Naša prvá skúsenosť s trajektom dopadla dobre. Ak vynechám to psycho pred nalodením, kedy sme nevedeli: kde je naša loď, kde sa máme nahlásiť a iné hrôzy. Tak ten pocit, keď sme sa konečne pohli a sledovali ako sa vzďaľuje Genova, zahojil všetko.

Taliansko je raj pre milovníkov cestovín, pizze či módy. Ja vnímam Taliansko ako jednu kôpku chaosu. Hlavne tú na cestách. Arogantní vodiči áut a chodci. Premávka je jeden neorganizovaný chaos, v ktorom sa vyznajú iba domáci. To isté nás čakalo aj v prístave. S angličtinou bol problém. Okrem V.I.P. personálu na lodi, tento jazyk ovládal len zlomok ľudí. Taktiež chýbalo nejaké zmysluplné označenie v prístave. Nevadí, na prvýkrát sme to zvládli.

Keď sme ako posledný kamión nacúvali do trajektu, zobrali si potrebné veci z kabíny, vedeli sme, že už niet cesty späť. Kým sme sa vzďaľovali od auta, chlapi s oceľovými lanami fixovali náš kamión. V trajekte sme dostali lístky do jedálne a karty od kajuty. V kajute sme boli sami. 😉 Bola vybavená kúpeľnou, kde nechýbal záchod. Zato okno v kajute chýbalo. Na miesto okna tam bol iba obraz. Zvykli sme si. Keď sme si zložili veci, šli sme na obhliadku lode.

Loď mala niekoľko poschodí, zaujímave priestory, ktoré zívali prázdnotou a nostalgiou. V minulosti to bola určite jedná z tých luxusnejších lodí. Na najvyššom poschodí boli kinosály. Večer sa tam premietali filmy. Keď sme sa tam šli pozrieť, hneď sme zaradili spiatočku, lebo v kinách sedeli moslimovia z Maroka. Celé poschodie bolo ich. Nechápali sme prečo ležia po chodbách a v kine. Sto ľudí, sto chutí. 🙂 (Ani neviem, či to chcem vedieť.)

Na poschodí, kde bola jedáleň sme našli pár barov. Cenník, bol zaujímavý. Trojuholník pizze 5 €, pivo Corona 10 €… Dali sme si bagetky, pretože sme od rána nič nejedli a pomaly sme čakali na večeru. Medzitým nám prišla od Telecomu uvítacia SMS-ka: Vitajte v medzinárodných vodách EU… Končila sa cenníkom služieb, ktorý nám dal jemne najavo, aby sme sa zdržali akéhokoľvek pokusu o kontakt s civilizáciu. (Za jeden takýto hovor by si potreboval malú pôžičku od banky.)

Ďalej sme sa túlali po lodi. Otvorili sa konečne obchodíky. Zavítali sme do jedného z nich. Peter tam objavil parfém. Dal mi ho vyskúšať. Bol úžasný. Už sa ho chystal kúpiť keď si všimol cenu: iba 99.90€. Vrátil ho späť. Medzitým nezabudol na mňa vystriekať polovicu testeru. Mikina mi smrdela dobrých pár týždňov. Nakoniec sme tento parfém našli u nás doma. Volá sa Escada Summer a u nás si za ňu pýtali iba 30€. 🙂

Na lodi bola veľká terasa, kde večer svietili romantické lampy. Sem tam v diaľke sa objavilo nejaké svetielko lode alebo majáku. Okolo deviatej sme sa konečne dopracovali k večeri, ktorú sme mali v cene lístka. Samozrejme, v talianskej kuchyni nesmeli chýbať cestoviny a morské plody. Ja som si vybrala nejaké cestoviny so zeleným pestom. Peter riskol tie s paradajkovou omáčkou. Mal v nich malé chobotničky. 😀

Po večeri sme sa prešli po lodi a išli pomaly spať. Báli sme sa ako sa s nami bude hompáľať kajuta. No more bolo pokojné a nebolo takmer nič cítiť a počuť. (Ak vynechám tie divné kovové pazvuky ako z ponorky.)

Ráno sme sa zobudili o niečo skôr. Podľa hluku z vonku sme vedeli, že budeme čoskoro v Barcelone. Išli sme sa naraňajkovať. Tentokrát bez chobotničiek. Keď sme sa naraňajkovali, šli sme von na terasu obzerať prístav v Barcelone. Pomaly vychádzalo slnko. Vonku sme boli až do chvíle, kým trajekt nezaparkoval. Potom sme všetci netrpezlivo čakali na schodíkoch, kým nám dovolia stevardky ísť do áut. Dole schodmi mali povolené ísť najprv ľudia z autobusov. Poslúchli všetci, až na pár nemeckých senioriek, ktoré nevedeli ani anglicky, taliansky či španielsky a odignorovali stevardku.

Kedže sme do trajektu išli ako jedno z posledných áut, vychádzali sme prvý. V prístave v Barcelone to bolo o inom. Žiaden chaos. Ukážková organizácia, na rozdiel od prístavu v Genove…

Plavba trvala 19 hodín. Zbehla rýchlo. Loď mala konečnú zastávku na Gibraltári. Ide dvakrát v týždni z Talianska. Na loď si môžte kľudne pribaliť psa či auto. Samozrejme, s príplatkom. Viac info na tejto stránke.

Naša skúsenosť:

Peter: Mne sa na lodi páčilo. Personál bol milý a ochotný. Najviac ma prekvapili ceny občerstvenia a ich ponuka. Pre mňa nič moc. Zachránila to až večera o deviatej. Ako už Nataly spomínala, dostať sa do prístavu bolo dosť náročne, kedže naša navigácia si vymyslela neexistujúcu trasu a dostali sme sa niekde úplne inde. Nakoniec, to únavne čakanie, kým sme zaparkovali v garáži lode. Našťastie sme všetko zvládli. Som rád, že sa nám podarilo dostať takúto prepravu. Pre mňa je to obrovská skúsenosť. Rád by som si ju niekedy zopakoval.

Nataly: Radšej lietadlom ako loďou. Zážitok na celý život. Skúsenosť na nezaplatenie… Neviem si pomôcť, asi to bude tým prehnaným sledovaním Titanicu, ale počas celej plavby som mala pred očami ústrižky z filmu. Loď bola pekná, to musím uznať. Najväčšia haluz bola keď pred bývalou (vraj telocvičnou) bol zástup topánok, ktoré tam nechali chalani, ktorí sa tam šli modliť. Bolo to zaujímavé. Na lodi bola zmes rôznych kultúr či náboženstiev. Nechýbali tu Taliani, Nemci, Rakúšania, Španieli či Marokánci. Keď sme čakali na povolenie ísť k autu, spoza chrbta sme počuli češtinu. Kto vie, či tam boli nejakí Slováci. 😀 Odporučila by som tento trip iba ľudom, ktorým nerobí problém islam a cudzí jazyk. Inak sa tam stratí. Počas plavby sa stále z rozhlasu niečo oznamovalo v angličtine, španielčine a taliančine. Bez týchto jazykov by sa človek len ťažko zaobišiel. Ďalej tolerancia iného náboženstva taktiež. V Španielsku je to bežné, že na pumpe si týpek rozprestrie dečku a pomodlí sa. Preto to na lodi nik nerieši. Neriešili sme to ani my.