Ubehlo sedem rokov od mojej operácie zraku a dnes už viem zhodnotiť, či to bolo dobré rozhodnutie aj po rokoch. Ak si nečítal môj pôvodný článok o tom, ako som sa k operácii dostala a ako prebiehala, nájdeš ho tu:
K očnej lekárke som nechodila pravidelne, keď som nosila okuliare, a po operácii som šla len na všetky kontrolné vyšetrenia. Nepamätám si, koľko od operácie bolo to posledné, ale viem, že som ho skoro nestihla, keďže sme boli na kamióne v Taliansku. Nejako sa nám podarilo dostať sa domov a ja som vtedy prehodnotila zmenu zamestnávateľa. Očividne sa môj zrak zlepšil po všetkých úrovniach. Otvorili sa oči aj tam, kde som to nečakala. To len tak na margo celej situácie.
Perimeter som na skupinu D vynechala, keďže som mala papiere od očnej po operácii, a tak som sa u súkromného očného lekára v Prešove ocitla, keď mi končil vodičák na skupiny C a D.
Tam som po 6 rokoch šla „skontrolovať“ svoj zrak. Vidím stále dobre bez okuliarov, s tým, že jedno oko do diaľky vidí slabšie, ale druhé mu pomáha, je to naozaj zanedbateľná dioptria. Takže písmenká a znaky na poslednom riadku dali zabrať.
S lekárom som konzultovala veľa vecí ohľadom môjho zraku, keďže názory na operáciu očí sa líšia aj u odborníkov. Našťastie sa lekár viac držal faktov než nejakých prikrášlených komentárov, aké mi časovala pani, kde som chodila často kupovať nové rámy do okuliarov. Náhoda? To sotva.
Doktorka mi pred operáciou vysvetlila, že oko sa mení časom a kľudne sa môže stať, že sa videnie zhorší a možno bude potrebná ďalšia operácia. Je to proste živý orgán, na ktorý vplýva množstvo faktorov.
No poďme späť k veci.
Po operácii
Ľutujem, že som sa dala operovať? To vôbec nie, aj napriek kauzám, ktoré samotné kliniky mali (tá moja tiež). Ľudia si neuvedomujú jedno — je to lekársky zákrok, môžete mať rôzne komplikácie po operáciách, to je jednoducho súčasť medicíny. Žiadna operácia, akokoľvek rutinná, nie je bez rizika.
Ja som si pred operáciou veľa študovala a zisťovala, pripravovala som sa na samotnú rekonvalescenciu a šla som mesiac na PN kvôli tomu, že som bola často v prašnom prostredí, aj keď som len sedela za volantom, a chcela som, aby sa mi oči zahojili.
Nikto ma však nepripravil, aké to bude deň, týždeň, mesiac a pár rokov po operácii.
Na začiatku, počas prvého roka, som mala suché oči, často som si ich musela kvapkať, veľmi ma to otravovalo. Mala som brutálnu citlivosť na slnko a bez okuliarov som nešla von ani na krok. Teraz sa tá svetloplachosť zlepšila, ale za volant nesadám, keď nemám slnečné okuliare poruke, pre istotu.
Často som mávala migrény, doteraz neviem, či tomu „dopomohla“ aj operácia, ale keďže migrény časom zmizli a teraz sú už len príležitostne, keď mám ťažký a vyčerpávajúci deň či chytím úpal, na ktorý som dosť citlivá.
Každopádne, svetloplachosť po operácii netreba podceňovať a nezúfať, keď stále pretrváva, u mňa ten prvý rok či dva bol naozaj ťažký.
Bez okuliarov
To, že ceny idú stále hore a ja nemusím každý rok riešiť nové sklá alebo dioptrie a hlavne tie rámy, ktoré som mala problém si vybrať, lebo sa mi nikdy nič nepáčilo a to, čo stálo za to, bolo neskutočne predražené. Nehovoriac o tom, že príplatok za stmavovacie sklá a samotné sklá boli dosť nepraktické a stmavovali sa vtedy, keď to nebolo treba.
Zobudiť sa ráno a neriešiť, kde mám okuliare, v zime neriešiť zahmlievanie skiel, je na nezaplatenie. Naozaj mi moje staré slepé oči vôbec nechýbajú.
Ak by som sa rozhodovala pre operáciu dnes, určite by som do toho šla tiež. Len by som sa mentálne lepšie pripravila na to pooperačné obdobie a prvé roky po operácii.
Odporučila by som ti operáciu očí?
Nie, lebo nie som lekárka a neviem, či je pre teba vhodná. Od toho slúži predoperačné vyšetrenie zraku a konzultácia s lekárom. Ako som spomínala, ani táto operácia nie je bez rizika, zrak máme len jeden, tak si to zhodnotiť musíš sama.
Ja som to riskla a som rada, že sa to podarilo a stálo to za to. Uvidíme, aký bude môj zrak o ďalších sedem rokov.
@nutaly
Pridaj komentár