Stratení v talianskych horách

Keď si človek myslí, že sa mu už nič nemôže prihodiť, stane sa niečo, čo ho utvrdí v tom, že sa mýlil. Stále nás má čo prekvapiť, aj keď si akokoľvek myslíme opak.
Rôzne udalosti na cestách a firmách nás skúšali do momentu, kým sme si už na tento taliansky štandard zvykli, a mysleli sme si, že už sa nič horšie stať nemôže.

Cibiana di Cadore je malé talianske mesto, ležiace v provincii Belluno, zhruba 110 km severne od Benátok. Žije tam len niekoľko stoviek ľudí, no aj napriek jeho dosť nešťastnej- odľahlej polohe sa tam našiel niekto, kto v roku 1949 postavil firmu a vybudoval úspešný biznis, ktorý funguje dodnes. Pri budovaní sa asi myslelo na všetko okrem jedného detailu a tým bola preprava materiálu pre výrobu produktu, ktorý sa tam musí nejako dostať. V tomto stavili všetky karty nie len na špedíciu, ale hlavne na skúsenosti a profesionalitu vodiča.

mapa cibiaana

Ako sa to všetko začalo

S veľmi dobrým pocitom sme vo štvrtok popoludní opustili španielsku firmu, kde sme naložili mini zvitky na paletách. Tovar sme naložili celkom rýchlo, personál bol milý a celková nákladka nezabrala veľa času, aj keď bol pred nami jeden kamión, ktorému na konci nákladky vypadol big bag z palety a roztrhol sa medzi návesom a rampou. Dalo sa to rýchlo do poriadku a dostali sme sa na rad.

Počas nakladania sme sa dozvedeli, že vo firme, kam tovar vezieme a kde ho vyložíme, nám do tejto španielskej firmy naložia niečo iné a vrátime sa znova tu. Potešili sme sa a zo severu Španielska sme šli do Talianska, kde sme strávili aj víkend, keďže v piatok by sme to už vyložiť nestihli.

Cez víkend sme si starosti s výkladkou nerobili. Firmu sme našli na internete a všetko sedelo. Keďže v Taliansku je bežné, že uličky sú k firmám niekedy úzke a firmy sídlia na rôznych miestach, nielen v priemyselných zónach, mysleli sme si, že to bude v poriadku a google mapy sme viac neriešili.

Prekvapenie v pondelok

V pondelok ráno sme išli pomaly smerom k firme. Cesta, ktorá pokračovala po skončení diaľnice, bola v poriadku, kamiónov tam bolo dosť a bola maximálne vyťažená. Nič nenasvedčovalo tomu, že to o pár minút bude situácia vyzerať inak.

IMG_5161
Zatiaľ normálna cesta

Ako prvá začala zmätkovať naša hlavná navigácia, zhruba 300 metrov pred odbočkou do mesta, kde sme mali vykladať. Chcela, aby sme odbočili skôr, pomedzi budovy, kde by sa nevošlo ani auto. Ignorovali sme to a sústredili sme sa na tabule na cestách a na druhú navigáciu.
Nakoniec sme zbadali názov firmy na tabuli, ktorá ukazovala, kam máme na križovatke odbočiť a držať sa. Poslúchli sme a odbočili sme do uličky, kde nás čakala hneď ďalšia značka, ktorá oznamovala niečo iné. Alebo skôr prikazovala. Zákaz vjazdu nákladným vozidlám nad 17 t a 11 m.

IMG_5173
Milé uvítanie

Zastavili sme na ceste, kde bolo dosť miesta, aby nás bez problémov mohli obísť autá, ktoré tou cestou aj tak nechodili príliš často. Ihneď sme začali riešiť našu situáciu. Peter sa pýtal miestnych, ktorí nás míňali, a ja som zisťovala číslo na firmu.
Dozvedeli sme sa od jedného okoloidúceho, že kamióny po tej ceste chodia. Tá cesta je v poriadku, len si treba dať pozor na dvoch či troch užších zákrutách. Zvyšní okoloidúci tvrdili niečo iné, respektíve na nás pozerali ako na hlupákov, čo tam predvádzame s naším kamiónom.
Nakoniec sa mi podarilo dovolať do kancelárie. Povedali mi, že sa nemáme strachovať a pošlú pre nás niekoho, kto nás odprevadil k firme. To už znelo lepšie. Bez týchto informácií by sme sa tam určite dobrovoľne a sami nepustili. V hlave sa nám premietali obrazy kamiónov, ktoré zablúdili v lese, centre mesta, úzkej uličke a podobne. My sme na tom zozname nechceli byť.

IMG_5176
Čakanie na Taliana

Po pol hodine prišiel Talian na aute. Pozdravil a povedal nejaké inštrukcie o ceste, čo sme mu veľmi dobre nerozumeli, keďže mal otrasný prízvuk a po prvej vete v angličtine pokračoval taliansky. Sadli sme do kamióna s veľkým odhodlaním. Ešte sme sa poriadne ani nepohli z miesta a zabrzdil nás autobus oproti, museli sme cúvnuť, inak by okolo nás neprešiel, a tým dostal na hlavnú „normálnu“cestu.

Naša cesta sa po niekoľkých metroch hneď zúžila, ale nebolo to až také hrozné. Autá oproti dokázali stále prejsť. Zákruty sme zvládli na milimetre. Najstrašidelnejší bol strmý zraz, na ktorý sme z vysokej kabíny mali dokonalý výhľad. Talian pred nami, ktorý nás mal sprevádzať, zmizol v diaľke a čakal nás na najbližšej zákrute alebo inom, menej priechodnom mieste, kde zastavoval autá oproti. Nakoniec sme s obrovskou úľavou prišli k firme, kde už bol jeden kamión, ktorý vykladali. Museli sme si chvíľu počkať, čo sme využili na utriedenie myšlienok a popritom sme pripravili náves.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

This photo is taken by AllWinner's v3-sdv
Jedná z tých náročnejších zákrut

See you soon

Keď sme z firmy odchádzali, zastavil nás pán a povedal, že máme ešte chvíľu počkať, lebo teraz má prejsť autobus. Ak by sme ten autobus stretli niekde po ceste, neprešli by sme ani my, ani on. Museli sme pár minút počkať.
Potom prišiel znova a rozlúčil sa s nami s anglickou frázou: „See you soon“. Trošku sme sa zľakli, ako to myslel, no našťastie len ako frázu, keďže sme tam znova na otočku s materiálom nešli.

Nijako hlbšie sme sa o tovar a produkt, ktorý tam vyrábali, nezaujímali. Vedeli sme, že v hale je nejaká výrobná linka. Nakoniec, po ceste späť, bez sprievodu, sme sa zastavili v obchodíku so suvenírmi a našli sme tam niekoľko kľúčov, ktoré vyrábali v tej firme, ležiacej zhruba 1000 m n. m., ukrytej niekde v talianskych horách.

IMG_6748
Cestou späť

Kľuč od nášho budúceho domu

Jeden z kľúčov sme si u nich na pamiatku kúpili. Vyzerá to tak, že kľúče (repliky kľúčov)  sú ich doménou. Samozrejme, okrem tohto tam vyrábajú aj iné veci. Zvyšné nepodarky, kľúče a odpad z nich sme videli pohodené na zemi v hale v Španielsku, kde sme vykladali odpad z výrobných liniek, ktorý nám v Taliansku naložili v big bagoch.

Zelený kľúč je ten, ktorý sme si kúpili na pamiatku. Takto vyzerá finálny výsledok. Nepodarky putujú naspäť do Španielska, kde sa roztavením recyklujú na ďalšie použitie. Povedali sme si, že tento kľúč bude naším budúcim kľúčom od domu, ktorý by sme si raz chceli postaviť. Je to naša malá motivácia.

S odstupom času sa nevieme zbaviť iba jedinej myšlienky – dokáže niečo túto situáciu tromfnúť? Ak áno, čo to bude nabudúce? Alebo to bolo maximum a už nič iné nás neprekvapí? Keďže život je nepredvídateľný a naše cesty po Európe budú ešte nejaký ten rok trvať, mali by sme sa pripraviť na všetko. Predsa, Taliansko je veľké a firmy môžu byť kdekoľvek. 🙂

 

IMG_6755
Ešte posledná fotografia na pamiatku

Nutaly

 

* Tento článok bol publikovaný v časopise Kilometer. Upravená verzia s množstvom fotografií, špeciálne pre čitateľov tohto blogu. *

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

%d blogerom sa páči toto: