Ondrej (32) na sociálnych sieťach vystupuje pod menom @ondro_on_wheels. Môžete ho poznať z čias, keď vyrábal drevený nábytok a pomôcky pre psov. Dnes je však jeho život úplne iný – pred niekoľkými mesiacmi si splnil sen a sadol za volant kamióna. Jazdí medzinárodnú dopravu, prevažne medzi Slovenskom a Talianskom, a svoje skúsenosti z ciest pravidelne zdieľa aj na sociálnych sieťach.
V rozhovore otvorene rozpráva o tom, čo ho priviedlo ku kamiónom, ako prebiehal vodičský výcvik, aké boli jeho prvé mesiace za volantom a s čím sa musel naučiť vyrovnať. Prezradil nám aj to, čo je na tejto práci najťažšie, čo ho naopak najviac baví a prečo podľa neho nie je dôvod báť sa zmeniť kariéru.
Reč prišla aj na život na cestách, parkovanie, talianske uličky, športovanie počas pracovného týždňa, vybavenie kabíny či plány do budúcnosti. Nechýbal ani odkaz pre ľudí, ktorí uvažujú nad tým, že by sa raz stali profesionálnymi vodičmi.
V rozhovore sa dozviete:
- Čo ho priviedlo ku kamiónom a čomu sa venoval predtým?
- Ako prebiehal vodičák na kamión a čo bolo počas výcviku najťažšie?
- Aký „fail“ zažil hneď v prvých týždňoch za volantom?
- Čo je na práci kamionistu najťažšie?
- Ako vyzerá bežný týždeň v medzinárodnej doprave a čo vozí so sebou v kabíne?
- Čo by odkázal ľuďom, ktorí uvažujú nad zmenou kariéry alebo chcú začať jazdiť na kamióne?
Kedy si prvýkrát začal uvažovať nad tým, že budeš jazdiť na kamióne?
Prvýkrát to bolo už asi veľmi dávno. Celý život ma to ťahalo k ťažkým strojom. Už ako malého chlapca ma starký brával ako závozníka na starú Tatru 148. Reálne som však začal uvažovať o tejto práci asi pred dvomi rokmi a o pol roka neskôr som už sedel v autoškole.
Čomu si sa venoval predtým, než si začal jazdiť?
Celý život som podnikal. V podstate po strednej škole som šiel rovno na živnostenský úrad a založil si živnosť. Väčšinu času to bolo stavebníctvo. Od jednoduchých prác okolo domu až po obrovské monolitické stavby.
Posledné roky predtým, než som začal jazdiť, som sa venoval skôr drevárskej výrobe. Možno ma niekto bude poznať ako „Petmajstra“. Vyrábal som na mieru drevený nábytok a cvičebné pomôcky prevažne pre psíky.
Ako prebiehal vodičák na kamión? Čo bolo najťažšie – teória, jazdy alebo stres?
Má to svoj postup. Najprv psychotesty a lekárska prehliadka. Potom teória a následne jazdy. A na záver, samozrejme, skúšky. Celkovo to ale nebolo nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Najväčší strašiak bol u mňa stres na skúškach, hlavne na KKV (kvalifikačná karta vodiča) skúške. Ale všetko dobre dopadlo.
Teória trvala večnosť, ale mám to poctivo odchodené. Musím ale povedať, že aj tu podľa mňa absentuje kvalitnejšie vzdelávanie. Keď niečo robím, tak to robím poriadne a bohužiaľ veľa vecí ohľadom nariadení, zákonov a podobne som sa učil proaktívne sám.
Jazdy boli super. Mal som Iveco Eurocargo a šlo to hladko aj na skupinu C, aj na CE.
Čo ťa najviac prekvapilo počas výcviku?
Hmm… dobrá otázka. Ani neviem, či bolo nejaké veľké prekvapenie. Spomínam si, že som bol zaskočený tým, že si to tam niekto prišiel len odsedieť, prípadne si pozrieť film na telefóne so slúchadlami v ušiach. Vtedy som zostal zaskočený, ako vedia byť ľudia ľahostajní. Ako keby si robíme vodičák na Babetu, nie na 40-tonové stroje. Proste žiadna zodpovednosť.
Koľko času ti trvalo, kým si sa cítil fakt istý za volantom?
V čase, keď odpovedám na tieto otázky, v podstate jazdím len štvrtý mesiac. Povedal by som, že po mesiaci som bol s autom zohratý. Po dvoch už som sa nevyhýbal zložitejším situáciám, keď to bolo možné. A momentálne si trúfam povedať, že sa cítim veľmi isto.
Samozrejme, ešte som nejazdil so súpravou po snehu, ľade a podobne. Ale ak sa bavíme o rozmeroch, nadbiehaní a cúvaní, tak už som v tom doma. Talianske uličky sú najlepší učiteľ.
Hneď prvý týždeň som mal nakládku v talianskom vinárstve, kde som len tak-tak dokázal odbočiť. A keď mi pani v kancelárii povedala, že vzadu sa musím otočiť tak, že nacúvam do vinice, mal som dosť. 😅
Čo bolo najťažšie po tom, čo si začal reálne jazdiť? Bol problém s parkovaním, úzkymi cestami alebo stresom?
Chvíľu mi trvalo nájsť si svoj systém. Zistiť, ako to chodí. Samozrejme, bola tam zo začiatku istá miera stresu v podstate zo všetkého. Tak ako vravíš, úzke uličky, obzvlášť tie talianske, vedia byť fakt nepríjemné. Ale vždy si dopredu pozriem, kam idem a či sa tam zmestím.
Najťažšie bolo a stále asi aj je práve parkovanie. Parkoviská sú k večeru plné a nájsť miesto na noc je veľakrát nereálne. Veľakrát musíme stáť na benzínkach, kde sa dá, nielen na vyhradenom parkovaní pre kamióny. Alebo hľadať miesto, kde sa dá zastaviť tak, aby sme nikoho neobmedzovali, niekde v industriálnych zónach mimo diaľnice.
Na to, či nikoho neobmedzujem, keď zaparkujem mimo parkoviska pre kamióny, majú ale policajti rozdielny pohľad ako my vodiči. Samozrejme, robia si svoju prácu, nemám im to za zlé. Takže sa občas môže stať, že nás zobudia počas odpočinku a v tom lepšom prípade pošlú preč. V horšom k tomu pridajú pokutu. Ale stalo sa mi to zatiaľ len raz. Ale určite bol a stále je najväčší problém práve to parkovanie.
Zažil si nejaký „fail“ hneď v prvých mesiacoch?
Hneď prvý týždeň som nakladal v ďalšom talianskom vinárstve. Do areálu boli dve brány a bolo treba tam nacúvať priamo z cesty. Tá väčšia bola pokazená a chlapík ma presviedčal, že cez tú menšiu to pôjde.
Cúvať z cesty v centre mesta do asi 3 metre širokej brány, do ktorej som bol presvedčený, že sa s návesom proste nedá nacúvať, bol fakt zážitok. Keď som sa o to pokúšal tretíkrát, začali všetci trúbiť a rozhadzovať rukami. Dokonca ma začali obchádzať po chodníku. Čo bolo dosť nebezpečné, pretože náves som mal tak zalomený, že predné čelo trčalo nad chodníkom a navyše som zaň na tej strane vôbec nič nevidel.
Nakoniec chlapík otvoril aj tú „pokazenú“ bránu a tam už to šlo hladko.
Ako si si zvykal na to, že si celý týždeň mimo domova?
Myslím, že som si zvykol rýchlo. Keď je čo robiť, ten týždeň hrozne rýchlo ubehne a raz-dva je piatok. Horšie je, keď sa to ťahá alebo keď niekde dlho čakám na naloženie. Vtedy sa to hrozne vlečie a mám pocit, že minúty sú hodiny.
Samozrejme, chýba mi manželka a naše psíky, ale dostatočne si to cez víkendy vynahradzujeme. Každý deň počas týždňa si voláme. Ale inak to nie je problém. Dá sa zvyknúť.
Ako vyzerá tvoj typický týždeň na ceste? Stihneš sa stále vrátiť domov na víkend?
Typický týždeň u mňa vyzerá tak, že v pondelok naložím väčšinou niečo na západnom Slovensku a vyrazím smer Taliansko. V utorok alebo v stredu vyložím a naložím tovar, ktorý veziem naspäť na Slovensko. Ak prídem vo štvrtok, ešte dostanem niečo menšie po Slovensku alebo po blízkom okolí, tak aby som bol v piatok doma. Niekedy sa podarí Taliansko otočiť aj dvakrát v jednom týždni. A niekedy sa vrátim až v sobotu dopoludnia. Ale nestáva sa to často.
Keď mám počas týždňa trochu času, snažím sa hýbať, idem sa prejsť, zabehať si. A inak je to denná rutina. Raňajky, práca, obed, práca, večera a späť. Niekedy mám dve nakládky a dve vykládky za týždeň a niekedy päť za deň.
Čo je najviac otravná časť tejto práce?
Neviem, či je to úplne otravné, ale neznášam, keď musím riešiť na nakládkach, čo vlastne mám nakladať, kam to má ísť a podobne. Proste keď v tej firme nikto o mne nevie a nevie to ani dispečerka.
A ešte čakanie. Niekedy sa stane, že čakám aj pol dňa na naloženie. Vtedy som nervózny, lebo je to taká strata času. Šiel by som si zatiaľ zabehať alebo pozrieť mesto, alebo nejak inak využil čas, ale nemôžem, pretože schválne zrovna vtedy, keď by som odišiel, začnú nakladať.
A predsa ma napadla jedna otravná vec. Umývanie riadu. Doma to proste naložím do umývačky a je to vybavené. Tu, keď si navarím večeru a zostane mi špinavý riad, musím si ho umyť, aby som ho mal čistý k dispozícii, a to sa mi maximálne nechce. Takže toto je pre mňa asi najotravnejšia vec.
A čo naopak úplne miluješ?
Užívam si samotné riadenie. Ten pocit, keď si sadneš za volant ťahača a každý tvoj pohyb rúk a nôh sa odráža na pohybe súpravy. Proste to, že ten stroj ovládam. Beriem túto prácu zodpovedne, rovnako ako všetky veci v živote, ktoré by sa brať zodpovedne mali.
Za volantom sa cítim ako pilot nejakého špičkového lietadla. Žiadne vyložené nohy na palubovke alebo pozeranie filmov. A tiež mám rád jazdu po uličkách v talianskych mestečkách. Niekedy je to síce na nervy, ale má to svoje čaro. To na diaľnici nezažiješ.
A posledná vec je spoznávanie miest, krajín aj ľudí. Väčšinou sa vyhýbam kontaktu s random ľuďmi. Ale občas sa stane, že sa predsa len s niekým dám do reči, a keď mi ten človek sadne, spraví mi to deň.
Čo ťa na tejto práci najviac prekvapilo – niečo, na čo ťa nikto nepripravil?
Tu asi nemám jednoznačnú odpoveď. Už keď som začal robiť vodičák, zisťoval som, ako to chodí. Sledoval som na sociálnych sieťach kamioňákov. Pýtal som sa známych, ktorí tiež jazdia, na čo sa mám pripraviť. Takže asi ma nič nejako extra neprekvapilo. Alebo si na nič také nespomínam.
Máš nejaké „must-have“ veci v kabíne?
Áno, určite mám. Vždy musím mať so sebou športové oblečenie a bežecké boty. Ako som už spomínal, snažím sa hýbať vždy, keď sa dá.
Ale mám aj také veci, ktoré si myslím, že veľa vodičov so sebou nenosí. Napríklad prenosnú sprchu. Keď stojím niekde na farme alebo niekde, kde nie je možnosť osprchovať sa, vyberiem sprchu, pichnem ju do 12 V zásuvky a frčím. Je to trochu sparťanské, ale účel to splní. Mám ju z mojej obytnej dodávky, kde ju inak používame na výletoch.
Rovnako odtiaľ mám aj separačné WC. Kto jazdí, vie, že čistota toaliet na benzínkách alebo odpočívadlách je veľakrát katastrofa. Ľudia vedia byť pekné prasatá. A tiež neznášam, keď stojím niekde na odpočívadle, kde nie je toaleta, že sú proste všade výkaly. Takže mám svoju toaletu a nerobím nikde bordel.
Cítiš, že táto práca ovplyvňuje tvoju kondíciu? Robíš si prestávky na pohyb alebo cvičenie?
Nemyslím si. Celkovo som športovo založený a donedávna som behával 50 kilometrov týždenne. Poslednú dobu však nebolo veľa času na šport, takže kondička klesla a váha stúpla.
Odkedy jazdím, viem si nájsť čas aj cez týždeň na cestách na jeden, dva či tri behy. Navyše jazdím s plachtou a kto to pozná, vie, že niekedy to dá zabrať až-až. Otvoriť plachtu… naložiť… zabezpečiť náklad… zavrieť plachtu. Keď si to dám päťkrát za deň, kardio mám na dva dni odmakané.
Ktorá krajina ťa najviac prekvapila?
V podstate jazdíme Slovensko – Taliansko – Slovensko, takže veľa krajín odjazdených na ťahači nemám. Rakúsko, Maďarsko, Slovinsko – to je taká klasika. V Maďarsku som bol prekvapený, že majú vyhradené tranzitné trasy. Pokiaľ nemáš cieľ cesty v Maďarsku, nesmieš ísť mimo nich.
Ale Taliansko je iná liga. Vodiči jazdia veľakrát oveľa praktickejšie a pohotovejšie. Proste všetko tam ide tak plynulejšie. Nikto nečaká, či ho pustíš do križovatky alebo nie. Proste keď tam je priestor, tak tam ide, ale tak, že ťa neobmedzí. Na druhej strane mi veľakrát prebehnú popred čumák tak, že musím skočiť na brzdy.
A tie úzke uličky. Tam je proste firma, v ktorej sa točia ťahače, hneď vedľa kaviarne na námestí. Čiže najväčšie prekvapenie bolo pre mňa určite Taliansko.
Je nejaká trasa, ktorú máš najradšej?
Asi ani nie. V podstate od Bratislavy po Udine (Taliansko) je trasa stále rovnaká. Tam sa potom cesty rozchádzajú. Nemyslím si však, že mám nejakú obľúbenú.
Možno paradoxne mám rád trasu od Grazu po Villach. Paradoxne preto, lebo je to diaľnica, samozrejme, ale sú tam pekné výhľady na rakúsku prírodu a vidiek. Vždy sa tak pousmejem a poteším, keď vidím pásť sa kravičky na lúke. Alebo ešte úsek od hraníc po Gemonu (Taliansko). Tam sú krásne hory a úchvatné scenérie.
Kde sa vidíš o pár rokov – stále za volantom, alebo ťa láka aj niečo iné?
Láka ma veľa vecí, ale myslím, že zostanem za volantom. Ak ma prestane baviť medzinárodná doprava s plachtovým návesom, možno skúsim iný druh návesu. Alebo iný druh prepravy. Kto vie. Žijem skôr prítomnosťou a nepozerám ďaleko do budúcnosti.
Veľmi by som však chcel jazdiť sever. Nórsko je moja top krajina na svete. Takže možno tam by som sa videl o pár rokov. Ale láka ma napríklad aj jazdiť špeciálne transporty.
Čo by si odkázal ľuďom v tvojom veku, ktorí stále váhajú nad zmenou kariéry?
Nielen ľuďom v mojom veku, ale všetkým, ktorí chcú zmeniť kariéru, no boja sa alebo si nie sú istí, by som odkázal len toľko, že treba ísť do toho. Život je príliš krátky na strach zo zmeny.
Chápem, že sa ľudia môžu báť zmeniť prácu, lebo možno majú dobrý plat a záväzky. Ale ak uvažujú o zmene preto, že ich aktuálna práca nebaví, je to jasné znamenie, že nie sú na správnom mieste.
Ak sa bavíme o mladých ľuďoch, ktorí chcú začať jazdiť rovnako, ako som začal ja, čiže od vodičákov, odpoveď je rovnaká. Choďte do toho.
Samozrejme, treba triezvo zvážiť, či je táto práca pre vás. Tiež treba myslieť na to, že vodičské kurzy nie sú zadarmo. Žiadna práca nie je dokonalá a aj tu sú horšie aj lepšie dni. Ale ak ste si istí, že je to práca pre vás, nie je dôvod na obavy.
A posledná vec, ktorú by som rád odkázal mladým vodičom, a v podstate všetkým profesionálnym vodičom: Buďte profesionáli!
Nenechajte sa stiahnuť ostatnými k nebezpečnej jazde, porušovaniu predpisov a podobne. Keď je niekde šesťdesiatka a vy pôjdete 60, budú na vás trúbiť a blikať, že sa vlečiete. Nenechajte sa rozhodiť a choďte tak, ako uznáte za vhodné vy, nie ten za vami. Netreba zabúdať, že za svoju jazdu a svoje činy ste zodpovední vy, nie ten za vami, ktorý na vás trúbi.
Ďakujem @ondro_on_wheels za čas a ochotu podeliť sa o svoj príbeh. Aj týmto rozhovorom pokračujem v predstavovaní príbehov mladých vodičov a vodičiek a v tom, aký rozmanitý a zaujímavý vie byť život v doprave. Ak poznáte niekoho, kto by rád zdieľal svoj príbeh, pošlite mi tip na e-mail: nutalky@gmail.com alebo správu na Instagram @nutalky a pomôžte inšpirovať budúcich vodičov.
Pridaj komentár