“, ktorí sa ma začali niečo pýtať. Ignorovala som ich a odkázala ich na kolegu – inštruktora, pretože som riešila dôležitejšie veci než ich sťažnosť, kto im preplatí lístok, ktorý si nikdy nekúpili a ani nekúpia – iba ak by bol v malej sklenenej fľaši.
Debatu ukončili kultúrnou vložkou v podobe hrubozrnnej verbálnej produkcie a kolísavým krokom zamierili k zastávke. My sme sa na tejto bizarnej situácii zasmiali a čakali sme na príchod technikov.
Tí prišli na miesto a celú záležitosť vybavili do hodinky. Kábel sa opravil na mieste a poruchový list – ako to býva zvykom – som im zabudla odovzdať. Pekne sme sa rozlúčili a ja som zamierila s technologickou jazdou – jazda bez cestujúcich – na kruháč, kde som sa otočila a pokračovala ku konečnej zastávke, kde som sa už napojila na svoj spoj a vystriedala zálohu, ktorá jazdila za mňa.
Tento incident vo mne vyvolal ešte väčší fetiš pozerať na zberače, aj keď to nie je nutné. Veď, čo keď? Odvtedy sa mi podobný incident nestal a kábliky si dôkladne kontrolujem počas kontroly uhlíkov, ktoré sú tiež neodmysliteľnou súčasťou zberača.
Nastal ten deň, keď ma inštruktor v polovici zmeny opustil a ja som začala jazdiť sama, bez dozoru. Ten deň som zvládla na jedničku, bez incidentov.
Na druhý deň som si dopriala menší „fitness program“ priamo počas služby. Dvakrát som vystupovala z trolejbusu, aby som nahodila spadnuté zberače – lebo rýchlosť je síce fajn, ale trolejové vedenie má na moju dynamiku jazdy vlastný názor.
A druhýkrát? Zabudnutá prepnutá výhybka. Takže zatiaľ čo trolejbus si sebavedomo pokračoval smerom na obratisko, zberače sa rozhodli viesť vlastný, opačný životný príbeh na Bajkalskú ulicu. Každý inam, každý po svojom – sloboda nadovšetko.
Trolejbus je v skutočnosti veľmi citlivý umelec. Navonok pôsobí robustne, ale hore na streche má dve duše – zberače – ktoré sú extrémne náladové.
Na niektorých miestach vedenia (napr. výhybky, kríženia, oblúky a podobne) je presne určená maximálna rýchlosť. Neoplatí sa ich prebehnúť ako autobusom. Keď ich prejdete rýchlejšie, zberače to vyhodnotia ako dramatické gesto, ktoré nepodporujú, a teatrálne opustia scénu.
Veľa záleží aj od nastavenia prítlaku – teda ako veľmi sa zberače „túlia“ k vedeniu. Príliš jemne? Stratia kontakt a tvária sa, že vás ignorujú. Príliš vášnivo? Fyzika zdvihne obočie a vy sa cítite ako vo vzťahu, ktorý sa práve zmenil na telenovelu. Ako vodič to najlepšie zistíte pri manipulácii s nimi – čím ťažšie sa s nimi robí, tým silnejší prítlak. Ja som kvôli tomu začala posilovať, aby som zvládla tento „romantický chaos“ aj pri najdramatickejšej nálade zberačov.
A potom je tu ten moment, keď máš pocit: „Táto rýchlosť ich určite vyhodí.“ Už sa vnútorne lúčiš so sedadlom. A nič. Prejdeš. A nabudúce, keď si povieš, že všetko je ideálne – presne vtedy ťa vesmír pošle dozadu k navijaku na krátku technickú meditáciu s račňou v ruke.
Laicky povedané: nie je to o sile. Je to o jemnej dohode medzi rýchlosťou, uhlom a náladou kovu. Aj kov má niekedy umelecké sklony.
Mesiac za volantom trolejbusu zbehol ako voda. Linky 4, 8 a 38 mali svoje čaro – vyrovnávacie pauzy pekne narovnali meškanie a hodinové kolečko som si mohla „odkrútiť“ znova a znova. V skutočnosti to všetko urýchlilo zmenu tak nenápadne, že ani neviem ako – a zrazu som striedala kolegu na zastávke a šla domov.
Počas tej „dlhej“ 30-minútovej pauzy som rýchlo prekusila niečo pod zub, vymenila uhlíky, ak bolo treba, a minimálne trikrát posunula trolej. Pomenovať to pauzou alebo odpočinkom je naozaj odvážne – neoddýchol si ani trolej, ani ja. Doma ma potom vždy čakala tá typická únavná kondícia po zmene – telo unavené, hlava plná kilometrov a zberačov.
Po tejto zmene som si uvedomila, že jazdiť tieto linky je rovnaký adrenalín a vyčerpanie, ako keď sedíš v dvojosadke kamiónu na ceste do Španielska – len trolejbus sa nehýbe tak rýchlo a často po diaľnici, aby si si stihol oddýchnuť. Nepretržite sledovať premávku v meste dá poriadne zabrať. Potvrdili mi to aj kolegovia, ktorí sú na týchto linkách zadelení.
Je pondelok večer, približne 20:10, a ja sa vraciam s trolejbusom na Sídlisko 3. Čakajú ma ešte dva spoje a potom konečne domov. V duchu sa už teším: „Tak, dnes večer som ja ten šéf, ktorý sleduje päť autobusov, prestupy cestujúcich a na konci ohlasuje úspešnú misiu dispečingu.“ Počas výkonu posledného spoja mám na starosť aj spoločný rozjazd autobusov zo zastávky Železničná stanica.
Ako to celé prebieha z pohľadu vodiča, nájdeš v tomto videu:
Do reality ma vracia pohľad, ktorý sa mi naskytne, keď prichádzam k zastávke: hneď vidím dvoch podgurážených chodcov, ktorí kráčajú tak, ako keby mali vlastnú gravitačnú dráhu. Moja prvá myšlienka: „Nie, dnes fakt nie. Nemám náladu na divadlo.“ Rýchlo otvorím dvere cestujúcim a zatváram ich pred potenciálnou katastrofou. Vždy sa mi potvrdilo, že problematických cestujúcich je lepšie nedostať do autobusu, ako ich potom z neho vyháňať – tento fakt sa však čoskoro zmení.
Chodci sa zastavia pred autobusom a začnú búchať po čelnom skle. Asi hľadajú dopytové tlačidlá na otváranie dverí – alebo len testujú, či môj adrenalín funguje. Netuším, o čo im reálne ide, ale cítim, ako mi stúpa hladina adrenalínu: „Takto sa dnes odmeníme za celodennú prácu?“
Na chvíľu sa vzdialia a ja pomaly vyrážam zo zastávky, kým nemám vo vozidle okrem cestujúcich aj hordu skla. Trolejbus sa trochu zatrasie, keď prejde po diere. „Prešla som niekoho?“ Nasleduje pohľad do pravého spätného zrkadla – jeden z chodcov leží na zemi, druhý kričí, gestikuluje a vyhráža sa. Zastavím trolejbus a idem zistiť, čo sa stalo. Dúfam, že ten blázon nespadol pod kolesá 17-tonového kolosu.
Vytočím 112, koordinujem situáciu, prichádzajú policajti a zdravotníci. Sledujem, ako sa situácia postupne upokojuje – chodec je opitý, má 2 promile, zranenia nie sú vážne, vyvrtol si členok, keď spadol. Neprešla som ho. „Uf, dnes som mala šťastie. Naozaj veľké šťastie,“ myslím si a cítim, ako sa mi pomaly vracia pokoj.
A napriek všetkému – adrenalín, šok, strach – vo mne prevláda pocit absurdity. Trolejbus, ja, dvaja podgurážení chodci a skupina okoloidúcich – celé to pôsobilo ako divadlo, lenže s reálnymi následkami. A ja som bola „herečkou“ na scéne, ktorú som si rozhodne nevybrala.
Jedného čáva nakladajú do sanitky a druhého agresora do policajného auta v putách. Mohla by som z toho spraviť samostatný článok, ale nechcem sa už k tejto epizóde vracať. Nechcem dávať priestor dvom ľuďom, ktorí namiesto pokojného večera doma s rodinou riešia drámu na zastávke.
Môj pracovný deň sa tak končí predčasne a výpravu si preberá niekto iný. Po trolejbus prídu technici, ja už ďalej šoférovať nemôžem. A keď je trolejbus mimo vedenia, baterky sa mu vybijú, takže ho treba ešte „štartnúť“. Chlapci to zvládnu behom chvíľky a ja sedím v trolejbuse na ceste do depa a potom domov, s hlavou plnou otázok: čo som mohla urobiť, aby sa to nestalo?
Odpoveď je jednoduchá – nič. Ja som im alkohol do úst nenaliala, nenútila ich postaviť sa k odchádzajúcemu trolejbusu, keď sotva stáli na nohách. Tým, že som ich nepustila dnu, som chránila cestujúcich, vozidlo zamestnávateľa… a hlavne seba. A verte mi, niekedy to je úplne postačujúce.
Za tú dobu v MHD, kde som už viac ako rok, som takúto situáciu ešte neriešila. Bolo to prvýkrát, čo som volala 112. V ten večer mi napadlo, či to fakt stojí za to – byť jednou nohou v base kvôli alkáčom. Niečo však túto myšlienku zastavilo: naozaj sa necháš odradiť opilcami, ktorí nemajú ani svoj vlastný život pod kontrolou? Prečo by ti mali pokaziť ten tvoj?
Toto bola tretia časť Denníka vodičky MHD. Ak sa ti diel páčil, budem veľmi rada, ak mi pomôžeš rásť zdieľaním na sociálnych sieťach. A ak sa nevieš dočkať ďalšej časti, nezúfaj – vyjde vždy posledný piatok v mesiaci.
Chceš mať nový diel medzi prvými? Stačí zadať svoj e-mail.
Pridaj komentár