Keď sa pozrieme na trolejbus, väčšina z nás si všimne dve veci: autobus a dve dlhé „palice“, ktoré sa dotýkajú drôtov nad cestou. Prečo sú vlastne dve? A boli tam od začiatku?
Palice ich nazývame už roky, tak trochu slengovo, no odborne im hovoríme zberače. Tie patria k trolejbusu rovnako neodmysliteľne ako pneumatiky a volant. Keď jeden z nich vypadne z vedenia, vodič musí zastaviť, vystúpiť a pomocou izolačného lana ho vrátiť späť na drôt.
Mohlo by sa preto zdať, že dva zberače sú jednoducho nevyhnutnosťou. Lenže história ukazuje niečo oveľa zaujímavejšie.
Trolejbus nemal od začiatku dva zberače.
V roku 1882 predstavil Werner von Siemens v berlínskej štvrti Halensee svoj Elektromote – experimentálne vozidlo, ktoré sa považuje za prvého predchodcu trolejbusu.
Bol to vlastne upravený koč. Poháňali ho dva elektromotory a elektrinu získaval z dvojice vodičov umiestnených nad cestou. Po týchto vodičoch však nejazdili žiadne tyče podobné dnešným zberačom.
Po drôtoch sa pohyboval osemkolesový kontaktný vozík. Ten bol s vozidlom spojený káblom a vozidlo ho za sebou ťahalo. Práve anglické slovo trolley pre tento kontaktný vozík sa neskôr stalo základom názvu trolleybus.
Elektromote jazdil po približne 540 metrov dlhej skúšobnej trati a jeho experiment sa skončil už v júni toho istého roku.
A tento vývoj sa neodohrával iba v Nemecku. Aj Bratislava mala už v roku 1909 svoje trolejbusy. Tie však vyzerali úplne inak ako tie dnešné. Namiesto zberačov v podobe dlhých tyčí za sebou vozidlá ťahali špeciálne trolejové vozíky, ktoré sa pohybovali po vedení podobne ako po koľajniciach.
Bratislavské trolejbusy tak boli ešte stále bližšie k starému princípu Elektromote než k trolejbusom, ktoré poznáme dnes. Linka zo Štefánikovej ulice cez Pražskú a Patrónku na Železnú studničku fungovala do roku 1915.
Dva drôty boli potrebné od začiatku
Jedna vec je však zaujímavá: už prvý Elektromote mal nad sebou dva drôty.
Prečo dva?
Elektrina musí mať jednoducho cestu tam aj späť. Jeden drôt privádza elektrinu do trolejbusu a druhý ju odvádza späť.
Pri električke túto úlohu môže plniť koľajnica. Trolejbus však jazdí po ceste na pneumatikách, takže potrebuje dva drôty nad cestou a kontakty, ktoré sa ich dotýkajú.
A práve tu sa začína príbeh dvoch zberačov.
Od vozíka k tyčiam
Elektromote bol síce prvý, ale jeho riešenie sa nestalo tým, čo si dnes predstavíme pod trolejbusovým zberačom. V nasledujúcich rokoch vznikali rôzne spôsoby, ako dostať elektrický prúd z vedenia do pohybujúceho sa vozidla.
Objavovali sa rôzne kontaktné vozíky, vodiace mechanizmy aj tyčové zberače. Práve tyčové zberače sa postupne ukázali ako praktickejšie riešenie pre bežnú cestnú premávku.
V roku 1901 začal v nemeckom Bielatali fungovať systém, ktorý postavil Max Schiemann. Na rozdiel od Elektromote už nepoužíval kontaktný vozík pohybujúci sa po drôtoch. Elektrický prúd odoberali tyčové zberače, ktoré boli pružinou pritláčané k dvom paralelným drôtom nad cestou.
Schiemannovo riešenie bolo dôležité najmä preto, že prinieslo oveľa praktickejší spôsob spojenia pohybujúceho sa vozidla s trolejovým vedením. Práve jeho systém sa neskôr rozšíril aj do ďalších miest a krajín.
Tým sa začala cesta od kontaktného vozíka k zberačom, ktoré poznáme na trolejbusoch dodnes.
Jedna tyč, dva drôty: výnimka z Drammenu
Ak chceme nájsť konkrétny príklad trolejbusu s jediným zberačom, nemusíme ísť až do úplných začiatkov trolejbusovej dopravy. Stačí sa pozrieť do Nórska.
V meste Drammen začala trolejbusová doprava fungovať v roku 1909 a vydržala až do roku 1967. Bola to dokonca prvá trolejbusová doprava v Škandinávii.
Na prvý pohľad by na nej nebolo nič zvláštne. Trolejbusy jazdili pod dvoma drôtmi, podobne ako inde. Rozdiel bol však v tom, že na streche mali iba jeden zberač. Oba drôty boli od seba vzdialené približne 15 centimetrov a používalo sa napätie okolo 550 V.
Ako to teda fungovalo?
Zberač nebol obyčajná tyč dotýkajúca sa jedného drôtu. Bol skonštruovaný tak, aby jeho kontaktná časť dokázala naraz zachytiť oba vodiče. Trolejbus tak mohol odoberať elektrinu z oboch drôtov pomocou jediného zberača.
A práve Drammen je zaujímavý aj z ďalšieho dôvodu. Kým sa v iných mestách postupne presadil systém dvoch samostatných zberačov, v Drammene zostali pri riešení s jedným zberačom až do konca prevádzky v roku 1967. Tento systém mal pritom väčšiu tendenciu vypadávať z vedenia. Podľa historického prehľadu trolejbusov išlo o posledný systém na svete, ktorý tento typ zberu prúdu používal.
Nórsko pritom nebolo jediné, kde sa experimentovalo s trolejbusom s jedným zberačom – podobné riešenia sa skúšali aj v Taliansku a vo Veľkej Británii, hoci išlo o konštrukčne odlišné systémy.
V doprave nestačí, aby niečo fungovalo len v princípe. Musí to fungovať každý deň, v zákrute, na križovatke, v daždi, snehu, pri nerovnostiach aj vtedy, keď je trolejbus plný cestujúcich.
A práve v tejto každodennej prevádzke sa ukázalo, že dve samostatné tyče sú jednoducho praktickejšie a spoľahlivejšie.
Takže nabudúce, keď nad trolejbusom uvidíte dve dlhé „palice“, môžete sa na ne pozrieť trochu inak.
Nie sú tam len preto, že nad trolejbusom vedú dva drôty. Sú výsledkom viac ako storočia hľadania toho najspoľahlivejšieho spôsobu, ako spojiť pohybujúce sa vozidlo s elektrickou sieťou nad cestou.
Zdroje:
https://en.wikipedia.org/wiki/Electromote
https://de.wikipedia.org/wiki/Gleislose_Bielathal-Motorbahn_mit_elektrischer_Oberleitung
https://de.wikipedia.org/wiki/Gesellschaft_für_gleislose_Bahnen_Max_Schiemann_%26_Co.
https://en.wikipedia.org/wiki/Trolleybuses_in_Drammen
Pre viac štúdia:
http://www.trolleybus.co.uk/history1.htm
Pridaj komentár