Áno, aj obyčajné státie na parkovisku vie byť zaujímavé a niekedy aj trošku zábavné. V tomto prípade vyberám rebríček tých najzaujímavejších príbehov.
Prečo? Načo? Začo? Ako?
Takéto otázky si (po prečítaní) položíš aj ty.
Pozor zamknuté…
Toalety sú všade iné. Niekde stoja 50 centov a sú krásne ako z katalógu, inde zase 70 centov a človek má vizuálny a čuchový zážitok na celý život. Áno, ľudia (nie) sú zvieratká. No niekedy by sa patrilo za sebou aj poupratovať…
Keď sme naposledy stáli na obyčajnom odpočívadle bez pumpy, bola to iná kávička. Celý deň bol v pohode, toalety fungujú. Večer sa však nejaký veľmi znudený či lenivý človiečik rozhodol zamknúť. Zamkol dvere od každého WC. Vyzeralo to akoby boli obsadené. V skutočnosti boli len pretočené zámky.
Tak šup späť do auta, po skrutkovač, a hybaj si otvoriť hajzlíky. Ešteže to nebolo súrne. 🙂
Zlodej z Rokfortu
To, že sa na parkoviskách zvykne kradnúť je jasné každému. Ani nás neobišli porezané plachty, ukradnutý blatník či poškodený tovar. No to, čo jeden človiečik chcel ukradnúť vo Francúzku, to bola iná liga.
Ráno sme si ešte pekne driemali, keď tu zrazu počujeme buchot spoza kabíny. Keďže sme boli trocha otupení a neprebudení, tak sme sa na seba len zmätene pozreli. Keď buchot neprestával, Peťovi to nedalo a pozrel do spätných zrkadiel, čo sa to vlastne deje. Tam videl obrys postavy. Kým sa však stihol obliecť, dotyčný utiekol. Pri obhliadke miesta činu (za kabínou ťahača), sme si všimli pokrivenú metlu. Vyzeralo to tak, akoby ju chcel zlodej ukradnúť. Lenže súprava bola zalomená a metla sa nedala poriadne vytiahnuť. Škoda, že bandaska s vodou, také šťastie v Španielsku nemala…
Nemáš fľašku, nemáš problém
Tento príbeh sa stal, keď Peťo jazdil ešte sám. Tak budem písať v jeho mene, nech sa to drží rovnakej línie ako vyššie. ;))
Stalo sa to, keď sme pauzovali s kolegami v Rumunsku. Bol som nováčik, chcel som ísť za nimi do auta, trochu pokecať. Bolo ich už tam dosť. Štyria kolegovia sa tlačili v jednej kabíne. Keď som za nimi došiel ja a spýtal sa, či sa môžem pridať, povedali, že ak nemám fľašku tak tam nemám ani chodiť. V poriadku. Mávol som rukou a šiel späť do auta.
Medzitým si oni vedľa užívali svoju chľast párty, ja som telefonoval s Nataly. Zrazu som začul známy zvuk odomykania dverí. Áno, boli to tie moje. Nerozumel som tomu. Zamkol som ich späť. Možno som nechtiac niečo stlačil. Neskôr sa to už neopakovalo, tak som šiel spať.
Na druhý deň ráno sa ma kolegovia vypytovali, či mi z autá nič nezmizlo. Oni vraj mali večer návštevu. Zatiaľ, čo popíjali všetci v jednom aute, tie ostatné vykradli. Čo si myslíš? Bola to karma alebo “šťastie”?
Za dobrotu radšej nič
Znova Peťkov príbeh. Stalo sa to, keď Peťo jazdil len pár týždňov.
Keď som nakladal v jednej firme, zastavil sa pri mne kolega. Bol dosť otravný. Stále okolo mňa chodil a všetko kritizoval. Namiesto toho, aby mi poradil, ako upevniť tovar alebo aby mi pomohol, len hundral. Neskôr zmizol. Bol pokoj, kým som nedošiel do auta a nepretočil kľúč, aby som naštartoval auto. No auto sa vôbec nechytalo. Nezasvietila žiadna kontrolka. Proste nič sa neudialo. Akoby som ho ani nepretočil. Nedalo mi to. Šiel som von, chcel som ísť za kolegami po nejakú radu, či pomoc. Vtom ma však napadlo skontrolovať batérie auta. Jasné, že auto nešlo, keď boli vypnuté. Nejaký dobrák sa s nimi musel baviť, keď som gurtňoval. Pekných to ja mám kolegov. Odvtedy som sa snažil s nimi čo najmenej stýkať, hlavne s tým expertom na všetko. Aj tak som ho párkrát stretol. 😀 A to nebudem radšej pokračovať, čo si hundral. Lebo to by bolo na diagnózu.
***Páčili sa ti príbehy? Tak neváhaj a klikni na tento podobný článok. O tom, čo sa nám stalo na cestách sa dočítaš tu.***
Peter a Nataly 