Článok prvýkrát vyšiel v roku 2021. Teraz prinášam jeho aktualizovanú verziu. Moje ja vtedy verzus moje ja dnes.
Keď som prvýkrát písala tento článok, mala som päť rokov odjazdených na kamióne. Dokopy som za volatom kamióna strávila osem rokov, potom som presedlala na autobus. V skratke, od roku 2016 pôsobím ako profesionálna vodička.
Aby sme si rozumeli: pôvodný text je v obyčajnom písme, moje dnešné komentáre a aktualizácie sú vyznačené tučným písmom.
Päť rokov je nič moc v porovnaní s inými alfa vodičmi a vodičkami, ktorí túto prácu robia dekády a prakticky celý život. To však nemusí automaticky vypovedať o ich zručnostiach a schopnostiach, ako som sa niekoľkokrát presvedčila aj sama. (Napríklad neschopnosť osvojiť si základy cudzieho jazyka, hoci vodič jazdí v zahraničí niekoľko rokov. Už len taká angličtina nikdy nie je na škodu.)
Paradoxne, potvrdilo sa mi to aj za volantom autobusu a pri zmene zamestnávateľa. To, že má niekto odpracovaných xy rokov vo firme, ešte nič nevypovedá o jeho zručnostiach.
Poďme však k veci. Za tie roky sa na človeka všeličo nalepí. Preberá rôzne názory, postoje, návyky a spôsoby uvažovania, až si postupne prestane uvedomovať, ako veľmi ho zmenili. Niekedy si to uvedomí až vtedy, keď sa stretne s človekom, ktorý sa na svet pozerá úplne inak. A presne tak som sa dostala k téme tohto článku.

Čo všetko má naučila táto práca?
1. NAUČILA SOM SA BYŤ TRPEZLIVÁ
Trpezlivosť ruže prináša, však? Ako kedy. Keď musíte čakať niekde na firme, za tovarom alebo človekom, ktorý to nakladá, prinápadne ste v rade a hodiny sa nič nedeje, je to dosť frustrujúce. Človek si však až časom zvykne, že 2 hodiny sú zrazu ako 20 minút. Môžete sa postaviť aj na hlavu, väčšinou je to vopred prehraný boj, keďže nie ste ich prvý ani posledný nahnevaný vodič, ktorý má toho plné zuby.
Čakanie na firmách je dosť diskutabilná téma, ktorú tu otvárať veľmi nechcem. Určite mi však dáte za pravdu, že je to otrava a boli by ste radšej, keby ste mohli robiť niečo zmysluplnejšie, ako čakať za niekým či niečím. Môžete si to skrátiť dobrou knihou alebo filmom, no ten si veľmi neužijete, ak z tridsiatich minút, ktoré vám sľúbili, je už pol dňa a vy ste stále v strehu, kedy sa konečne začne niečo diať.
To, že čakanie mi už problém nerobí (najmä ak mám predstavu ako dlho), som si uvedomila tieto sviatky, keď som s dedom čakala u lekára. Dedo netrpezlivo a nervózne komentoval prácu doktorky a sestričky, pritom nemal ani najmenšie potuchy, čo naozaj riešia a najviac zo všetkého sa nevedel dočkať, kedy už bude konečne doma.
Cestou domov toto čakanie zhodnotil takto: “Voľim raďši umrec, jak teľo čekac!” (V preklade zo šarišského dialektu: Radšej zomriem, akoby som mal toľko čakať.) To, ako vnímate čakanie nezávisí len od vás, ale aj od danej situácie či podmienok.
Preto sa netreba rozčuľovať za každú cenu a tlačiť to za hranice znesiteľnosti. Vedeli sme čakať za naložením tak dlho? Tak nech si pekne počkajú aj na tovar.

Čo sa týka práce za volantom autobusu, čas má pre mňa už len informatívny charakter. Oznamuje začiatok a koniec zmeny a tak trochu aj polohu autobusu. Tlak spojený s čakaním na nakládku a dodržaním termínov dodania tovaru teda odpadol.
2. NAUČILA SOM SA NEBYŤ VEĽMI NÁROČNÁ
Som maximálne nenáročná, iba ak ide o jednu vec!
Chvíľka napätia… Nie je to nič iné ako SPRCHA!
Ruku na srdce priatelia, sprchovať sa na pumpách nie je vždy med lízať. Neveríte? Určite si to skúste aj vy!
Sprchy na pumpách sú kapitola sama o sebe rovnako ako tie na firmách. Za celú svoju skromnú kariéru som našla len 2, ktoré boli nádherné a také, ktoré by som si vedela predstaviť aj doma. Ak tento blog čítate, určite viete, kde to bolo.
Už som to tu raz spomenula. Znova potvrdzujem, že to stále platí. Jedna krásna sprcha bola na pumpe v Rakúsku a druhá na firme v Španielsku, kde sme nakladali dlažbu. Podľa tej sprchy súdim, že to bola brutálne drahá a luxusná dlažba, aspoň pre mňa.

Odvtedy to bol boj a niekedy aj stále je. Zažila som už ľadovú sprchu v Taliansku aj v zime a v pravidelných dávkach. Moje neoficiálne otužovanie sa skončilo príchodom do novej firmy, kde sa jazdilo väčšinou to isté a málo Talianska, takže sa to dalo oveľa lepšie naplánovať a minimalizovať následne traumy na duši.
Nebyť náročnou, ak ide o sprchu, sa celkom vypláca. Sprchu treba, čo si budeme hovoriť. A čím častejšie, tým lepšie. No to je znova na samostatnú debatu. Vieme svoje, však? Ak tečie voda, ak tečie teplá voda, dvere sa dajú zamknúť a spoza roha alebo nejakej diery na teba nezíza tona plesní, či úchyl, je to fajn.
Ak ide o plesne, zlepšilo sa to s príchodom covidu. Zrazu si zamestnanci uvedomili, že sprchy treba častejšie drhnúť a vetrať, keď sa už na to funkčné odvetrávanie ujo majster vykašľal. Od tohto dňa prešiel nejaký ten piatok a vracia sa to do normálu, ak ste si už išli povzdychnúť, že to máme o niečo lepšie, ani nie. Plesne sa pomaličky vracajú.
Asi by som to mala nejako pozitívne ukončiť, však?
Napriek všetkým tým zážitkom z rôznych spŕch naprieč Európou a môjmu strachu z toho, čo všetko si môžem po kolegoch na takýchto miestach „odniesť“, sa moja najhoršia nočná mora objavila až teraz.
Blchy. Áno, čítaš správne.
Myslela som si, že po rokoch v nákladnej doprave ma už v otázke hygieny a rôznych cestných prekvapení nič neprekvapí. Lenže potom som presedlala na autobus a domov si priniesla blchy.
Zdroj stále nemám oficiálne potvrdený, ale okolnosti a viacero indícií vedú k tomu, že zdroj mohol byť práve vo vozidle, v ktorom som trávila najviac času. A rozhodne nie som prvá ani posledná vodička či vodič, ktorí riešili podobný problém. Na internete nájdeš už zopár medializovaných prípadov.
Takže moje niekdajšie ja riešilo plesne, ľadovú vodu a pochybné sprchovacie kúty. Moje súčasné ja už rieši úplne inú kategóriu hygienických zážitkov. Človek by si myslel, že s pribúdajúcimi rokmi a skúsenosťami sa posúva k lepšiemu. Nuž, nie vždy.
3. NAUČILA SOM SA AJ Z MÁLA VYKÚZLIŤ VEĽA
Nie, nemyslím tým svoju výplatu, akoby to rada okomentovala polovica našich spoluobčanov. Ide o vec, ktorá je tak bazálna a potrebná každý deň, až mi to lezie na nervy.
Vzhľadom na fakt, že nemám žiaden tím kuchárov, ktorí by mi menu riešili deň, čo deň, musím si s tým poradiť sama. Áno, riešia to všetci, aj vy. Len sa tak na chvíľu spolu zamyslime, koľkokrát vám došli nápady? Koľkokrát sa vám ani za nič na svete nechcelo nič riešiť?
Strava môže byť náš najväčší nepriateľ a čierna diera v rozpočte, keď si nedáte pozor. Minimálne z mojej skúsenosti. Nie vždy sa oplatí zájsť niekam na obed alebo večeru. Hlavne ak máte doma/ v kamióne plnú chladničku.
Čo to však znamená?
V prvom rade je to fakt, že fungovanie v kabíne je dosť obmedzené. Začína sa to už chladničkou, kde by ste si radi zobrali niečo na cestu, no jej miery sú značne obmedzené z rôznych dôvodov. Pri Mercedese to však našťastie veľmi neplatí, takže to máte o niečo lepšie a môžete si toho o niečo viac pribaliť. Zväčša tento extra priestor pokryjú misky s hotovým jedlom, ktoré si môžete so sebou zobrať z domu.
Ale ak ide o varenie, tu sa naše možnosti opäť zmenšujú. K dispozícii je iba plynový varič. Takže variť niečo zložité a zdĺhavé neprichádza do úvahy, lebo nik na to nemá čas a nervy. Ideálnou voľbou sú najmä cestoviny, polievky a aj taký granadír.
Keď už som doma, vynahrádzam si to všeličím, lebo taký hriankovač alebo poriadny toastovač v kamióne neexistuje. Samozrejme, že sa nájdu piecky, toastovače a kanvice do zapaľovača, ale s týmito, okrem kanvice, nemám žiadne skúsenosti a doteraz som sa na ne neodhodlala z rôznych dôvodov. Úprimne, variť niečo na cestách je ako kempovať, ibaže v práci, nie pri mori.
Najväčším problémom zvykne byť voda, ktorá nemusí byť k dispozícii na pumpe, kde práve stojíte, takže je fajn mať nejaké zásoby, nie len na varenie, ale aj na bežnú hygienu. A teraz si to všetko spojte a niečo uvarte z toho všetkého. Pokiaľ je voda a niečo v kastlíku, tak ste to vyhrali!
Aj tak si honosné a pestré obedy môžem dopriať iba doma alebo v reštaurácii, takže je to niekedy v kamióne dosť bieda. A to špagety milujem! No nie každý týždeň.

Tento problém síce odpadol, ale stále sa mi nechce variť nič zložité ani časovo náročné. Počas prestávky medzi špičkami som síce doma, no nemám na to dostatok času ani energie.
4. NAUČILA SOM SA NIČ SI NEPLÁNOVAŤ
Bez ohľadu na to, pre koho som pracovala v nákladnej doprave, plánovať si isté veci je niekedy ako hrať lotériu. Napríklad, naposledy som bola na tetovanie pred viac ako tromi rokmi. Termín som si dohodla vopred, keďže som v tom čase mala dovolenku, tak sa to tam dalo pekne vtesnať.
Teraz netuším, čo bude za mesiac či dva, áno jednak stále covid, a jednak to, že ma čaká práca. Niekedy sa veci zamotajú na nakládke, keď dlho sa dlho čaká, alebo keď sa zmení. Prípadne na vykládke, keď sa nestihne vyložiť. Niekedy však stačí, aby vypadol kolega a je potrebné prevziať jeho prepravu. Proste čokoľvek a kedykoľvek. Človek je stále na cestách, do tetovacieho štúdia si nedokážem odskočiť len tak počas pauzy, takže kým si na tieto dni nenaplánujem dovolenku, tak to nehrozí. Úprimne, nechce sa mi stále meniť termín, dosť na to, že s nami majú trpezlivosť iní, bojím sa skúšať šťastie ešte niekde inde.

Rodinné oslavy a iné záležitosti boli kedysi s vypätím všetkých síl. V poslednom čase je to o niečo lepšie, no stále to nie je tak, ako by som chcela.
Na druhej strane, nie je to až také zlé. Som dosť spontánna, keď ide o rozhodnutia na poslednú chvíľu. Nebol problém zo dňa na deň sa rozhodnúť ísť na víkend do Talianska alebo do Poľska na Master truck show. Kde je vôľa, tam je cesta. Bohužiaľ, rok 2020 obmedzil takéto výlety, takže sa viac objavovali krásy Slovenska.
Moje povolanie nie je jediné na svete, kde je problém s plánovaním voľného času, najmä vtedy, keď neviete, čo bude. Určite sa nájdu aj také, ktoré to majú horšie.
Nerobím si z toho takú ťažkú hlavu, a nechcem, aby ste si ju robili aj vy. Len sa vám snažím vysvetliť, že naplánovať si niečo s vodičom kamiónu nie je také jednoduché.
Tento problém odpadol. Konečne! Novú kérku nemám, čas by aj bol, ale peňazí je menej. Mám už iné priority a gro výplaty ide na cestovanie. Lebo mi to chýba.
5. NAUČILA SOM SA BYŤ ZODPOVEDNEJŠIA
Čaro jazdenia na veľkom aute, ktoré je plne naložené, má svoje nevýhody. Zabrzdiť takýto kolos si vyžaduje množstvo síl. Niekedy brzdia aj oči, naozaj. Najmä ak sa pred vás šupne osobák a vybrzdí vás, či už úmyselne alebo nie. Občas sa cítim ako taký boxovací panák, ktorý si to všetko zlízne, lebo však zas tu len zavadziam s tým kamiónom.
Je to zodpovednosť voči firme, mne a ostatným účastníkom cestnej premávky. Naučilo ma to neveriť nikomu na ceste. Urobiť si rozostup, sledovať ho, kým dotyčný nezmizne. Ani nie preto, žeby som neverila vodičovi, ktorý akurát prefrčal s telefónom v ruke, je to aj o ceste, o aute a množstve iných nástrah.
A kľudne sa to môže stať vodičovi, ktorý dáva pozor, zrazu sa jeho auto stane neovládateľné, kvôli nejakej poruche alebo defektu a zazmätkuje. Čokoľvek. Nehody sa stávajú behom sekundy, odvrátiť ich je niekedy nemožné. Môžete mať najlepší reakčný čas na svete, stačí sa len zle rozhodnúť a aj tak sa to stane.
A veta typu mne sa to nemôže stať? Haha, naozaj? Nejedna nehoda, ktorej som bola svedkom alebo účastníkom bola taká, že som tomu vôbec nerozumela. Adrenalín som na maxime mala v sebe ešte nejaký ten týždeň a nerozumela som, ako sa to mohlo stať, hlavne vtedy, keď sa mi Talianky v osobáku len tak mihli popred kabínu, keď som šla po diaľnici, a nechytila som ich. Boli by na mieste mŕtve. Aj možno ja a koľkokrát.
Na druhej strane, nehody typu telefón v ruke a kolóna na diaľnici, či iné nezmyselné veci, to je to, čomu sa chcem vyvarovať a dávať si pozor. Ak sa má niečo stať, nech nie som vinníkom, ale iba účastníkom.
Nehody sa aj tak stávajú. V roku 2019 na cestách v EU zahynulo 22 800 ľudí. Trošku surfovania na internete a nájdete si naozaj zaujímavé články či štatistiky. Bezpečnosť aut a kamiónov sa náramne zlepšuje, dopomáhajú aj asistenti, ktorí napredujú každým rokom viac a viac, no ani to by nás nemalo presvedčiť o tom, že môžeme ísť ako blázni, veď mne sa nič stať nemôže.
Okrem toho máme zodpovednosť za množstvo iných dôležitých vecí podobne ako v iných povolaniach, takže je to naozaj dôležité uvedomiť si to. Tak ako doktori, sestričky, učitelia a množstvo iných povolaní. Nemali by sme mať klapky na očiach a bagatelizovať svoju zodpovednosť. To, že nám takéto správanie či skutky prešli doteraz, neznamená, že to bude donekonečna.
Takéto nastavenie mysle príde s vekom. Aspoň u mňa to tak bolo. Čím bližšie k tridsiatke, tým lepšie. Bohužiaľ, nie vždy. (Pozdravujem pána, ktorý s deťmi na zadných sedadlách vybrzďoval kamión.)
Moja prvá práca, resp. brigáda bola v call-centre. Okrem skvelých priateľstiev som si odtiaľ odniesla aj nejaké tie skúsenosti. Vzhľadom na know-how bývalej firmy tu teraz nevyklopím všetky detaily, ale jednou z naj vecí bolo: naučiť sa komunikovať a slušne reagovať s nahnevanými respondentami, porozumieť im a motivovať k účasti na ankete. Cez telefón toho vybavíte veľa, je super vedieť, ako sa pekne predstaviť a vykomunikovať, čo potrebujete. Áno, znie to jednoducho, no nie vždy to tak je.
Akákoľvek práca to je, všetky sú rovnako dôležité. Aj my kamionisti a kamionistky to máme občas ťažké, keď na nás ľudia stále nadávajú a podobne. Väčšinou to je len vo vodách sociálnych sieti, naživo sú spravidla všetci v pohode a milí. Preto hlavu hore a nezabudnite sa usmievať a trúbiť deťom, ktoré vám mávajú na pozdrav, alebo kolegovi v aute, ktorý zabudol na základy fyziky a asi potrebuje pusu zadný nárazník, opäť. 🙂

Počet úmrtí na cestách EÚ v roku 2025 síce klesol, ale to ešte neznamená, že sme sa výrazne zlepšili. Stále ide o obrovské číslo.
Tento posledný bod je ten, za ktorý som vďačná asi najviac. Práve skúsenosti, ktoré som vďaka nemu získala, ma pripravili na prácu za volantom autobusu. Prudké brzdenie v autobuse alebo trolejbuse sa môže skončiť aj trvalými následkami cestujúcich.
Autám v meste príliš neverím. Radšej idem pomaly a s meškaním, než by som sa mala nechať vyprovokovať k rýchlejšej jazde a riskovať, že niekomu ublížim. Aj keď sú autobus a trolejbus o niečo ľahšie ako kamión, neznamená to, že štýlom jazdy plyn – brzda sa niekam dostanem rýchlejšie a to bez toho, aby niekto nespadol alebo si z jazdy odniesol nepríjemný zážitok.
Odkedy viac cestujem MHD, ešte viac si vážim pochvaly za príjemnú jazdu a za to, že som s cestujúcimi nejazdila ako s vrecom zemiakov. A už si nemyslím, že je to preto, že som žena a ľudia mi chcú lichotiť. Skôr mám pocit, že vodičská kultúra a štandardy v autobusovej doprave nastavili latku až príliš nízko.





Pridaj komentár