V roku 2019 som podstúpila korekciu zraku laserom. Bol to moment, ktorý uzavrel niekoľkoročnú cestu s okuliarmi a začal úplne novú etapu – od prvých pochybností a rozhodovania, cez samotný zákrok, až po obdobie, keď som si na život bez nich len postupne zvykala. V prvej časti sa vraciam k tomu, ako to celé začalo a ako som sa k tomuto rozhodnutiu dopracovala.
Pamätám sa na ten deň, keď som si uvedomila, že môj zrak nie je taký, aký by som chcela. Bolo to v ôsmom ročníku na základnej škole. Prepísala som poznámky z učiva na tabuľu a sadla si do predposlednej lavice. Zdalo sa mi, že písmená na tabuli sú akési malé, že ich vôbec nevidno. Spýtala som sa spolužiakov. Tí s nimi nemali žiaden problém.
O niekoľko dní som sedela u detskej obvodnej lekárky. Neverila mi, že sa mi zrak zhoršil. Zapla tabuľu, na ktorej boli písmená, čísla a rôzne znaky. S poslednými riadkami som musela bojovať. Žiaľ, neúspešne. Vypísala mi výmenný lístok k oftalmologičke.
Nepamätám sa na prvú návštevu mojej novej oftalmologičky. Predpokladám, že to bude tým, že som tam chodila dosť nerada. Čakáreň bola neustále plná a strávila som tam niekoľko hodín. Sestrička bola nesmierne arogantná a drzá ku každému. Ambulancia a jej vybavenie by mohli poslúžiť ako kulisa do nejakého filmu z čias komunizmu. Dokonca tam bol aj písací stroj, na ktorom doktorka písala správy do zdravotnej karty a podobne. Na kontroly som nechodila pravidelne. Neskôr, keď som zistila, že zrak sa dá kvalitne zmerať aj v optike, som tam prestala chodiť úplne.
Nečudujem sa, že bola nahnevaná, keď som tam jedného dňa vtrhla s výmenným lístkom na perimeter, ktorý som potrebovala k vodičskému preukazu na kamión. Keď zbadala dátum poslednej kontroly, skoro ma vyhodila aj s lístkom. Našťastie si to rozmyslela. Odvtedy som tam nebola.
Okuliare som najprv nosila len sporadicky. Dioptrie do diaľky boli nízke a vraj sa mali upraviť do normálu. Nestalo sa tak. Zastavili sa na -3. Bez okuliarov som bola prakticky slepá. Videla som len biedne obrysy predmetov. Keď sme odchádzali na turnus, vždy som kontrolovala, či mám aj náhradné okuliare. Bez nich by som si šoférovať netrúfla.
Postupne som si na tento stav začala zvykať. Občas som zavítala do optiky po nové rámy či sklá. Skúsila som aj sklá, ktoré sa na slnku stmavujú. Kontaktné šošovky som nikdy neskúsila – bála som sa kontaktu s okom a ich pravidelná údržba ma neoslovila. Z praktického hľadiska mi to nevyhovovalo.
Prečo práve operácia?
Zlom nastal koncom roka 2018. Mala som pár dní čerstvo nové sklá. Večer v kamióne, keď sme sa chystali spať, som ich chcela uložiť na poličku, no spadli mi. Vytvorila sa malá ryha presne v zornom poli oka. Povedala som si, že to budú moje posledné okuliare a s nimi to dobojujem až do operácie. Náhradné okuliare som nepoužívala – tlačili ma rámy a bolela ma z nich hlava. Mala som perfektnú motiváciu.
O laserovej operácii som sa dozvedela od môjho kamaráta, ktorý sa pre ňu rozhodol už veľmi dávno. Tieto informácie a jeho pohľad na vec som mala už niekoľko rokov pred mojím finálnym rozhodnutím, no nejako som tomu nevenovala pozornosť a možno som tomu ani veľmi nedôverovala.
Začala som hľadať kliniky v okolí. Na východe som veľký výber nemala, čo mi ušetrilo nejaký čas. Prvá klinika, ktorú som si na základe skvelej reklamy a prezentácie našla na Instagrame, mala síce pobočku v Poprade, ale robili tam iné zákroky, nie korekciu zraku. Pátrala som ďalej. Od kamarátky, ktorej mama a sestra zákrok podstúpili len nedávno, som sa dozvedela o jednej klinike v Košiciach, kde bolo zoperovaných množstvo známych. Priznám sa, vôbec ma tá klinika neohúrila. Kamarátka mi povedala o skúsenosti jej mamy, ktorá mala o niečo dlhšiu rekonvalescenciu po operácii kvôli „stratenej“ šošovke. To ma dosť zarazilo. A nejako som bojovala sama so sebou, že tam ísť veľmi nechcem.
Keď som si tam nakoniec chcela vybaviť termín predoperačných vyšetrení, mali dosť plno. Zhodou okolností a tak trochu aj vďaka šikovnosti personalizovaných reklám na Facebooku som objavila kliniku v Banskej Bystrici. Zavolala som tam, aby som si dohodla termín o niečo skôr, než mi ponúkli v Košiciach. Uľavilo sa mi. Aj napriek väčšej vzdialenosti kliniky od môjho bydliska som bola pevne presvedčená, že to bude ono.
Nastal deň D a spolu s otcom sme išli do Banskej Bystrice na predoperačné vyšetrenie a celkové posúdenie, či som vhodným kandidátom. Cesta zbehla ako voda a ja som netrpezlivo čakala v čakárni. Prišla som na rad. Dostala som sa do ambulancie, kde na mňa čakala doktorka a sestrička.
V tmavej miestnosti boli prístroje, každý strategicky umiestnený v rohu. Takto som sa posúvala od jedného k druhému spolu s doktorkou. Verdikt na konci bol jasný. Operácia bude možná. Odporučila mi typ, ktorý nie je finančne náročný, čo by mi ani nevadilo – počítala som s väčšími výdavkami. No vzhľadom na veľkosť a špecifickosť môjho oka to bola najlepšia voľba. Vybrala som si slnečné okuliare, ktoré na mňa čakali po operácii, a mohla som začať odpočítavať posledné dni s okuliarmi.
Ani neviem ako a nastal ten deň. Čakala som netrpezlivo v čakárni spolu s dvoma chlapcami. Dostali sme svoje taštičky s darčekmi od kliniky, receptami na lieky po operácii a okuliarmi, ktoré sme si vzali na sálu. Dostali sme dôkladné inštrukcie od doktorky o priebehu pred, počas aj po operácii.
Rozlúčila som sa s otcom, ktorý ma čakal v čakárni spolu s rodičmi chlapcov. Vošli sme do ambulancie, kde sa chlapci rozhodli, kto pôjde skôr. Ja som bola posledná. Vôbec mi to nevadilo. Sestričky nám dali na hlavu čiapky, ktoré nám zakryli vlasy. Postupne nám začali aplikovať očné kvapky, ktoré mali znecitlivieť oči.
Prvý chlapec to mal za sebou aj s jemnou stratou vedomia hneď po zákroku. Vraj podcenil pitný režim. Tak sme vodu dostali všetci. Druhý chlapec robil presný opak toho, čo od neho personál očakával. Nevedel sa uvoľniť. Snažil sa zatvárať oči a bojoval s kovovým nástrojom, ktorý zabezpečuje, aby oko zostalo stále otvorené. Nakoniec to zvládol aj on. Bála som sa, čo ma čaká, keď to chlapci predo mnou sotva zvládali. Srdce mi bilo, akoby som utekala za kamiónom. Bola som maximálne nervózna. Viac než pri maturite či jazde v autoškole.
Ľahla som si na operačný stôl. Snažila som sa odfiltrovať dianie okolo seba. Sústredila som sa na dýchanie. Mala som pocit, že mi srdce vyskočí z hrude. Nakoniec som si povedala, že to zvládnem, že to nič nie je, a upokojila som sa. Nado mnou sa objavil prístroj. Zazrela som malé zelené svetlo, ktoré som podľa inštrukcií mala celý čas sledovať. V tom momente som vnímala iba to svetlo. Prelepili mi ľavé oko. Pravým som hypnotizovala svetielko. Keď bolo oko pripravené, doktorka odstúpila od stola a prístroj sa spustil. Okrem zeleného svetla som zaregistrovala aj iné. Prístroj zahučal a zacítila som nepríjemný zápach. Bola to moja spálená rohovka. Vedela som, že prvé oko už mám za sebou. Nebolo to nič strašné. Vôbec to nebolelo. Doktorka mi na oko aplikovala šošovku.
Nasledovalo druhé oko. Tu som sa už tak veľmi nebála. Laser bol hotový za tri sekundy, viac trvala samotná príprava. Doktorka ma ešte posadila k prístroju a skontrolovala zrak. Nasadila som si okuliare a išla do čakárne. Otec bol prekvapený rýchlosťou zákroku, čakal, že to potrvá dlhšie. Šli sme do lekárne po lieky a potom domov.
Po ceste sme sa zastavili na obed na odpočívadle Dechtáre. Oči boli v poriadku. Videla som síce, akoby som bola pod vodou – obraz bol naozaj nejasný. Do diaľky to však bolo o niečo lepšie ako bez okuliarov. Cesta z Dechtárov nebola najlepšia. Postupne sa u mňa objavila svetloplachosť, ktorá je po tejto operácii normálna. Miestami to bolo dosť neznesiteľné. Svetlo sa odrážalo od snehu pri diaľnici a bolo ho priveľa. Útechou bol až tunel. Tam som si na chvíľu od tejto zvláštnej bolesti oddýchla.
Keď som prišla domov, zabarikádovala som sa v izbe. Dala som si lieky proti bolesti a zaspala som. Cítila som sa naozaj zle. Na toto nás aj upozornila doktorka, no nečakala som, že to bude až takéto.
O dva dni som bola v Banskej Bystrici opäť. Doktorka mi vybrala šošovky. Nakoniec to nebolo také hrozné, ako som si myslela, keď som ešte nosila okuliare a túto možnosť som nezvažovala.
Postupom času svetloplachosť ustúpila. Izba konečne uzrela svetlo a ja som mohla vybehnúť aspoň na skok do obchodu. Cestou som skúmala nový zrak, ktorý sa každým dňom viac a viac zaostroval. Tesne pred prvou kontrolou som sadla za volant. Zrak bol perfektný, až na jeden detail – na semafore, keď bola červená a autá stáli, ma dráždili ich brzdové svetlá. Bála som sa, či to prejde a aké to bude neskôr, keď sa vrátim do práce.
Tri týždne po operácii nasledovala ďalšia kontrola. Doktorka zhodnotila, že operácia dopadla výborne a zrak sa ešte viac zaostrí. Zostatkové dioptrie neboli, takže som sa mohla tešiť z nového stopercentného zraku. Predpísala mi lieky na pokračovanie pooperačnej starostlivosti o oči. Vypísala správu pre moju lekárku, ktorá mi v zdravotnom preukaze zrušila povinnosť nosiť okuliare. Zastavila som sa na polícii po nový vodičský preukaz a papierovačky som mala úspešne za sebou.
Dlhšia pauza od šoférovania
Tesne po operácii sa neodporúča umývať si vlasy. Týždeň po operácii môžu ženy používať make-up. Celý mesiac od operácie by sa mal pacient vyhýbať prašnému prostrediu a námahe, dokonca niekoľko mesiacov je zakázaná sauna či solárium. Vzhľadom na to som sa rozhodla, že budem doma. Nechcela som nič podceniť.
Mesiac a niekoľko týždňov po operácii som sedela v novej Scanii s vysokou kabínou. Bol to naozaj podarený štart po takom dlhom čase mimo kamióna. Oči boli v poriadku. Vyskúšala som si to ešte v ten večer, keď som začínala jazdu ja. Svetlá áut ma už nedráždili, boli v poriadku. Skôr sa len unavili, čo sme vyriešili výmenou a kvapkami.
Bolo to naozaj zaujímavé zvyknúť si na život bez okuliarov. Keď sa ráno zobudím, vychutnávam si čistý obraz. Nemusím hľadať okuliare, ktoré som vždy vedela niekde odložiť.
Jediné okuliare, ktoré teraz hľadám a nosím, sú slnečné. Sú dosť dôležité nielen počas šoférovania. Boli by dokonalé, keby nemali jednu chybičku krásy – ryhu v zornom poli. Áno, aj tieto mi spadli. Dva týždne po operácii.
Začiatkom roka (2020) to bol presne rok od operácie. Oči sú už späť vo svojej stopercentnej forme. Občas sa stane, že sú suché a podráždené, o čo sa jednoducho postarajú očné kvapky. Nevyplatí sa podceňovať ostré slnko bez slnečných okuliarov, inak sa to môže nepekne vypomstiť – minimálne nepríjemnou migrénou.
Aj napriek tomuto faktu, teda o niečo vyššej citlivosti očí na slnko (môj subjektívny pocit), toto rozhodnutie neľutujem. Stálo to za to. 😉
P. S.: Rekonvalescencia sa líši podľa typu operácie. Dôkladne sa o tom informujte, aby ste si vedeli prispôsobiť PN.
…pokračovanie v druhej časti
@nutaly
Pridaj komentár