Zabudnutá peňaženka

Netuším ako začať…

Mám sa začať vyhovárať? Prečo som si tú hlúpu peňaženku s vodičákom a inými kartičkami potrebnými pre prácu, tak nedbalo nechala na Slovnaf-tke? Kde mi asi tak hlava stála?

Možno bola pritom, že ma vonku čakal Peťo. Možno pritom, že to WC som chcela nejak slušne za sebou nechať. Možno pritom, že za necelé 2 mesiace máme svadbu a jediný, kto má vhodné oblečenie (na deň D) je náš pes. Kto vie…

Každopádne som bola triezva a nenechala som ju v talianskom bare bez šance opätovného stretnutia.  (Áno, mohlo to dopadnúť horšie.)

Spomenula som si na ňu, keď už bolo neskoro. 50 km pred výkladkou. Super. 200 km späť na firme neprejde. Tak sme čakali čo bude ďalej.

Nakoniec sa našlo riešenie. Počas 9 hod. pauzy došiel môj budúci švagrik, na našej Fabike k nám a my sme šli po ňu do BA.

V aute smerom do BA som si opakovala ako môže jedna hlúpa peňaženka donútiť 3 ľudí aby sa nevyspali a išli 300 km hore dole… Čo tá hlúpa peňaženka môže všetko zapríčiniť. (Alebo moja osobná hlúposť, no byrokratické kartičky v ružovej peňaženke z Číny, to ma boli menej…)

Dosť nevhodná otázka. Povedala by poverčivá babička. Privolala si si to sama…

Áno, teraz to začne gradovať…

Išli sme tak skromne. Kto pozná Peťa, vie aj koľko. Pred obcou začal brzdiť. Netuším koľko tam mal. Možno 70 či 80? (Ručička po incidente ostala na nule, takže si to môžme momentálne len domyslieť.) Určite nie veľa. Airbagom sa von nechcelo…

Zrazu sa pred nami mihla čierna chlpatá svinka. Sekunda. Ako vo filme. Náraz. Dolet, ktorý bol dosť dlhý súdiac podľa čiary od nejakej kvapaliny na zemi, no pre nás, znova iba sekunda. Počula som už len tie slová, ktoré zazneli. Niečo čo si povieš, keď vieš, že si v riti. Vraj som aj zvrieskla. Peťo zas počul iba mňa, nič nevidel, stúpil na brzdy, ale neskoro. Zrazu bolo ticho.

Teraz sklamanie: celý život sa nám nemihol pred očami, bola to taká sekunda, že na to by ani nebol čas…

Otváram oči. Takmer tma. Keďže kapota nám lemovala predne sklo. Kontrolná otázka, či sme v pohode a poďme von nadávať ako sa tá sobota vedela pokaziť. (Tu by som použila pejoratívum, na Slovensku tak ľúbezne, no som dáma, tak si ho tam jednoducho vlož, nech je to autentické…)

Najviac divná bola otázka, ktorá sa zrodila v mojej hlave, keď som videla auto: hmm, to s tým do Blavy asi nedôjdeme… 😀 😀

Moje dvere otvoriť nešli. Šla som von cez Peťovú stranu. Krv, plasty, jemný chaos. Niekoľko metrov pred autom už svinka chrlila posledné stony. Mala vraj 2 roky. Bolelo ju to viac ako nás. Bolo mi  jej rovnako ľúto, ako tých myši, ježkov, zajačikov a iných zvierat, ktoré denne prejdem kamiónom po diaľnici. V zlom čase na zlom mieste. Život je boj.

Krátky súhrn udalostí: Pred obcou som v poslednej chvíli zbadala diviaka. Zvrieskla som. Peťo automaticky šliapol na brzdy. Hoci už dávno spomaľoval kvôli 50-tke v obci. On diviaka nevidel. Pokiaľ nevystúpil z auta, nevedel do čoho narazil. Diviak sa odbil od prednej časti auta viď foto. Neprešiel na kapotu a nerozbil sklo. Odhodilo ho 30-50m. My sme smykom zastavili. Nič sa nám nestalo. Náraz nebol silný. Zver do 3 minút zomrela. (Vraj mala 2 roky a 80 kg) Peťo hneď volal políciu… 

Spravila som fotky, nech je to čerstvé. Okolo šli dve autá, jedno nás malo v prdeli. Druhé zastavilo a neodišlo, kým sa neubezpečili či sme v poriadku. Mňa tí dobrí ľudia hodili ku kamiónu. Vraj keby som s ním musela ísť. Keby Peťko nemohol. Family first. Ako sa hovorí. 😉

Peťko vybavil odťah, policajtov, uja od sviniek a došiel za mnou k autu. A vybavil aj odvoz mojej peňaženky. Zarezervoval jej miesto u šoféra z blablacar. Ráno poslal sms a vysvetlil mu, že je to pre peňaženku, ktorú musel ísť vyzdvihnúť na pumpu. Súhlasil. Problém bol vyriešený.

Vždy som chcela zažiť ten pocit rozbitého auta. Vieš čo myslím, keď ideš okolo jemnej havárie, kde sú v sebe ťuknuté dve autá. A všetci sa chytajú za hlavu. Takto sa človek najlepšie vcíti do danej situácie. Áno, mám to za sebou. Až teraz som pochopila to magické puto medzi autom a jeho majiteľom. Keď vzorne slúži je ti naozaj ľúto, keď odíde. Netuším ako dopadlo to naše. Byrokratický kolotoč sa začne už v pondelok.

Na záver sa chcem poďakovať ľudom, ktorí odignorovali 50€ v peňaženke a vzorne ju odovzdali personálu. Lebo vybavovať OP, VP, KKV, DPS, DZS by necelé 2 mesiace pred svadbou bol nonsens. Potom ľuďom, ktorí zastavili a zviezli ma. Policajtovi, ktorý Peťa odviezol pred bankomat a zavolal mu taxi. A hlavne automobilke Škoda, že svoje autá robí poctivo!

EDIT: Rok po nehode, je všetko fajn. Kúpili sme si nové auto. Podobnú Fábiu, má automat, zaujímavú výbavu a oproti tej starej je omnoho lepšia.

Čo sa stalo so starým autom?

Auto poisťovňa vyhodnotila ako totálku, čiže nám vyplatili trhovú cenu vozidla a uzatvorila to. Auto sa na aukcii predalo a prešlo niekoľkými spoločnosťami, ktoré ho opravili a predali. Vraj to až také vážne nebolo, motor nebol nejak vážne posunutý a odniesli si to len plasty, plechy a svinka. Popravde, nejak nám nechýba. Určite by sme sa na takomto aute necítili bezpečne, čiže s tým ako to dopadlo sme naozaj spokojní.

Nehoda sa stala niekoľko mesiacov pred svadbou. Dosť nám to skomplikovalo plány. Bez auto vybavovať kvantum vecí bolo nemožné, tak sme si stále nejaké požičali od jednej skvelej požičovni v Prešove. Takéto požičiavanie sa určite oplatí, no len na krátkodobú pomoc. Inak to nie je finančne najvýhodnejšie. 🙂

Pevne veríme, že toto autíčko vydrží o niečo dlhšie a nepostrehne ho podobný osud. Tentokrát, keď jazdíme v noci, kde je zvýšené riziko výskytu divej zveri si dávame sakramentský pozor. Vážne. Ten rozdiel je cítiť.

Rada na záver

Ako sa vraví, keď nejde o život, nejde o nič. Nikdy sa zbytočne netrápte nad pokrivenými plechmi auta, je to len kus kovu, dopravný prostriedok, nič viac. Stávajú sa aj horšie veci, horšie nehody a takéto hlúposti naozaj nestoja za to. Život máme len jeden, autá sa dajú kúpiť na každom kroku. Peniaze boli, sú a budú. Na ničom inom nezáleží…

 

Pár fotiek, na ktoré sa tak tešíš