Existujú autobusy, ktoré sú praktické, autobusy, ktoré sú pohodlné, a potom existujú také, pri ktorých sa človek musí zastaviť a položiť si otázku: „Naozaj toto niekto vyrobil?“
Neoplan Jumbocruiser patrí do tej poslednej kategórie. Bol dlhý 18 metrov, vysoký 4 metre, mal štyri nápravy, dve podlažia a aby toho nebolo málo, uprostred mal ešte kĺb ako mestský autobus. Nebol však určený na prepravu ľudí po meste. Jeho domovom mali byť diaľnice, zájazdy a dlhé európske trasy.
Jumbocruiser bol pokusom vytvoriť veľkokapacitný turistický autokar, lenže Neoplan tento koncept v 70. rokoch dotiahol do extrému. Výsledkom bol jeden z najväčších autobusov, aké sa kedy dostali na bežné cesty, a zároveň jeden z najväčších komerčných neúspechov v histórii Neoplanu.
Svojho času sa Jumbocruiser dostal aj do Guinnessovej knihy rekordov ako najväčší autobus na svete. Dnes už tento rekord neplatí, no samotný autobus zostáva fascinujúcim príkladom toho, kam až sa dali posunúť hranice zájazdovej dopravy.
Od Skylineru k Jumbocruiseru
Aby sme pochopili, prečo Jumbocruiser vôbec vznikol, musíme sa vrátiť do 60. rokov. Nemecký výrobca Neoplan začal premýšľať nad tým, ako prepraviť viac cestujúcich bez toho, aby autobus musel byť výrazne dlhší alebo širší. Odpoveď bola jednoduchá: postaviť autobus do výšky.
V roku 1967 predstavil Neoplan Skyliner, ktorý výrobca označuje za prvý dvojposchodový turistický autokar. A to je dôležité rozlíšenie. Dvojposchodové autobusy existovali dávno predtým, najmä v britskej mestskej doprave. Skyliner však preniesol myšlienku poschodového autobusu do sveta diaľkovej prepravy cestujúcich.
Dve podlažia znamenali veľkú výhodu. Namiesto toho, aby mal autobus iba jednu úroveň sedadiel, mohol využiť priestor nad ňou a ponúknuť oveľa väčšiu kapacitu. Zároveň zostal priestor na veci, ktoré boli pri dlhých cestách čoraz dôležitejšie – veľké batožinové priestory, toaletu, kuchynku, bar alebo spoločenský priestor.
A práve úspech Skylineru priviedol Neoplan k ešte odvážnejšej myšlienke.
Čo keby bol dvojposchodový autobus ešte dlhší? A čo keby bol zároveň kĺbový?
Tak vznikol Jumbocruiser.
18 metrov a dve poschodia
Neoplan Jumbocruiser niesol typové označenie N138/4. Prvý prototyp vznikol v roku 1975 a využil vtedajšie maximálne rozmery povolené pre autobus v Nemecku: približne 18 metrov na dĺžku, 2,5 metra na šírku a 4 metre na výšku. Mal štyri nápravy a maximálnu prípustnú celkovú hmotnosť až 28 ton.
A teraz si treba predstaviť, čo to znamenalo. Bežný turistický autobus mal v tom čase približne 12 metrov, zatiaľ čo Jumbocruiser mal 18 metrov na dĺžku, 2,5 metra na šírku a 4 metre na výšku. Jeho využiteľná plocha bola približne 90 m² a pri maximálnom využití mohol ponúknuť až 144 sedadiel. V skutočných turistických konfiguráciách však býval počet miest výrazne nižší, pretože Neoplan počítal aj s komfortom cestujúcich. Pri jednom zo skorých vozidiel bola napríklad konfigurácia 102 + 1 + 1 miest.
A práve tu sa ukazuje rozdiel medzi Jumbocruiserom a obyčajným double-deckerom. Nemal byť lacným autobusom, do ktorého sa jednoducho natlačí čo najviac ľudí. Bol to luxusný diaľkový autokar, v podstate obrovský hotel na kolesách.
Najšialenejšia vec? Motor bol vpredu
Dnes sme zvyknutí, že veľké turistické autobusy majú motor vzadu. Pri prvých desiatich Jumbocruiseroch to však bolo presne naopak. Motor bol umiestnený v prednej časti, pred kĺbom, a zadná časť bola cez kĺb pripojená ako príves. Preto sa toto usporiadanie označuje ako „puller“ – ťažná koncepcia.
Takéto riešenie prinášalo množstvo technických výziev. Neoplan musel zvládnuť maximálnu hmotnosť až 28 ton, štyri nápravy, kĺb medzi dvoma poschodiami a zároveň zabezpečiť dostatočnú stabilitu a ovládateľnosť. Jumbocruiser tak nebol jednoducho Skyliner s pridaným kĺbom, ale úplne novou a veľmi komplikovanou konštrukciou. Výsledkom bol autobus s polomerom otáčania približne 24 metrov.
A potom prišiel problém: bol jednoducho príliš veľký
Na papieri bol Jumbocruiser fantastický. V realite však narazil na niekoľko problémov. Nešlo len o samotnú dĺžku, ale o kombináciu 18 metrov, dvoch podlaží, štyroch náprav a kĺbu.
Takáto konštrukcia bola komplikovanejšia, náročnejšia na údržbu a mala špecifické jazdné vlastnosti. Navyše nebolo jednoduché nájsť dostatok zákazníkov, ktorí by takúto kapacitu skutočne potrebovali. Turistická skupina nemusela mať 130 alebo 140 ľudí a pre skupinu so 70 či 80 cestujúcimi bol klasický autokar oveľa praktickejším riešením.
Jumbocruiser tak mal obrovskú kapacitu, ale nie vždy pre ňu existovalo využitie. A práve to bol jeden z dôvodov, prečo sa z neho nikdy nestal nový štandard.
Nehoda, ktorá dala jednému Jumbocruiseru druhý život
História Jumbocruiseru obsahuje aj jednu veľmi zaujímavú kapitolu. Týka sa posledného, jedenásteho kusu, vyrobeného v roku 1992 pre belgickú spoločnosť Best Tours.
Tento autobus bol oproti predchádzajúcim kusom výrazne odlišný. Mal totiž motor vzadu, teda takzvanú koncepciu „pusher“, a iné rozloženie náprav. Krátko po uvedení do prevádzky sa pri Lyone dostal do vážnej nehody a skončil prevrátený. Po nehode zostal niekoľko rokov odstavený.
V roku 2004 ho získala britská spoločnosť Jumbocruiser Ltd., ktorá sa rozhodla dať mu nový život. V belgickom Mons bol autobus prakticky celý rozobratý a prestavaný. Dostal upravenú karosériu inšpirovanú novšími Neoplanmi, modernizované odpruženie, motor, prevodovku, brzdy, elektroinštaláciu aj prístrojovú dosku.
Výsledkom bol luxusný sleeper coach pre 16 spiacich a 20 cestujúcich. V novembri 2006 bol autobus prevezený do Veľkej Británie na skúšky VOSA a o rok neskôr ho Jumbocruiser Ltd. začala ponúkať ako luxusný „rock’n’roll“ sleeper bus.
Takže posledný Jumbocruiser neskončil na vrakovisku. Po vážnej nehode dostal druhý život a z pôvodného zájazdového autobusu sa stal veľmi špeciálny autobus pre hudobníkov a ďalších zákazníkov, ktorí potrebovali cestovať aj spať na palube.
Koľko ich vlastne vzniklo?
A tu začína byť história trochu neprehľadná. Najčastejšie uvádzaný údaj je 11 originálnych Jumbocruiserov. Prvých desať vzniklo v rokoch 1975 až 1986 a posledný, jedenásty, až v roku 1992.
Pri niektorých zdrojoch sa však môžete stretnúť s odlišnými číslami, najmä preto, že viaceré autobusy boli neskôr prestavané alebo výrazne upravené. Preto je pri počítaní Jumbocruiserov dôležité rozlišovať medzi pôvodnými vozidlami N138/4 a neskoršími prestavbami.
Už samotný fakt, že sa bavíme iba o jedenástich originálnych kusoch, však dobre ukazuje, aký extrémny tento projekt bol.
Posledný Jumbocruiser bol úplne iný
Najzaujímavejší je paradoxne práve Jumbocruiser číslo 11 z roku 1992. Kým prvých desať vozidiel používalo motor v prednej časti, posledný kus mal motor vzadu. Zmenilo sa aj rozloženie náprav – namiesto pôvodného usporiadania 1-2-1mal 1-1-2.
Bol tak akýmsi posledným experimentom s myšlienkou Jumbocruiseru. A zároveň prišiel v čase, keď už bolo jasné, že budúcnosť veľkých turistických autobusov pôjde praktickejším smerom.
Čo sa stalo s preživšími Jumbocruisermi?
Práve osudy zostávajúcich vozidiel patria medzi najzaujímavejšie časti celého príbehu. Z jedenástich originálnych kusov sa niekoľko zachovalo, hoci ich ďalšie osudy sú veľmi rozdielne.
Jumbocruiser č. 2 napríklad v roku 1996 získal Joey Kelly z Kelly Family. Rodina ho nechala prestavať na veľký obytný a koncertný autobus. V hornom podlaží vznikli lôžka a v dolnej časti spoločenské priestory, bar a kúpeľňa. Autobus potom cestoval s rodinou po Európe počas koncertných turné. Neskôr skončil v múzeu a Joey Kelly ho napokon opäť získal a nechal zrenovovať.
Aj ďalšie kusy dostali veľmi nezvyčajné druhé životy. Niektoré skončili v múzeách, iné boli prestavané na obytné vozidlá a niektoré boli rozobraté. Pri niekoľkých už dnes nie je ich ďalší osud úplne jasný.
Práve posledný, č. 11, je však mimoriadne zaujímavý. Po havárii bol prestavaný na luxusný sleeper coach a ešte v roku 2015 bol fotografovaný v Nemecku.
A čo Megaliner?
Tu sa dostávame k možno najdôležitejšiemu výsledku celého experimentu. Neoplan si zo skúseností s Jumbocruiserom zobral to, čo fungovalo, a pokúsil sa celý koncept urobiť praktickejším.
Tak vznikol Neoplan Megaliner N128/4.
Jeho výroba prebiehala približne od 1983 do 2000. Stále išlo o veľký dvojposchodový luxusný autokar so štyrmi nápravami, tentoraz však už bez kĺbu. Mal približne 15 metrov na dĺžku, 2,5 metra na šírku, štyri metre na výšku a motor umiestnený vzadu.
A presne v tom bol jeho význam.
Jumbocruiser ukázal, čo všetko sa dá postaviť. Megaliner ukázal, čo z toho sa dá reálne používať.
Bol praktickejší, kompaktnejší a jednoduchší na prevádzku, pričom si zachoval najdôležitejšiu myšlienku Jumbocruiseru – dve podlažia a veľkú kapacitu.
Skyliner, Jumbocruiser a Megaliner – tri rôzne cesty k veľkému turistickému autobusu
Neoplan v podstate skúšal tri rôzne odpovede na rovnakú otázku: ako dostať do turistického autobusu viac ľudí a zároveň zachovať pohodlie na dlhých cestách?
Skyliner bol prvou odpoveďou. Neoplan ho predstavil už v roku 1967 ako dvojposchodový turistický autokar a jeho základná koncepcia prežila až dodnes. Práve Skyliner sa stal dlhodobou súčasťou ponuky Neoplanu.
Potom prišiel Jumbocruiser. Neoplan zobral myšlienku Skylineru a posunul ju do extrému: pridal kĺb, štyri nápravy a predĺžil autobus na 18 metrov. Výsledkom bol stroj, ktorý bol fascinujúci, ale pre bežnú prevádzku príliš komplikovaný a veľký.
A napokon Megaliner. Ten ukázal, že veľkokapacitný dvojposchodový autokar nemusí mať kĺb. Bol kratší, mal štyri nápravy a motor vzadu, pričom si zachoval dve podlažia a vysokú kapacitu. Vyrábal sa od 80. rokov až do prelomu tisícročí.
Zjednodušene teda:
Skyliner: „Dajme autobusom druhé poschodie.“
Jumbocruiser: „A čo keby bol ešte väčší a kĺbový?“
Megaliner: „Veľký áno, ale bez kĺbu a praktickejšie.“
A práve Skyliner je z tejto trojice jediný, ktorý prežil až do súčasnosti. Moderný Skyliner je tak vlastne priamym potomkom myšlienky, ktorú Neoplan predstavil už v roku 1967.
Prečo sa Jumbocruiser dnes nepoužíva?
Nie preto, že by jeho základný nápad bol zlý. Práve naopak. Myšlienka veľkokapacitného dvojposchodového autokaru prežila dodnes. To, čo neprežilo, bola jeho extrémna kombinácia.
Jumbocruiser bol komplikovaný na výrobu aj údržbu, mal špecifické jazdné vlastnosti a jeho obrovská kapacita nebola vždy potrebná. Navyše 18-metrový dvojposchodový kĺbový autobus jednoducho neponúkal takú univerzálnosť ako klasický autokar.
Problémom bola aj samotná sériovosť. Keď vyrobíte iba jedenásť kusov, nemôžete mať rovnakú ekonomiku výroby, servisnú sieť a dostupnosť náhradných dielov ako pri stovkách alebo tisícoch vozidiel.
A práve tu sa ukázalo, že maximalizovať kapacitu nie je to isté ako maximalizovať efektivitu.
Ale jeho myšlienka nezomrela
A toto je podľa mňa najzaujímavejšia časť celého príbehu.
Keď dnes vidíme moderný zájazdový autobus s klimatizáciou, WC, veľkým batožinovým priestorom, pohodlnými sedadlami, multimédiami, USB zásuvkami, Wi-Fi, kuchynkou a desiatkami cestujúcich, môže to vyzerať, že takto turistický autobus vyzeral vždy.
Nevyzeral.
V 60., 70. a 80. rokoch sa výrobcovia ešte len učili, čo vlastne môže byť diaľkový autokar. Neoplan patril medzi firmy, ktoré tento vývoj výrazne tlačili dopredu.
Skyliner ukázal, že dvojposchodový autobus môže byť luxusným turistickým vozidlom. Jumbocruiser potom ukázal absolútny limit tejto filozofie a Megaliner vzal skúsenosti z extrému a premenil ich na praktickejší produkt.
Práve preto má Jumbocruiser v histórii európskej zájazdovej dopravy svoje miesto. Nebol masovo úspešný, ale pomohol ukázať, čo je možné a čo už je za hranicou praktickosti.
Prečo je dvojposchodový autokar taký zaujímavý pre zájazdy?
Pretože rieši jeden zásadný problém: cestná doprava má obmedzenú šírku aj dĺžku, ale môže využiť výšku.
Autobus široký 2,5 metra nemôžete jednoducho rozšíriť na štyri metre a nemôžete ho ani donekonečna predlžovať. Druhé poschodie však umožní výrazne zvýšiť kapacitu bez toho, aby vozidlo zabralo dvojnásobok priestoru na ceste.
Tento princíp zostal aktuálny dodnes. Moderný Neoplan Skyliner má približne 14 metrov, šírku 2,55 metra, výšku 4 metre a môže ponúknuť až 83 cestujúcich plus posádku. Výrobca pri ňom uvádza aj batožinový priestor s objemom až 11 m³, WC, kuchynku a komfortné dve podlažia.
A keď sa naň pozriete vedľa Jumbocruiseru, je jasné, že základná filozofia sa vlastne nezmenila.
Len sa stala oveľa rozumnejšou.
A britské double-deckery?
Keď sa povie „dvojposchodový autobus“, väčšine ľudí napadne Veľká Británia. A oprávnene. Briti mali dvojposchodové autobusy v mestskej a linkovej doprave dávno pred Neoplanom, takže by bolo nesprávne tvrdiť, že Neoplan vynašiel dvojposchodový autobus.
Neoplan však pomohol vytvoriť modernú kategóriu dvojposchodového turistického autokaru.
A to je veľký rozdiel. Britský double-decker bol predovšetkým nástrojom na efektívnu každodennú prepravu veľkého počtu ľudí v mestách a na linkách. Skyliner a jeho nástupcovia boli diaľkové turistické vozidlá, kde bola rovnako dôležitá kapacita ako pohodlie.
A práve táto filozofia je viditeľná aj v dnešných moderných zájazdových autobusoch.
Dedičstvo Jumbocruiseru
Dnes už Jumbocruiser po európskych diaľniciach takmer určite neuvidíte. Jeho miesto obsadili oveľa praktickejšie autobusy, ktoré dokážu ponúknuť vysokú kapacitu bez takých extrémnych rozmerov a komplikovanej konštrukcie.
Keď sa však na Jumbocruiser pozrieme spätne, jeho príbeh je fascinujúci. Bol to autobus, ktorý sa pokúsil vyriešiť jednoduchú otázku:
Ako dostať čo najviac ľudí do jedného komfortného turistického vozidla?
Neoplan na ňu odpovedal spôsobom, ktorý bol na svoju dobu takmer absurdný:
18 metrov. Dve podlažia. Štyri nápravy. Kĺb. 400 koní. A len jedenásť originálnych kusov.
Jumbocruiser preto nebol autobusom budúcnosti. Bol skôr laboratóriom na kolesách. Z jeho extrémnej koncepcie sa postupne oddelilo to, čo fungovalo – dve podlažia, veľká kapacita, komfort a veľký batožinový priestor. To, čo už bolo príliš komplikované, najmä kombinácia 18 metrov, kĺbu a špecifickej konštrukcie, postupne zmizlo.
Na jeho miesto prišiel Megaliner a ďalej sa rozvíjal Skyliner. A tak sa paradoxne stalo, že jeden z najmenej vyrábaných autobusov Neoplanu pomohol ukázať cestu, ktorou sa bude uberať veľkokapacitná zájazdová doprava ďalšie desaťročia.
Dnes na cestách vidíme oveľa efektívnejšie a technologicky vyspelejšie dvojposchodové autokary. Ich základná myšlienka je však stále podobná:
Keď nemôžete autobus výrazne rozšíriť ani donekonečna predlžovať, postavte ďalšie poschodie.
A možno práve preto si Jumbocruiser zaslúži miesto v histórii európskej autobusovej dopravy.
Nie preto, že bol najúspešnejší.
Ale preto, že sa odvážil byť najväčší.
Bonus, video:
Jumbocruiser sa svojho času zapísal aj do Guinnessovej knihy rekordov ako najväčší autobus na svete. Jeho 18-metrová, štvornápravová a dvojposchodová konštrukcia bola na svoju dobu skutočným extrémom.
Rekord však dnes už neplatí. Guinness World Records v súčasnosti eviduje ako najdlhší autobus 32,20-metrový DAF Super CityTrain z Konga.
Zdroje a ďalšie čítanie
- NEOPLAN – história modelu Skyliner – oficiálna história Skylineru od roku 1967 až po súčasnosť.
- Omnibusspiegel – Neoplan N 138/4 Jumbocruiser – podrobný technický profil Jumbocruiseru vrátane rozmerov, motora, výkonu, kapacity a maximálnej celkovej hmotnosti.
- Wikimedia Commons – Neoplan Jumbocruiser – historické informácie, fotografie a údaje o jednotlivých vyrobených kusoch.
- Wikimedia Commons – Jumbocruiser č. 11 z roku 1992 – podrobnosti o poslednom Jumbocruiseri, jeho nehode, prestavbe na sleeper coach a skúškach vo Veľkej Británii.
- NEOPLAN – súčasný Skyliner – technické údaje a súčasná podoba modelu, ktorý nadväzuje na pôvodnú koncepciu z roku 1967.
Pridaj komentár