Algoritmus sociálnych sietí je fajn vec, keď pracuje pre nás. Občas nastane taký deň a vyskočí na teba reklama na retreat pobyt. Keď ju párkrát odignoruješ, Instagram pritvrdí a ponúkne ti ďalšie retreaty. Zrazu sa pristihneš, že pomedzi príbehy kamarátov a rôznych stránok, ktoré sleduješ, listuješ v ponuke sponzorovaných príspevkov na rôzne pobyty.

A takto sa ku mne dostal tento pobyt: joga a kone.

Jogu som cvičila párkrát s mamou, keď ma zavolala na hodinu, kam chodí. Bolo to fajn, ale okrem klasickej jogy v skupinke dôchodkýň, ktoré boli miestami ohybnejšie ako ja a všetko cvičili spamäti, keďže tam chodili pravidelne, som si z toho veľa neodniesla. Napriek tomu ma joga vždy lákala, len som si k nej zatiaľ nenašla vlastnú cestu.

Na koni som nikdy nesedela, hoci zvieratá mám veľmi rada. Po minuloročnom vodičáku na motorku zo mňa opadol strach skúšať nové veci, a tak ma predstava víkendu s koňmi skôr lákala, než desila.

Už dlhšie som nad podobným pobytom rozmýšľala. Chcela som jednoducho vypadnúť niekam do prírody, obklopiť sa ľuďmi, ktorí nebudú riešiť to isté, čo sa dookola rieši u nás v práci, a na chvíľu vymeniť každodennú rutinu za niečo iné.

Čím viac som nad tým premýšľala, tým viac som mala pocit, že presne toto potrebujem.

Pobyt som si zarezervovala.

Po dlhom čase som prevažne mužský kolektív vymenila za ženský. Padlo mi to vhod. Nie, ten mužský nie je lepší. Nefandite si.

Dátum mojej dovolenky a pobytu sa nezadržateľne blížil. Tešila som sa, hltala každý e-mail, ktorý mi prišiel, a kontrolovala, či mám všetko potrebné.

Priznám sa, že som od pobytu nemala žiadne veľké očakávania. Práve naopak. Zaujali ma rôzne typy jogy, ktoré sme mali počas víkendu vyskúšať, a tešila som sa, že konečne zistím, čo je yin joga, ako prebieha kakaová ceremónia a čo môžem očakávať od sound healing jogy.

Kone ma oslovili najmä preto, že ich spojenie s jogou mi prišlo netradičné. Medzi množstvom ponúk na rôzne retreaty – od jogy so psychologičkou až po ďalšie pobyty zamerané na osobný rozvoj – ma zaujal práve tento. Nehľadala som víkend plný analýz a rozoberania samej seba. Chcela som na pár dní vypnúť, byť v prírode a zároveň skúsiť niečo nové.

A toto sa zdalo ako ideálna príležitosť.

V piatok ráno sme sa vybrali na západ Slovenska, neďaleko rodiska Milana Rastislava Štefánika. Keďže sme išli okolo, zastavili sme sa pri jeho mohyle na Bradle pri Brezovej pod Bradlom. Je to krásne miesto. Uvedomila som si, koľko toho po Slovensku vlastne ešte nemám pochodeného a koľko krásnych miest vôbec nepoznám.

Po ceste sme sa zastavili na chutný obed v jednom vegetariánskom bistre. Volá sa Prazrnko, rovnako ako firma z Myjavských kopaníc, ktorá pestuje ekologické obilie. Ak pôjdete okolo, môžete si tam kúpiť aj ich múku.

Priateľ ma vysadil pred ubytovaním a ja som konečne mala pred sebou víkend, ktorý sa nepodobal na tie ostatné. Ubytovala som sa v maringotke spolu s jedným dievčaťom, ktoré na pobyt prišlo bez kamarátky, rovnako ako ja.

Postupne prichádzali ďalšie dievčatá.

Pobyt sa začal uvítacím kruhom, kde sme sa všetky zoznámili. Potom sme sa rozdelili do dvoch skupín a išli ku koňom, kde nás čakala prvá lekcia jazdy.

Ak si dobre pamätám, môj kôň sa volal Fiesta. Neustále erdžal za koňom, ktorý bol vonku, a ten mu erdžaním odpovedal. Úvodná inštruktáž tak bola občas prerušovaná práve týmito konskými debatami. Nevadilo mi to, skôr som s ním súcitila.

Prvá lekcia bola super. Učili sme sa, ako koňa zastaviť, pohnúť ho dopredu a nasmerovať doľava či doprava. Čakala som, že to bude väčšia veda, ale bolo to prekvapivo jednoduché. Aspoň dovtedy, kým si kôň nezmyslel niečo iné, čo sa naplno ukázalo hneď na druhý deň počas prechádzky v prírode.

V stajni to bola pohoda. Kone kráčali pomaly za sebou a všetko pôsobilo veľmi pokojne. Získala som tak trochu falošný dojem, že rovnaký chill ma čaká aj nasledujúci deň v teréne.

Na druhý deň sme sa po raňajkách opäť rozdelili na dve skupinky. Tentoraz na mňa čakal biely kôň Cézar.

Sadli sme si celkom dobre. Bol nenáročný. Iba občas si dal malú snack pauzu a potreboval niečo zobnúť. Keď sme sa vzdialili od koní pred nami, dobehol ich klusom. A ja som si konečne vyskúšala, aké to je sedieť na klusajúcom koni.  Takto sme vlastne strávili dve hodiny v prírode.

Cézar jedol všetko, čo mu prišlo do cesty. Trávu, listy zo stromov, jednoducho čokoľvek. Ak platí, že aký pes, taký pán, v našom prípade to sedelo tiež. Aj ja rada snackujem. Len nie trávu.

Na cestu ku koníkom sme vždy mali taštičku s rôznymi sladkosťami, čo bol skvelý nápad. Ja som si k tomu ešte pridala vlastné zásoby – tri keksíky Mila a banány, pretože som sa trochu bála, ako to bude so stravou. Úplne zbytočne.

Banány som nakoniec zjedla len preto, aby mi ich nezožrali mravce, a Mila prežila ešte ďalšie dva týždne na cestách. Po pobyte mi totiž začala dovolenka.

Počas celého víkendu sme mali plnú penziu s vegetariánskou stravou. Jedlo bolo výborné a varila ho pani domáca. Ak by popri svojich džemoch predávala aj kuchársku knihu s receptami, ktoré nám počas pobytu pripravila, určite by som si ju kúpila. Dodnes neviem, či som niekedy jedla lepšie francúzske zemiaky.

Moja obava, že tam zomriem od hladu, bola teda úplne zbytočná. Vždy sme sa dosýta najedli a bez problémov vydržali do ďalšieho jedla. A tie raňajkové švédske stoly! Práve tam som prvýkrát ochutnala cviklový tatarák.

Retreat je vlastne taký tábor pre dospelých, kde sa o nič nemusíš starať. S malým rozdielom, že keď niečo nechceš robiť, nemusíš. Program je vždy dobrovoľný. Ja som sa napríklad nezúčastnila večernej sauny a kade – už sa mi jednoducho nechcelo.

Po dvoch hodinách v sedle som sa dávala dokopy ešte pár dní, mala som brutálnu svalovku. Ale stálo to za to. Konečne som si vyskúšala niečo nové, pokecala s dievčatami o rôznych témach a spolu sme sa poriadne nasmiali.

Padlo mi to vhod.

Mentálne bremeno toho, čo budem variť, kam pôjdem a čo budem robiť s voľným časom, zrazu odpadlo. Cítila som sa ako na prázdninách, kde je o mňa postarané a ja nemusím nič riešiť.

Nebála som sa ani toho, či si s babami sadneme. Ako povedala jedna z nich: „Na tieto pobyty sa ti neprihlási hocikto, vždy stretneš normálnych ľudí.“

Joga bola super. Konečne som sa k nej mohla vrátiť aspoň takto a pevne verím, že si v mojom pracovnom živote opäť nájdem čas aj na pravidelné hodiny. Sound healing mi sadol najviac – tento meditatívny typ jogy mi pomohol psychicky sa uvoľniť a načerpať novú energiu. A v mojej chaotickej práci je tento stav na nezaplatenie.

Ak hovoríme o práci, návrat do tej mojej bol o niečo lepší. Uvedomila som si, že nie je nič dôležitejšie ako si vedieť zachovať vnútorný pokoj a nenechať si ho vziať za žiadnu cenu.

Ak váhaš nad podobným pobytom, ako som váhala aj ja pri jeho rezervácii, možno je to presne niečo, čo by si mala vyskúšať. Ak ťa odrádzajú peniaze, zamysli sa nad všetkými vecami, ktoré si si už kúpila a časom pre teba stratili význam.

Mne tento víkend pripomenul, že najlepšia investícia je často tá, ktorú urobíme do seba. Pocit, že si vystúpila zo svojej komfortnej zóny, skúsila niečo nové a dopriala si čas pre seba, ti totiž nikto nevezme.

A možno presne o tom to celé bolo – na pár dní sa zastaviť a uvedomiť si, že niekedy stačí veľmi málo, aby sa človek cítil dobre.

---

Ak si sa počas čítania pristihla pri myšlienke „hmm, toto by som si dala“, viac informácií o pobyte nájdeš tu: https://www.yoga-equisoul.com/o-nás

@nutaly