Dominika je 32-ročná vodička autobusu z Ružomberka, ktorá sa k volantu veľkého stroja nedostala náhodou. Hoci roky pracovala v zahraničí, po návrate na Slovensko sa rozhodla vydať úplne iným smerom. Z pôvodne „len“ rozšírenia vodičského preukazu sa napokon stala vášeň, ktorá jej splnila detský sen jej otca – a jej samej priniesla povolanie, ktoré ju napĺňa. Dnes jazdí mestskú hromadnú dopravu, zvláda dopravné špičky aj plný autobus ľudí a úsmev si drží aj o piatej ráno.
V rozhovore opisuje svoju cestu, ktorá ju zo zahraničia priviedla cez nákladné autá a domiešavač až k mestskému autobusu. Hovorí o začiatkoch za volantom aj o tom, ako vníma postavenie ženy v mužskom svete dopravy.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako sa z práce v zahraničí dostala k vodičským skupinám C, D, A aj E?
- Prečo si najskôr vyskúšala vyklápač a domiešavač betónu?
- Aké boli jej prvé dni za volantom autobusu a ako reagovali kolegovia?
- S akými reakciami cestujúcich sa stretáva ako žena vodička?
- Aké nečakané darčeky dostáva od ľudí a čo ju najviac dojalo?
- Čo je na šoférovaní autobusu najťažšie a čo si vodiči osobných áut často neuvedomujú?
- Prečo by odkázala ženám, aby sa tejto profesie nebáli?
Dominika, ako si sa vlastne dostala k práci vodičky autobusu? Bol to plán alebo skôr náhoda?
Je to asi dlhý príbeh, ale skúsim ho skrátiť. Ja som dlhodobo pracovala v Nórsku ako shift leader upratovania v jednom hoteli. Po návrate na Slovensko som rozmýšľala, čo ďalej. Prihlásila som sa na úrad práce a tam mi povedali, či si nechcem spraviť dodatočné kurzy. Tak som rozmýšľala, čo by ma mohlo baviť, a keďže z Nórska som jazdila veľkú vzdialenosť niekoľkokrát do roka hore-dole, hneď ma napadlo rozšíriť si vodičák.
Veľkú úlohu zohralo aj to, že to bol vždy sen môjho otca, ktorý je nevidiaci, aby môj brat mal vodičský preukaz na nákladné auto. Čiže som sa rozhodla, že splním ocinovi sen aspoň ja.
Na úrade mi ponúkli, že je istejšie, že mi preplatia vodičák skupiny D ako C, tak som sa rozhodla, že si C zaplatím sama a D cez úrad práce. A nech toho nemám málo, tak som si pridala aj skupinu A. Všetky tri skúšky som mala naraz a keďže som ich absolvovala bez problémov, inštruktori a ďalší ma nahovorili aj na skupinu E. A ja sa dám nahovoriť asi na všetko, takže som absolvovala aj tieto skúšky.
Spomínala si, že na kamióne si jazdila len v autoškole a potom si skúšala vyklápač aj domiešavač. Čo ti tieto skúsenosti dali?
Prvýkrát som skúsila vyklápač pod dozorom bratranca. Vlastne som si chcela vyskúšať, či ma to bude baviť a čo to všetko obnáša – napríklad výška vozidla, dĺžka a podobne. A bolo to super. Bratranec ma tiež povzbudil, že na prvýkrát celkom fajn.
Následne jedna autobusová spoločnosť organizovala skúšobné jazdy po cvičisku, tak som to bola vyskúšať a tiež ma to nadchlo. Hneď tam mi aj ponúkli prácu, že mi zaplatia vodičský kurz, ale keďže som ho už v tej dobe robila, tak som to odmietla.
Keď som ukončila návesy a prívesy, jeden kamarát, ktorý robil so mnou KKV kurz, mi ponúkol prácu. Keďže vtedy bolo leto a jeho kolegovia si brali dovolenky, spýtal sa ma, či by som nechcela skúsiť domiešavač „8-kolu“, tak som do toho skočila. Vozila som betón na našu novú diaľnicu, ktorá sa stavia už neviem koľko, súkromné domy a Rooseveltovu nemocnicu v BB.
Tieto skúsenosti mi dali hlavne rozhľad a cit pre nákladné auto – ako sa jazdí s naloženým a prázdnym autom, čo to robí v zákrutách, ako sa to správa a hlavne ako sa brzdí. Boli to skúsenosti na nezaplatenie.
Pamätáš si svoj prvý deň za volantom autobusu? Aké to bolo?
Prvý deň bol samozrejme zaškoľovací. Začínala som v spoločnosti Arriva LM, keďže v mojom meste nebolo voľné miesto. Šofér, ktorý ma zaškoľoval, bol veľmi milý. Ukázal mi, kde čo a ako pôjdeme, a hneď druhú trasu som šoférovala ja, kde sa ostatní veľmi čudovali, lebo to bol šofér, ktorý si svoj autobus z ruky nepustí. Nenabúrala som ani nič, tak som dostala pochvalu z jeho strany.
Jazdíš momentálne v Ružomberku — je niečím špecifické jazdiť práve tam a máš tam aj ďalšie kolegyne vodičky?
Áno, jazdím v RK. Ružomberok je relatívne malé mesto, má necelých 30 000 obyvateľov. Momentálne jazdím pre novú firmu Umrella City Line na MHD. Máme len 7 liniek, takže linky sú ľahko zapamätateľné.
Ružomberok je križovatka sever – juh, východ – západ, takže piatky a pondelky je to dosť kritické, keďže mesto je zapchaté. V našej spoločnosti nemám ďalšie kolegyne, ale v prímestskej doprave je jedna kolegyňa Terka, s ktorou sme v kontakte.
Stretávaš sa s tým, že ľudia reagujú prekvapene, keď vidia ženu šoférovať autobus?
Po pravde, keď som ešte pracovala na domiešavači, sa mi často stávalo, že ľudia prestali pracovať a pozerali, či cúvnem na miesto alebo zbúram pol stavby. Milé bolo, keď sa mi jedna pani postavila a ukázala palce hore.
Na autobuse jazdím už skoro pol roka a ešte stále sa nájdu prekvapené pohľady. Vtipné sú skôr komentáre typu, či sa nebojím šoférovať. Tak sa ich vždy opačne spýtam, či sa ony neboja ísť so mnou. Je ale veľmi milé, keď prídem na zastávku s meškaním a vidím tých nahnevaných ľudí, a keď otvorím dvere, tak sa začnú usmievať.
Spomínala si poznámky typu „ide naša miss“ — berieš to skôr s humorom alebo ťa to niekedy vie nahnevať?
Nad takýmito poznámkami sa len usmejem.
Máš pocit, že ženy vodičky musia dokazovať viac než muži?
Myslím si, že nás dosť podceňujú, ale musím podotknúť, že veľakrát sme vo výhode, keď nás iní šoféri vidia a pustia nás skôr z bočnej cesty, ako by pustili muža.
Dostávaš od cestujúcich darčeky — banány v čokoláde, cukríky, bagety… čím si si podľa teba získala takú priazeň?
Ja sa snažím byť stále usmievavá. Dostala som aj komplimenty typu: „Aj o 5:00 sa usmievate?“ Ale ja sa snažím byť taká stále. Samozrejme, nie každý deň je nedeľa, ale snažím sa byť ku každému milá.
Väčšinou keď niečo dostanem, tak to následne aj rozdám – napríklad cukríky dávam malým deťom. Keď som dostala vajíčka alebo celý makovník či bagetu, tak na tom sme si zgustli doma. Dokonca som dostala aj kyticu kvetov a keď som sa spýtala prečo, tak len tak. Tieto pozornosti sú milé, ale nerobím to pre to.
Ktorý darček alebo gesto ťa najviac prekvapilo?
Najviac ma potešilo, keď pani, ktorú často vozím aj s dcérou, ma čakala na zastávke a podala mi náramok s mojím menom. Nevedela, kedy mám linku, ale každých 15 minút išla na zastávku, aby zistila, či nejdem.
Hovorila si, že niekedy je ťažšie pracovať s ľuďmi než s cementom. Čo je na tom najťažšie?
Najťažšie je asi to, keď meškáte a nemôžete za to kvôli zápcham a iným faktorom a „zlíznete“ si to vy. Prípadne keď im nevyhovujú spoje alebo sa hocičo udeje, ste ako prví na rane.
Zažila si situáciu, keď si musela prudko brzdiť kvôli nezodpovednému vodičovi. Ako človek zvláda stres, keď vie, že vezie plný autobus ľudí?
Musím povedať, že za krátky čas som si toho zažila až-až. Minimálne som mala trikrát kritické brzdenie. Našťastie to nebolo vo veľkej rýchlosti, ale človek to musí chvíľu rozdýchať. Tam ale nie je čas na paniku, keďže tých ľudí musíte odviezť do cieľa.
Stáva sa, že cestujúci nevidia „druhú stranu“ — napríklad že kvôli meškaniu prichádzaš o pauzu?
Samozrejme, ale toto ľudia nevidia ani nevnímajú, ani o tom nevedia.
Ako sa vyrovnávaš s konfliktmi alebo nepríjemnými reakciami cestujúcich?
Zatiaľ som nemala veľké konflikty. Väčšinou sú to opití ľudia, ktorých ani nevezmem. Mala som situáciu, kde sa mi pobili dve baby, ktoré som následne musela vyhodiť na najbližšej zastávke. Tiež bola situácia, keď sa mi jedna pani povracala, kde som musela volať záchranku a celú linku som musela odkrútiť ešte cca 30 minút s „ovracaným“ autobusom, kým mi ho vymenili. Takže príhody sú rôzne.
Jazdíš na klasickom autobuse značky Iveco — čo je podľa teba najväčší rozdiel medzi autobusom a nákladným autom?
Máme tri druhy – Mercedes, Setra a Iveco, s ktorým najčastejšie jazdím. Najväčší rozdiel je asi v tom, čo ma naučil inštruktor v autoškole: „Neveziem dobytok, ale ľudí. Keď sa dobytok zraní, tak či tak ho zjedia. Keď sa zraní človek, doplatíš na to ty.“ Takže určite treba jazdiť citlivejšie.
Čo by si povedala na predstavu jazdiť na kĺbovom autobuse — láka ťa to alebo zatiaľ nie?
Určite, keby bola možnosť, chcela by som si to vyskúšať.
Čo je podľa teba najťažšia časť šoférovania autobusu, ktorú si ľudia neuvedomujú?
Ľudia si neuvedomujú našu brzdnú dráhu. Popravde, ani ja som si to neuvedomovala, pokiaľ som nemala vodičský preukaz na túto skupinu. Každý sa snaží predísť autobus, lebo „načo sa bude vliecť za ním“.
Neuvedomujú si, že my musíme mať oči úplne všade – sledovať dopravu, čo sa deje v autobuse, a ešte aj predvídať situácie.
Čo ťa na tejto práci najviac baví?
Určite šoférovanie ako také, to ma vždy bavilo. Napriek tomu, že práca s ľuďmi je veľakrát ťažká a stresujúca, mám ju rada.
Bol nejaký moment v práci, keď si si uvedomila, že ťa to naozaj baví a že túto prácu chceš robiť?
Asi som ešte nemala nejaký konkrétny moment, že „wauu, toto chcem robiť do nekonečna“, ale veľmi ma to baví.
Vedela by si si predstaviť robiť niečo iné, alebo je šoférovanie tvoja srdcovka?
Pracovala som v rôznych odvetviach, ale šoférovanie ma baví najviac.
Čo by si odkázala ženám, ktoré by chceli ísť do podobnej profesie, ale boja sa?
Nie je sa čoho báť. Je to síce ťažká cesta, ale ak vás baví šoférovať a práca s ľuďmi, poďte do toho.
Ďakujem Dominike za čas a ochotu podeliť sa o svoj príbeh. Aj týmto rozhovorom pokračujem v predstavovaní príbehov mladých vodičov a vodičiek a v tom, aký rozmanitý a zaujímavý vie byť život v doprave. Ak poznáte niekoho, kto by rád zdieľal svoj príbeh, pošlite mi tip na e-mail: nutalky@gmail.com alebo správu na Instagram @nutalky a pomôžte inšpirovať budúcich vodičov.
Pridaj komentár