Dominik je mladý chalan z Vranova nad Topľou, ktorý už od detstva inklinoval k veľkým autám a doprave. Z detskej záľuby sa postupne stala práca a neskôr aj vlastné podnikanie. V roku 2018 sa rozhodol postaviť na vlastné nohy a začal podnikať v autodoprave. Dnes sa venuje najmä lokálnej preprave, sťahovaniu a prevozu rôzneho tovaru, pričom svoje služby postupne rozširuje.
V rozhovore sa dozviete:
- ako sa Dominik dostal k autodoprave a podnikaniu,
- čo ho motivovalo postaviť sa na vlastné nohy,
- ako vyzerali jeho začiatky v podnikaní,
- čo všetko dnes najčastejšie prepravuje,
- aké najväčšie a najťažšie náklady už viezol,
- s akými kurióznymi požiadavkami zákazníkov sa stretol,
- čo je na podnikaní najväčšou výhodou a nevýhodou,
- ako si plánuje zákazky a prácu,
- aké pravidlá pri preprave nikdy neporušuje,
- ako vníma zavedenie tachografov pre dodávky,
- čo mu pomáha po náročnom dni vypnúť,
- a aké má plány so svojou firmou do budúcnosti.
Keď si bol malý, o akej práci si sníval? A ako ďaleko je tvoj dnešný život od toho detského sna?
Už ako malý chlapec som sa hrával s autíčkami, hlavne nákladnými, staval som si z lega kamióny a neskôr pribudli aj modely nákladných áut. Takže to už od detstva smerovalo k volantu a veľkým autám. Asi klasicky, ako každý chlapec, som chcel byť smetiarom a šoférovať smetiarske auto, no neskôr prišli na rad aj kamióny.
Taktiež už počas školy, keď sme mali za úlohu vytvoriť podnikateľský plán, mi ihneď napadlo vytvoriť si nákladnú spoločnosť, ktorú som si aj odprezentoval. Myslím si, že som sa od toho detského sna dosť priblížil k realite, aj keď, samozrejme, je stále čo budovať a zdokonaľovať sa v tom, čo robím.
Kedy si začal podnikať a čo ťa k tomu motivovalo?
Asi pol roka som jazdil pre jednu spoločnosť v medzinárodnej doprave. Bola to plachtová dodávka a krajiny, ktoré som prejazdil, boli Česko, Maďarsko, Poľsko a, samozrejme, Slovensko. Bola to dobrá skúsenosť do života a ukázala mi, že to v doprave nie je až také jednoduché. Ak človek pracuje pre niekoho iného, je v niektorých prípadoch tlačený extrémne časovo, čo je spojené s nedostatkom spánku, stresom a nervozitou. A to bol ten dôvod postaviť sa na vlastné nohy a skúsiť to sám.
Moje podnikanie začalo 1. 10. 2018. Kúpou dodávky a prvej reklamy začalo čakanie na prvého zákazníka. Ten prišiel asi po dvoch týždňoch. Bolo to sťahovanie do obce Ulič. Pamätám si to, akoby to bolo včera. To mi zároveň otvorilo oči v podnikaní – podnikať neznamená, že hneď začne zvoniť mobil a človek nebude vedieť, čo skôr. Musel som si vybudovať komunitu, klientelu a urobiť si meno, a to trvalo zhruba dva roky.
Podnikanie nie je jednoduché a na Slovensku obzvlášť. Prvé roky som musel v zimnom období vykrývať prácu aj pre kuriérske spoločnosti, keďže práce bolo málo.
Podnikanie v autodoprave na Slovensku, aby sa začalo poriadne rozbiehať, trvá dva až tri roky, kým to začne ako-tak živiť človeka.
Myslíš si, že by si niekedy v budúcnosti prešiel z dodávky na kamión?
Keďže mám vodičské oprávnenie aj na nákladné vozidlá a taktiež na príves a náves, stále tá možnosť existuje, že si v budúcnosti zadovážim aj kamión.
V novembri minulého roka som zakúpil Iveco Eurocargo 75E18, takže sa snažím pomaličky rozšíriť možnosti pre zákazníkov. Je to síce milionár, ale svoju prácu to ešte urobí.
Čo je na podnikaní najväčšia výhoda a čo najväčšia nevýhoda?
Fúúú, toto je celkom ťažká otázka, keďže, ako som spomínal, na Slovensku je náročné podnikať. Človek s tým však musí rátať, ak do toho ide, či už sú to vstupné náklady a podobne.
Výhodou je určite samostatnosť, ale častokrát človek nie je pánom svojho času. Musí sa vždy prispôsobiť zákazníkovi. Ako sa hovorí, náš zákazník, náš pán, ale musí taktiež poznať hranice a nedovoliť si od zákazníka zase všetko.
Musíš si prácu plánovať dopredu, alebo riešiš zákazky podľa situácie?
Záleží to od sezóny, počasia – všetko ovplyvňuje prepravu, hlavne pri tej lokálnej preprave, ktorú robím ja.
V posledných rokoch už mám klientelu, ktorá mi dovoľuje plánovať si prácu aj na celý týždeň. Taktiež aj pravidelní zákazníci sa naučili počkať a hlavne zavolať si dopredu ohľadom prepravy, aby sa to dalo systematicky naplánovať, keďže iný čas je potrebný na prepravu tovaru a iný zase na sťahovanie.
Netreba zabúdať, že je to vždy práca s ľuďmi a všetko je o komunikácii – od prvého momentu, keď zákazník zavolá, až do toho posledného, keď sa s ním lúčim po preprave. Správna komunikácia je výhra, ako si udržať zákazníka, aby sa znova ozval v prípade, ak bude potrebovať niečo prepraviť. Niekedy stačí aj obyčajný úsmev alebo príjemný tón a zákazník si to v službách zapamätá skôr ako telefónne číslo.
Čo všetko najčastejšie prepravuješ?
V autodoprave je zaujímavé to, že to nie je monotónna práca. Každá preprava je niečím iná, aj keď je napríklad tovar ten istý.
Najčastejšie prepravujem stavebniny, nábytok, ktorý si ľudia objednali z nákupných centier, ale taktiež veci na kultúrne akcie alebo festivaly. Samozrejme, k tomu patrí aj sťahovanie bytov, domov a kancelárií. Taktiež sedačky od výrobcov, ale aj vývoz na zberný dvor či vypratávanie.
Stalo sa ti niekedy, že si musel zákazku odmietnuť? Prečo?
Bohužiaľ, aj v tejto práci prídu momenty, keď sa zákazka musí odmietnuť.
Buď už počas telefonátu bolo citeľné, že osoba bola pod vplyvom alkoholu, alebo išlo o domáce nezhody. V takomto momente prepravu neuskutočňujem, ale stáva sa to hlavne pri sťahovaní.
Boli prípady, keď bol dohodnutý čas aj adresa, ráno bolo auto pristavené a nik už nebral mobil a ani neotváral.
Akú najbizarnejšiu vec od teba niekto chcel prepraviť?
Myslím si, že to boli asi zvieratá – koza alebo prasa. Samozrejme, zvieratá prepravovať nie je nič pre mňa.
Stalo sa ti, že zákazník zatajil, čo vlastne potrebuje previezť?
Stáva sa to skôr pri množstve vecí, keď majú problém určiť ich počet. Asi hlavne ženy – z pár krabíc je plná dodávka. Pri telefonáte sa preto snažím zistiť, čo a koľko toho približne bude, aká je veľkosť a tvar, napríklad či ide o nábytok alebo osobné veci.
Aký najväčší alebo najťažší náklad si viezol v dodávke?
Najväčší, ak sa bavíme o dĺžke, boli šesťmetrové hranoly. Najťažšie sú palety tehál alebo debniace tvárnice, ktoré, samozrejme, je potrebné pri zákazníkovi ručne vykladať.
Aká zákazka ti doteraz najviac utkvela v pamäti?
Určite medzi ne patrí vozenie pre folklórny súbor Vranovčan alebo príprava areálu pre festival Sundence.
Máš nejaké pravidlo, cez ktoré pri preprave nejdeš?
Jednoznačne nadmerné preťažovanie. To proste odmietam. Ničím si len svoje auto, ktoré ma živí, takže ak je v momente niečo, čo výrazne prekračuje nosnosť vozidla, má to stopku.
Čo by si už dnes po skúsenostiach určite neprevzal?
Toto je pomerne ťažká otázka. Ako rozmýšľam, nič konkrétne mi nenapadá, do čoho by som nešiel alebo čo by bolo také, čo by som už znova neprepravil.
Od 1. júla sa pre dodávky nad 2,5 tony zavádza povinnosť používať tachograf pri medzinárodnej preprave. Teba sa to našťastie netýka, keďže robíš vnútroštátnu prepravu. Ako to ako vodič vnímaš? Myslíš si, že tachografy splnia svoj účel – teda prispejú k zníženiu počtu dopravných nehôd a lepšej kontrole vodičov – alebo podľa teba skôr skomplikujú prácu dopravcom?
Voči firmám je to problém, ale zase na druhú stranu sú to práve firmy, kvôli ktorým toto nariadenie vzniklo. Ako som spomínal, zažil som si aj ja ako vodič medzinárodnú prepravu a častokrát práve tá firma vodičov drie až do toho posledného, takže ten spánok je minimálny a vznikajú nehody.
Takže v tomto smere ja tachograf prijímam ako dobrú vec, aj keď sú ohlasy, že je to hlúposť a podobne. Vo výsledku, kto chce zostať na dodávke, si musí zvyknúť.
Čo sa týka dopravcov, je to bod, keď zanikli firmy alebo sa presmerovali na vozidlá s vyššou nosnosťou, aby si dokázali pokryť náklady na vozidlo aj vodiča. Je to ešte stále dosť čerstvé, treba si počkať aspoň rok, aby sa ukázalo, ako to funguje. Aj keď už teraz sa dá povedať, že dodávok výrazne ubudlo na cestách.
Čo by si robil, keby si sa nemusel živiť prepravou?
Je to asi droga. Neviem si momentálne predstaviť živiť sa niečím iným. Ak by som musel skončiť s prepravou, bolo by to, akoby skončil aj kúsok zo mňa.
Ale snažil by som sa asi zostať aj tak čo najbližšie pri autách a preprave.
Keď celý deň len vybavuješ, telefonuješ a lietaš z jednej veci na druhú, čo ti potom najviac pomáha vypnúť a vyčistiť si hlavu?
Určite je to prechádzka, venčenie psa, porozprávať sa doma, zájsť niekam s priateľmi, ísť niekam na výlet alebo do prírody.
Aké máš plány so svojou firmou do budúcnosti?
Určite je vždy čo zdokonaľovať. Nikdy si človek nesmie povedať, že teraz je to už super a viac netreba. Či už rozšíriť vozový park, doplniť pomôcky pri sťahovaní alebo technológiu.
Chcel by si časom rozšíriť firmu alebo ti vyhovuje zostať pri tom, čo robíš teraz?
Určite časom bude potrebné inovovať vozidlá, no rozširovať firmu, čo sa týka zamestnancov alebo výrazne expandovať, to skôr nie. Skôr zostať v malom.
Ďakujem Dominikovi za čas a ochotu podeliť sa o svoj príbeh. Aj týmto rozhovorom pokračujem v predstavovaní príbehov mladých vodičov a vodičiek a v tom, aký rozmanitý a zaujímavý vie byť život v doprave. Ak poznáte niekoho, kto by rád zdieľal svoj príbeh, pošlite mi tip na e-mail: nutalky@gmail.com alebo správu na Instagram @nutalky a pomôžte inšpirovať budúcich vodičov.
Pridaj komentár