O tom, ako občas vyzerá jeden deň za volantom autobusu
Upozornenie: Príbehy, postrehy a situácie opísané v tomto blogu sú inšpirované skutočnými udalosťami z mojej práce vodičky MHD, no sú spracované vo voľnej, subjektívnej a často nadsadenej forme. Mená, miesta a identifikačné znaky sú pozmenené alebo úplne vynechané.
Blog nepredstavuje stanovisko žiadneho zamestnávateľa – ide o môj osobný pohľad na svet spoza volantu.
Na úvod: Keď sa tu už tak úprimne rozprávame, môžeme si potykať?
Tento blog je osobný – plný zážitkov, postrehov a chvíľ, ktoré zažívam (nielen) počas služby. Píšem tak, ako by som to hovorila kamarátke pri káve. Väčšina z vás je možno v mojom veku, alebo kúsok vedľa – a tykanie má tú výhodu, že k sebe máme hneď o niečo bližšie.
Ráno ma budí budík. Je 3:00. Nie nadarmo je medzi 3:00 – 4:00 ráno tzv. „witching hour“ (po slovensky niekedy „hodina bosoriek“) — ľudový a folklórny pojem označujúci čas v noci, keď má byť podľa povier najaktívnejšia nadprirodzená sila. Tá sila sme my vodičky a vodiči, ktorí každé ráno preklínajú rozhodnutie dať sa na túto prácu.
Potom, čo ukončím tento preklínací rituál, moje kroky smerujú na toaletu a do kúpeľne. Keď mám čas, dám si rýchle raňajky, alebo ich presuniem o čosi neskôr, keď mám čas pred začiatkom zmeny.
Cesta do práce je rôzna. Idem autobusom a spolu s kolegami a kolegyňami sedíme ako 12 mesiačikov: do ohníka (telefónu) hľadia a slovka nepovedia. Iba občas sa zvrtne nejaká debata. Závisí, aký je deň a lunárna fáza mesiaca.
V robotke si beriem štós papierov a pomalým krokom idem k vozidlu, ktoré je niekde zaparkované. Buď viem, kde je, alebo ho hľadám ako deti vajíčka na Veľkú noc. Napriek tomu, že moje vajíčko má síce 12 alebo 18 metrov, je občas naozaj výzva ho nájsť.
Kontrola vozidla pred začiatkom služby o 4:15 ráno, keď mám ešte zlepené oči a môj mozog sotva rozozná koleso od volantu, je výzva numero due. Svietim si baterkou a pozerám, či niekde niečo nie je. Filozofujem, či škvrna pod zadnou časťou vozidla je odo mňa alebo od predchádzajúceho vozidla, ktoré parkovalo na mojom mieste. Vzhľadom na dostatočný stav kvapalín vo vozidle sa táto myšlienka vyparí spolu s ostatnými do zabudnutia.
Presúvam sa na konečnú. V jednej ruke držím volant a v druhej raňajky, respektíve desiatu, ktorú som včera nestihla zjesť.
Stojím na konečnej. Je tma. Cestu predo mnou osvetľujú tlmené svetlá autobusu. Vedľa je les. Pár metrov odtiaľ stojí toi toi, kam sa bojím ísť v tej tme, a tak si musím svietiť interiérovým svetlom v buse, nech tam aspoň trafím, ak sa tam náhodou odhodlám ísť.
Počas toho, ako scrollujem Instagram, sa popred autobus mihnú dve malé ušká. Spozorniem. Ušká sa blížia k predným dverám autobusu. Je to mladá baba s čiapkou, ktorá má dve chlpaté ušká. Amygdala si vydýchne. Ja tiež. Otváram kočke dvere a hovorím jej, ako som sa jej zľakla. Zakecáme sa a ja si skoro nevšimnem, že už mám odchod.
Začínam prvý spoj. Je skoro ráno, veziem prvú várku ľudí do práce. V autobuse je ticho. To milujem. Niektorí ešte dospávajú opretí o okno. Iní držia kelímok kávy ako poslednú nádej na prežitie. A potom sú tu tí ranní optimisti, čo sa už o piatej ráno tvária, že život je krásny. Tých podozrievam.
Potom sa to pomaličky začne meniť a prichádzajú tí, ktorí vstávajú neskôr, čiže majú aj dostatok energie na vykecávanie.
Približujem sa k zastávke, kde stojí ona. Tá mrcha učiteľka zo strednej. Neučila ma nič, ale raz na zastupovaní, keď vyzvedala, kto pôjde kam na výšku, k tej mojej len povedala:
„Tam ťa nezoberú, to je náročná škola…“
Nie, nehlásila som sa na jadrovú fyziku či medicínu, ale iba na obyčajné učiteľstvo anglického jazyka a literatúry. Ona učila angličtinu tiež. Našťastie nie mňa, inak by jej z tých úst táto poznámka asi nevyletela… Mala som jednotky.
Blížim sa k zastávke. Je na znamenie a počujem môjho malého diablika, ktorý mi sedí na pleci a šepká do ucha:
„Nezastavuj jej.“
Frontálna časť mozgu však prehodnotí situáciu. Na zastávke čaká desiatka ľudí. To by som nenakecala, že som si ich nevšimla. Diablik len tak žmurkne a zmizne.
O rok nato tam nastúpila druhá učka. Tá je v pohode. Zo zadnej časti autobusu ju počujem až k sebe. Stále niečo rieši, kecá s ľuďmi, počuť len ju, nie toho druhého.
„Má prednášku už tak skoro ráno v buse?“ pomyslím si. Nechápem…
Spustí sa obrovský lejak. Z ciest a chodníkov je zrazu malé kúpalisko. Stojím na križovatke, keď za mnou príde mladý chalan a prosí, či môže vystúpiť. Slušne ho odmietnem, že to je zakázané. Mrzí ma, že nemáš dáždnik a tvoje nové Jordanky za tri kilá budú nasiaknuté tak dôkladne, že by ich Nike mohol rovno premenovať na „Air Flood 1“.
V takých chvíľach autobus nepripomína MHD, ale evakuačné vozidlo z katastrofického filmu. Ľudia nastupujú mokrí, ofučaní a každý druhý hundre na počasie, dopravu alebo existenciu samotnú.
Vychádzam zo zastávky. V diaľke mizne skupinka chalanov, ktorá si to namierila do obchodného centra. Ja mierim na nasledujúcu zastávku. Okolo mňa cez plnú čiaru prefrčí béčkový vodič v béčkovom aute. Zmizne v diaľke. Vodičovi v protismere zároveň zmizne úsmev z tváre, keďže musel prudšie pribrzdiť, aby sa netrafili.
Vitaj v mojom svete. Takéto situácie sa dejú denne.
Raz som sa vliekla v kolóne, na ktorej čele bolo smetiarske auto, za ním kopec áut a ja na konci s 18-metrovým kolosom. Pánko na polorozpadnutom črepe vyhodnotil situáciu tak, že problém som ja, a spustil manéver hodný Darwinovej ceny. Obehnúť vozidlo, keď máš pred sebou horizont a nič nevidíš? Nevadí.
Keď bol už pri kabíne, zrazu mal oproti sebe auto. Stiahol to predo mňa, do medzery, kam sa sotva vošiel, a dal to na brzdy. Musela som pribrzdiť aj ja. Z mojej bezpečnej vzdialenosti nebolo nič — bol tam on.
Mal deti na zadnom sedadle.
Trošku prudšie som stúpila na brzdy, nikto nespadol. Bol to manéver, ktorý kolegovia používajú denne… Hoci by sa už mohli naučiť, že je maximálne nepríjemné a amatérske jazdiť štýlom plyn–brzda. Niekedy mám pocit, že smerovky sú len drahá výbava navyše a bezpečný odstup je mýtická legenda, ktorú si vodiči rozprávajú pri táboráku.
Takéto situácie sa dejú denne. Preto sa už na nikoho nelepím a hlavne sa nikam neponáhľam. Dostanem zaplatené rovnako, či jazdím načas alebo meškám. A keďže som opäť na špičkách, meškám skoro celú zmenu. Mesto je čoraz plnšie a plnšie.
Každý raz musí vystúpiť a to je na mojej práci najkrajšie. Ľudia miznú a autobus sa vyprázdňuje.
Ja pomaličky idem do depa. Môžem si spievať, pustiť rádio na plné pecky ako kedysi na kamióne. Keď vonku ešte svieti slnko, je to fajn. Najhoršie je to počas zimy, keď karoséria a každá časť vozidla pracuje a občas vydáva divné zvuky. Nevieš, či sa k tebe snaží niekto prihovoriť zo záhrobia alebo ti po ceste niekde upadne náprava či vlečka.
Zabudla som nejakého cestujúceho vysadiť na konečnej alebo je to stonanie cestujúcich zo záhrobia? Snaží sa ku mne ten autobus prehovoriť?
Ešte som to nezistila.
A napriek tomu všetkému ráno zase zazvoní budík o tretej. Zase budem hundrať, zase budem preklínať dopravu, počasie aj existenciu rannej zmeny. Ale potom si sadnem za volant, autobus sa pohne a ja budem vedieť, že toto je už tak trochu môj svet. Chaotický, hlučný, občas absurdný… ale môj.
Toto bola šiesta časť Denníka vodičky MHD. Ak sa ti diel páčil, budem veľmi rada, ak mi pomôžeš rásť zdieľaním na sociálnych sieťach. A ak sa nevieš dočkať ďalšej časti, nezúfaj – vyjde vždy posledný piatok v mesiaci.
Chceš mať nový diel medzi prvými? Stačí zadať svoj e-mail.
Všetky časti denníkov nájdeš tu: https://nutaly.blog/tag/dennik
Pridaj komentár