O tom, ako som si splnila svoj detský sen
Upozornenie: Príbehy, postrehy a situácie opísané v tomto blogu sú inšpirované skutočnými udalosťami z mojej práce vodičky MHD, no sú spracované vo voľnej, subjektívnej a často nadsadenej forme. Mená, miesta a identifikačné znaky sú pozmenené alebo úplne vynechané.
Blog nepredstavuje stanovisko žiadneho zamestnávateľa – ide o môj osobný pohľad na svet spoza volantu.
Na úvod: Keď sa tu už tak úprimne rozprávame, môžeme si potykať?
Tento blog je osobný – plný zážitkov, postrehov a chvíľ, ktoré zažívam (nielen) počas služby. Píšem tak, ako by som to hovorila kamarátke pri káve. Väčšina z vás je možno v mojom veku, alebo kúsok vedľa – a tykanie má tú výhodu, že k sebe máme hneď o niečo bližšie.
Takže vitaj – a cíť sa tu ako doma.
Prvú časť denníka nájdeš tu:
Neviem, kde sa stala chyba, ale rodové stereotypy sa u mňa našťastie nestihli prejaviť. Od malička som mala radšej nohavice, z kočiara pre bábiky ma najviac oslovili kolieska a keď som nastúpila do školy, bola som v chlapčenskej partii. Zatiaľ čo moje rovesníčky z púpavy robili krásne čelenky, ja som hrala futbal s chlapcami.
Asi tam niekde sa zrodila moja láska a obdiv k trolejbusom. Prichádzala som s nimi často do kontaktu, keďže som chodievala za mamkou do práce na druhú stranu mesta a linka č. 4 bola jednoducho moja najobľúbenejšia.
Pohodlne som sa usadila na tmavohnedé koženkové sedadlo v trolejbuse Škoda 15 Tr a z Pod Šalgovíka som šla na zastávku Centrum. Trolejbus za zastávkou Laca Novomeského zabočil doľava a ja som sledovala, ako sa harmonika (kĺb autobusu) začala ohýbať a vnútorná časť sa jemne pootočila. „Ako to ten šofér zvládol? Ako vie, kedy má začať točiť volantom?“ pomyslela som si v duchu a sledovala, ako sa trolejbus ženie ďalej ulicami mesta.
Je rok 2024 a ja stojím pred vchodom do budovy DPMP. Dnes mám pohovor. Pre niekoho už bežná vec, pre mňa je to zvláštny pocit, keďže sa mi nástupom do novej práce otvorili dvere k splneniu si jedného detského sna. Neviem sa dočkať, kedy si linku č. 4 odšoférujem sama na trolejbuse. Aký to bude pocit? Bude moje vnútorné dieťa dojaté? Čo by povedalo moje mladšie ja, keby mu niekto raz povedal, že aj ty budeš šoférovať taký veľký autobus?
Pri nástupe sa dozvedám, že sa otvára kurz na trolejbus, bohužiaľ ho nestihnem a musím čakať približne rok, kým sa otvorí ďalší. Na druhej strane som aj rada – mala som čo robiť s bežnými linkami, ktoré som vôbec nepoznala, a musela som sa naučiť, kam idú.
Na začiatok toho bolo naozaj veľa. Aj napriek tomu, že prax som mala a mojich osem rokov na kamióne mi veľa vecí uľahčilo, musela som sa naučiť, ako to funguje v MHD. Závady na autobuse sú trošku iné než na kamióne a stále ma vedelo niečo prekvapiť. Pomôcť si, nájsť rýchle riešenie v tom zhone, keď máš plný autobus ľudí a meškáš, je stále umenie. Nakoniec som bola aj rada, že som na kurz šla neskôr, keďže som si všetko mohla „ohmatať“ a „pričuchnúť“ vďaka kolegom a kolegyniam, ktorí ma do tajov dráhových vozidiel stihli zaučiť ešte pred samotným kurzom.
Je rok 2025 a ja sa dozvedám, že sa otvára kurz, na ktorý som sa už nevedela dočkať. Blíži sa zima a posledné, čo potrebujem, je trčať niekde v kopci s autobusom ako poslednú zimu. Neviem prečo, jazda po meste sa mi stále zdá menej náročná a monotónnosť tých istých liniek mi vôbec neprekáža. Nepotrebujem vypadnúť z mesta do okolitých obcí. Mám zjazdenú skoro celú EÚ, som rada, že som v centre. Výhľady som si užila až až.
Dva týždne teórie zbehli ako voda a začíname jazdiť. Náš základný kurz pozostáva z vedenia trolejbusu značky Škoda 31 Tr, čo je vlastne kĺbový trolejbus, ktorý vidíš najčastejšie v meste. Na ďalšie typy potrebuješ rozširovací kurz. Tie už sú o niečo kratšie.
Prvé jazdy sú bez cestujúcich a potom, keď všetci z kurzu odjazdia svoje jazdy, máme skúšky. Tie pozostávajú z testu, ústnej skúšky a jazdy.
Jazdy bez cestujúcich boli najlepšie. Pomaly som spoznávala trolejové vedenie a snažila sa zapamätať si farby výhybiek.
Výhybka na trolejovom vedení je vlastne taká vzdušná križovatka – určuje, ktorým smerom sa trolejbus po drôtoch vydá. Vodič vidí jej aktuálne nastavenie podľa šípky a v prípade potreby si smer vie zmeniť pomocou tlačidiel v trolejbuse.
V Prešove sú výhybky označené farbami: zelená, modrá, červená a biela. Pomocou tlačidiel s rovnakou farbou si vodič zvolí požadovaný smer.
Farby sú skvelá pomôcka, ale realita vie byť zradná. Na niektorých miestach sa mi farba zle čítala a stalo sa, že som si napríklad modrú pomýlila so zelenou — čo bol ešte ten menší problém. Potom prišli mrazy a výhybky si začali robiť, čo chceli. Jedna sa nechcela prepnúť a šípka stále svietila vpravo. Iná zasa blikala tak, že som nevedela, čo si o tom myslieť.
Vtedy sa musíš zorientovať podľa tzv. jazýčkov na výhybke, ktoré prezradia jej skutočnú polohu. A keď treba, vodič jednoducho vystúpi a zberače ručne prehodí. Neznie to romanticky, ale v praxi to nie je nič strašné — len ďalšia súčasť práce.
Moja prvá jazda trolejbusom bola v areáli DPMP, kde som sa učila pracovať s výhybkou a antivýhybkou. Pre každého nováčika je to zo začiatku celkom stres, lebo musíš pochopiť, ako tieto systémy fungujú.
Zjednodušene:
- Výhybka – použiješ, keď chceš odbočiť (napríklad do boxu). Po stlačení tlačidla trolejbus na krátky moment zvýši odber prúdu, čím dá výhybke signál, aby sa prestavila do odbočného smeru.
- Antivýhybka – použiješ, keď chceš ísť rovno. V tomto prípade sa naopak zníži odber prúdu, takže výhybka zostane v základnej polohe.
Celé je to hlavne o načasovaní. Tlačidlo musíš použiť presne pred miestom, kde sa vedenie rozdeľuje. Kým si človek spojí teóriu s praxou, chvíľu to trvá. Ale keď toto pochopíš, máš polovicu úspechu za sebou. Pri parkovaní do boxu alebo pri otáčaní späť (čo začiatočníci robia často) používaš výhybku. Ak chceš týmito miestami len prejsť rovno, použiješ antivýhybku.
Potom sme sa vybrali do mesta. Prvá jazda bola všelijaká – veľa som sledovala vedenie nad sebou a zberače, keďže som sieť ešte nemala úplne „v oku“. S pribúdajúcimi jazdami to však začalo byť prirodzenejšie.
Ani som sa nenazdala a prišiel čas skúšok. Tie dopadli dobre, poctivo som sa na ne pripravovala. Po nich ma čakali prvé jazdy s cestujúcimi.
A čo linka č. 4? Aký to bol pocit odjazdiť si ju?
Priznám sa, že zvláštny. Asi na tretí deň, po jazdách s kmeňovými vodičmi pri nástupe do podniku, som začala jazdiť sama a dostala som práve túto linku. Vyskúšala som si ju tak už omnoho skôr s autobusom. Vtedy aj teraz s trolejbusom som zatrúbila babke pod oknom, keďže má krásny výhľad na jednu zo zastávok.
Po druhé, s trolejbusom to už nemalo nejaké špeciálne čaro. Realita sa nestretla s mojou predstavou, a tak to vo mne zanechalo zvláštny pocit. No trolejbus ako taký sa mi zapáčil hneď od začiatku.
A potom prišiel moment, keď už nešlo len o výhybky, zberače a drôty nad hlavou. Do trolejbusu nastúpili prví cestujúci. Každý s vlastným príbehom, náladou, ponáhľaním. A ja som zrazu nezodpovedala len za stroj, ale aj za ľudí za chrbtom.
Prvé jazdy s cestujúcimi som absolvovala ešte s inštruktorom po boku. Všetko sa zdalo pod kontrolou, kým sme sa približovali k jednej zo zastávok. Niekoľko metrov pred ňou som zazrela na ľavom zberači záblesk.Trolejbus začal pípať – vysoký tón, ktorý by mohol prebudiť aj spiacich pasažierov v Košiciach.
Zľakla som sa – čo sa deje? Hneď som si však uvedomila, čo to znamená: som bez prúdu!
…pokračovanie v ďalšej časti
Toto bola druhá časť Denníka vodičky MHD. Ak sa ti diel páčil, budem veľmi rada, ak mi pomôžeš rásť zdieľaním na sociálnych sieťach. A ak sa nevieš dočkať ďalšej časti, nezúfaj – vyjde vždy posledný piatok v mesiaci.
Chceš mať nový diel medzi prvými? Stačí zadať svoj e-mail.
Pridaj komentár