Keď som čítala článok v The Daily Star o autobuse, ktorý v Bangladéši prevádzkujú ženy pre ženy, okamžite som si spomenula na správy z Južnej Kórey, kde sa tiež objavili autobusy určené výhradne ženám.
Na prvý pohľad môže takéto riešenie pôsobiť zvláštne. Prečo by mali ženy cestovať oddelene? Prečo by sa nemohli cítiť bezpečne v obyčajnom autobuse, spolu s ostatnými?
Na túto problematiku sa však pozerám aj ako vodička a cestujúca, keďže autobusom pomerne často cestujem.
Osobne ma občas aj poteší, keď mám v autobuse „babský klub“ a vezú sa iba dámy. Jednoducho sa stane, že náhodne nastúpia samé ženy, a vtedy si niekedy pomyslím, aké by to vlastne bolo šoférovať čisto ženský autobus.
Možno pokojnejšie. Možno by som si to užívala.
Ale potom príde realita.
Obťažovanie sa totiž deje aj za bieleho dňa, v plnom autobuse, medzi desiatkami ľudí.
Sama som sa stretla so situáciami, pri ktorých som si uvedomila, aká zvláštna je naša spoločenská tolerancia voči správaniu, ktoré by sme mimo autobusu okamžite označili za neprijateľné.
Najsmutnejšie na tom je, že ženy často nemajú pocit, že ich systém dostatočne ochráni, a mnohé preto takéto situácie radšej ani nenahlásia.
A takýto človek pokračuje ďalej.
Nastúpi do ďalšieho autobusu, postaví sa k ďalšej žene a spoločnosť mu svojou ľahostajnosťou umožní pokračovať.
Sama som zažila situáciu, keď za mnou v autobuse prišiel podgurážený muž a niečo odo mňa chcel. Bol však natoľko opitý, že si napokon sadol a ďalej už nič nerobil.
Možno sa to skončilo „dobre“.
Ale ten pocit, keď k vám pristúpi cudzí opitý muž a vy neviete, čo od vás chce, príjemný rozhodne nie je.
A podobné situácie nie sú ničím výnimočným.
Človek nastúpi cez deň do autobusu a vidí opitého muža, ktorý postupne prechádza od jednej ženy k druhej. Pozerá, prihovára sa, obťažuje.
A ostatní cestujúci mlčia.
Prečo?
Pretože nechcú konflikt.
Pretože si povedia, že sa ich to netýka.
Pretože „veď jej nič neurobil“.
Pretože možno nechcú byť tí, ktorí sa ozvú.
A tak všetci spolu vytvárame prostredie, v ktorom je jednoduchšie tolerovať nevhodné správanie, než sa proti nemu postaviť.
Pritom od vodiča autobusu tiež nemôžeme očakávať, že vyrieši každú situáciu okamžite. Vodič šoféruje. Musí sledovať cestu, premávku, zastávky a bezpečnosť všetkých cestujúcich. Nemôže uprostred križovatky jednoducho zastaviť autobus a ísť riešiť človeka, ktorý obťažuje cestujúcich.
Niekedy preto zvolí najjednoduchšie riešenie:
„Čoskoro vystúpi a bude pokoj.“
Lenže tým sa problém nevyrieši.
Ten človek iba vystúpi z jedného autobusu a môže nastúpiť do ďalšieho.
A práve tu sa podľa mňa stretáva skúsenosť z nášho každodenného života s tým, o čom píše The Daily Star.
Keď ženy v Bangladéši dostali autobus, v ktorom môžu cestovať a pracovať v prostredí vytvorenom s ohľadom na ich bezpečnosť, sociálne siete sa nezamerali iba na otázku, prečo taký autobus vôbec potrebujeme.
Začali útočiť na ženy samotné – na ich schopnosti, na ich miesto za volantom, na to, či tam vôbec patria.
A podobná debata sa objavuje aj pri ženských autobusoch v Južnej Kórei.
Lenže možno by sme sa namiesto otázky:
„Prečo ženy potrebujú autobus pre ženy?“
mali najprv opýtať:
„Čo sme urobili preto, aby ženy taký autobus nepotrebovali?“
Pretože ženský autobus nie je ospravedlnením pre mužov, ktorí sa správajú nevhodne.
Nie je dôkazom, že všetci muži sú nebezpeční.
A nie je ani riešením, ktoré by malo nahradiť normálnu verejnú dopravu.
Je skôr symptómom problému.
Ak žena nastupuje do autobusu a automaticky premýšľa, kam si sadne, kto sedí vedľa nej, či je muž za ňou opitý a čo od nej chce, potom problém nie je v tom, že ženy potrebujú špeciálny autobus.
Problém je v tom, že sa v obyčajnom autobuse necítia dostatočne bezpečne.
A ešte väčší problém nastáva vtedy, keď si to všimnú aj ostatní cestujúci – a neurobia nič.
Nemusíme byť hrdinovia. Nemusíme sa s niekým biť. Nemusíme riskovať vlastnú bezpečnosť.
Niekedy stačí postaviť sa vedľa ženy. Opýtať sa jej, či je v poriadku. Povedať vodičovi, čo sa deje. Zavolať pomoc. Alebo jednoducho dať človeku, ktorý obťažuje ostatných, najavo, že jeho správanie nie je neviditeľné a nie je normálne.
Pretože kým budeme sexuálne obťažovanie v autobusoch zľahčovať vetou:
„Veď sa jej nič nestalo,“
nič sa nezmení.
Stalo sa.
Niekto prekročil hranicu iného človeka.
A keď to všetci vidíme a mlčíme, dávame tomu človeku priestor, aby ju prekročil znova.
A rovnako dôležité je, aby sme mohli veriť inštitúciám, že keď už sa niečo stane, prevezmú zodpovednosť. Že oznámenie nebude odložené len preto, že „sa vlastne nič vážne nestalo“. Že nevhodné správanie nebude automaticky bagatelizované a že tí, ktorí opakovane prekračujú hranice iných ľudí, budú niesť primeranú zodpovednosť.
Možno teda ženské autobusy nie sú otázkou toho, či chceme spoločnosť rozdeliť na mužov a ženy.
Možno sú otázkou toho, ako dlho ešte chceme tolerovať správanie, kvôli ktorému sa ženy v spoločnom priestore necítia bezpečne.
Pretože cieľom by nemalo byť, aby ženy museli jazdiť oddelene.
Cieľom by malo byť, aby raz žiadna žena nemusela premýšľať, či je pre ňu obyčajný autobus bezpečné miesto.
A možno práve vtedy už ženský autobus nebude potrebný.
Pridaj komentár