Ten čas tak rýchlo letí. Pamätám sa na ten stres pred svadbou. Kopec vecí sme si odopierali a všetky plány na výlety, či iné dobrodružstvá sme presúvali na čas po svadbe. Peniaze sme investovali do nášho dňa D, aby bol čo najlepší. Samozrejme, niekoľko “must have” vecí sa nevyužilo, ako to už býva…
Aký je život v manželstve?
Stále na túto otázku neviem odpovedať. Byrokratický je iný, máme istú zodpovednosť. Veci sa nedelia na moje a tvoje ale sú už spoločné. (Nič nové, mali sme to takto aj predtým…) Obdobia zamilovanosti máme dávno za sebou, roky v kabíne nás o tom druhom naučili takmer všetko, berieme to už normálne. Tam, kde sme “skončili” pred svadbou, tam sme jednoducho pokračovali. Jediný problém vidím v mojej alergii na biele zlato (resp. nikel, ktorý sa tam nachádza), takže momentálne som bez obrúčky. Škoda, že na tento objav som prišla mesiac po svadbe, kedy sa môj prst začal divne správať: opuchol, koža pod obrúčkou bola celá červená a začala sa lúpať.
Plánovanie svadby
Našu svadbu sme pomaly začali plánovať zhruba 2 roky dopredu. Po zásnubách sme pomaly dávali dokopy, všetky potrebné veci: sála, kostol, náuky a pod.
Najprv sme si to namierili do Šariš parku, kde sme chceli mať hostinu. Mali sme už aj dátum. 1.7.2017. 7 vraj šťastné číslo. Bude sa to dobre pamätať a bude to zaujímavý dátum, ktorý bude v sobotu. Spĺňal všetky naše predpoklady. No ten aj napriek predstihu (rok a pol) bol obsadený. Voľná bola len menšia sála, kde by sme sa síce zmestili, no my sme chceli party stan a bodka. Tak sme to presunuli na 8.7., čo bolo o týždeň. Nevadí. Keď sme sa nad tým tak zamysleli, uvedomili sme si, že dátum nie je nijako dôležitý. Neskôr sme to už prestali riešiť. Dnes nám to je maximálne fuk.
Sála bola vybavená, šlo sa do kostola. Tam nám ukázali rôzne termíny predmanželských náuk. Vybrali sme si víkend v Starom Smokovci. Času sme mali málo a tento víkend mal celkom dobré referencie. Naozaj ho odporúčame. Času nazvyš síce nebolo, keďže sme tam boli od rána do večera ale dalo sa to zvládnuť. Boli tam zaujímavé prednášky, ktoré mali aj manželské páry. 🙂 Čiže niečo zo života ako sa vraví…
Čo bolo nevyhnutné, vybavili sme skôr a čo sa dalo vybaviť “na otočku”, sme vybavili tesne pred svadbou.
Čerešničkou na torte boli moje šaty a Peťov oblek. Tie sme riešili týždeň a pol pred svadbou. Keď som prišla do požičovne šiat, teta na mňa nechápavo hľadela, kde som bola doteraz. Pravdou bolo, že som si na to nevedela nájsť čas a odkladala som to na poslednú chvíľu. Kedže môj vzťah k šatám a skúsenosti sú dosť chabé, tak som to nechala na ňu, aby svojím skúseným okom niečo pekné vybrala. Podala mi prvé šaty, ktoré som si obliekla. Boli naozaj krásne. Schválila ich aj moja mama sediaca vedľa. Vyskúšala som si ešte pár kusov, no nakoniec vyhrali tie prvé. Jednoducho láska na prvé vyskúšanie. Či ako sa to vraví… 😀
Peťo to mal o niečo ľahšie, zobral prvú vec, ktorá mu sadla. Na takéto veci nemá nervy a nikdy ich mať nebude. Jeho mama chcela aby vyskúšal ešte niečo, no on jej to radšej zatrhol. 😀 Jediný obchod s oblečením, kde ho musím za ruku ťahať k pokladniam je Primark. Nákupy tam si nesmierne užíva, hlavne výber tričiek. Tie má už viac ako ja. 
(To len taká vsuvka, aby ste si nemysleli, že neznáša nakupovanie…)
S kopou veci pomohli rodičia. Zaobstarali alkohol, koláče a výzdobu. Nám sa podarilo na cestách vybrať a kúpiť si online poháre, darčeky pre hostí a iné maličkosti.
Deň D
Najdivnejšia bola noc pred. Po dlhom čase som spala vo svojej detskej izbe. Samozrejme, bol problém zaspať. V hlave som si prechádzala zoznám veci a rozmýšľala na čo sakra zabudla. Bohužiaľ, na plán s rozmiestnením menoviek (zasadací poriadok) neostal čas a niektoré sa nakoniec poplietli, čiže to trošku trvalo kým si všetci našli svoje miesto. Bol to len menší chaos, na ktorý sa určite zabudlo. Večer som bola dosť unavená a vedela som, že sa mi to nepodarí stihnúť, tak som to nechala… (Nabudúce si dám pozor… Jop, to bol vtip. 😀 😀 😀 Vy si dáte pozor! )
Ráno som sa naraňajkovala, keď pokročila hodina šla som ku kozmetičke a kaderníčke. K prvej som sa odviezla s Luckym vzadu na Hyundai, kedže naša Fábia bola v Nitre, kde sa rozhodovalo o jej osude. (Ak ti ušiel príbeh, čo sa stalo, tu je článok.)
Potom ma Peťo hodil ku kaderníčke. Keď vybavil všetko čo bolo treba, mali sme sa ísť fotiť. Ešte sme ani neprišli na miesto činu a začalo pršať. Skôr liať. Presunuli sme to na nedeľu, vtedy už nepršalo a portréty sme mohli v kľude nafotiť.
Čiže za nás. Určite odporúčame fotenie v iný deň, kedy budete mať viac času a menej stresu ako počas svadby. 😉
Vrátili sme sa späť a chystali do kostola. Peťo šiel k sebe domov a potom prišiel k nám, kedže rodičia trvali na tradícií odpytovania, či ako sa tomu hovorí. Po tomto sme sadli do kamióna a šli do kostola. Samozrejme, ako správny bloger podarilo sa mi to vysielať naživo. Napriek zákazu kamiónov v centre a neexistujúcej výnimke sme to zaparkovali pred kostol. Vo vymretom Prešove sa nenašiel nik, komu by kamión, autobus a pár áut prekážalo, tak sme mali pokoj. Vraj to policajti tolerujú ak sa nik nesťažuje. 🙂
Svadba bola bez omše aj napriek tomu, že naši hlboko veriaci rodinní príslušníci trvali na opaku. Napriek tomu, že je to náš deň, naše pravidlá. Bolo však dosť neskoro to meniť, tak sa s tým museli zmieriť.
Nenechajte si kecať do vecí, ktoré sú pre vás dôležité. Je to váš deň! Je milé niekomu vyhovieť, no máte dôležitejšie veci na starosti ako riešiť maličkosti pár ľudí. Energiu venujte tým dôležitejším veciam.
Jeden z našich trapasov bol, že som Peťovi dala obrúčku na druhú ruku, ktorú mi nastavil. V tom zhone som bola rada, že som trafila ten správny prst, tobôž ruku. Nakoniec sme to podchytili včas a obrúčku si dal nenápadne na tu správnu ruku. Akoby na tom nejak záležalo. 😀 Trošku trvalo, kým sme sa na tom prestali chichúňať, no okrem svedkov, kňaza a miništranta to nik nezachytil. A už to viete aj vy. 😛
Keď sme po obrade čakali pred kostolom, zastavil sa pri nás s Peťom jeden starší pán. Nepoznali sme ho. Poprial nám všetko dobré a aby nám to vydržalo, kedže on také šťastie nemal. Bolo to veľmi milé. Takéto momenty si asi človek zapamätá na celý život…
Nastúpili sme do kamióna a šli do Šariša. Trúbili sme na celé mesto. Neskôr sme sa dozvedeli, že farár musel prerušiť kázeň, kedže po našej svadbe bola sv. omša. A povedal, že pred chvíľou sa tu brali dvaja kamionisti, že to sme boli my. 😀 Takže babky mali o čom klebetiť cestou domov…
A ešte taká malá pikoška. Keď sme šli z Prešova po ceste do Šariša, nejaký debil sa vtrepal do našej kolóny áut na čele s kamiónom. Bez hanby. Bez logiky. Jednoducho nevedel vydržať. Peťo s otcom v osobáku pred nami mu to dali patrične najavo.
Dve najväčšie prekvapenia ma čakali v párty stane. Jedeným bola výzdoba. Tá bola bombastická. Kedže v tomto som antitalent tiež, nechala som si radšej poradiť. Výber kytice som nechala na Google, kde mi padla do očí práve tá, ktorú mi neskôr podľa foto spravila šikovná Katka, ktorá mala pod palcom aj výzdobu. Dodnes netuším, čo sú to za kvety. Doma mám 3 kaktusy, ktorým naše turnusy neprekážajú a držia sa. To je môj strop v oblasti botaniky. 😀
Druhým prekvapením bolo osvetlenie a DJ. Chlapcov som našla na portáli mojasvadba.sk. Mali dobré recenzie a robili aj osvetlenie za priateľskú cenu. Tak sme sa po telefóne na všetkom dohodli. Kedže nám to časovo naozaj nijak nevychádzalo a aj oni to mali stále nabité, videli sme sa až na svadbe. Pamätám si, keď sa ma môj otec spýtal: “A DJ budú? Dohodli ste sa?”. Až vtedy mi docvaklo, že vlastne ani iná možnosť nie je a musia tam byť. No neskôr, keď prišli a pripravovali si svoje veci, tak ich tam videl. Bol to len malý chyták, ktorý sa mu podaril. Neviem, koľko odvážnych párov, by šli do podobnej situácie, ale ako sa vraví. Kvalita DJ sa odhalí až na svadbe. Čítala som pár príhôd s inými chlapcami, ktorí robili DJ a to bolo iné kafe. Našťastie, naši boli perfektní. A osvetlenie sa podarilo tiež.
Netuším, kedy som si to všimla. Ale naše poháre na prípitok zostali v krabičke v miestnosti, kde sme mali svoje veci. Nejak sa nedostali na stôl a nám nejako nechýbali, takže celý večer boli tam. Kedže na prípitok s každým hosťom nejak nezostal čas, nemala som šancu si to všimnúť. Až ráno, keď sme balili veci domov. Aspoň si myslím. 😀
S pohármi si plánujeme pripiť na Vianoce a výročie, takže využité budu dosť. Aj keby len stáli v skrini. Sú nádherné a k našej zbierke rôznych pohárov sa hodia.
Náš očakávaný tanček bol na pieseň One Republic- Something I need. Moja srdcovka z čias, kedy sme spolu začínali chodiť a o kamióne sa nám ani nesnívalo. Peťo mal väčšiu starosť z toho, že bude musieť tancovať, takže tú pieseň nejak neriešil. Bez tanečnej školy, bez choreografie sme improvizovali, že tancujeme. K tomuto nemá nikto z nás vzťah a prišlo nám to smiešne, znásilňovať to kvôli jednému dňu. Čo si o tom, kto myslel je mi fuk.
Kyticu som hádzala na pol ceste k taxíku. Plánoval sa únos nevesty a chcela som stihnúť aspoň to. Chytila ju moja veľmi dobrá kamoška, tešila som sa s ňou. Bolo to milé. I keď si ju nemohla nechať, lebo na druhý deň sme ju potrebovali na fotení. 😀
Uniesli ma do Ponorky. Predpokladám, že v tom clube už boli všetci okrem mňa. Čiže keby nebolo svadby asi by som tam doteraz nebola. V clube nebol nikto. Bolo tam ticho. Barmanky na nás pozerali ako na inváziu z Marsu. Cítila som sa maximálne trápne, no chlapci a dievčatá sa postarali o atmošku a dali veci do poriadku, aby to tam nevyzeralo ako 5 min. pred záverečnou. Zrazu bolo o zábavu postarané.
Cestou späť som mala chvíľu pokoj, kým sme došli do Šariša. Zhodnotili sme priebeh večera. Po príchode do stanu, zábava pokračovala v plnom prúde. Nemali sme žiaden program. Žiadne čepčenie. Ostal iba “klasický” redový taniec, kde sme na konci každému dali drevenú magnetku. Úprimne, pre mňa to bol masaker. Krútila sa mi hlava, nestíhala som vnímať čo sa deje. Jedinou útechou boli moje sandálky, ktoré som mala obuté. Kedže predchádzajúce baleríny sa ma pokúšali asi zabiť. Veľmi sa šmýkali.
Obdivujem nevesty, ktoré toto zvládli. Aj napriek tomu, že som pitný režim dodržiavala, nepila som žiaden alkohol bolo to veľmi náročné. Takže milé nevesty, máte sa na čo tešiť. 😛
Keď sa to všetko skončilo a nastal čas presunúť sa na izbu, kedže mladomanželia majú ubytko zdarma, bolo ráno 6 hodín. Mŕtvi sme ľahli do postele a pár hodín nás budil budík. Dole v reštaurácií sme si dali čaj a kávu. Zaplatili sme účty a pobrali si veci. Kamiónom sme šli ku mne. Neskôr sme sa presunuli na fotenie. Prišiel aj Lucky. Konečne sme boli všetci spolu. Lucky na svadbe nebol. Nemohol. Lebo Šariš park má zákaz psov a na druhej strane, taký stres by si nezaslúžil. Tak sme mu našli stráženie.
A taker som zabudla. Fotografa, mladého, šikovného chalana sme našli na FB. Jemu ďakujeme za fotografie, ktoré ste si mohli prezrieť. Neviem, či mám všetkých menovať, ak chcete kontakt, dám vám ho. Predpokladám, že vlastnou šikovnosťou si to viete aj tak zistiť každý sám. 😉
Po svadbe
Po svadbe sme si oddýchli doma. I keď to od oddychovania malo ďaleko. Museli sme vybaviť kopec byrokratických záležitostí. Nakoniec sme konečne sedeli v aute a mali takmer všetko hotové. A dostali sme prepravu na Sicíliu, kde sme mali víkend pri mori. Či to bolo alebo nebolo plánované, na tom nezáleží. Maximálne nás to potešilo a naštartovalo na začiatok turnusu.
A čo dnes? Rok po svadbe? Aké sú naše pocity?
Neviem, spýtajte sa nás aspoň o 20 rokov neskôr. 😉
P&N
Peter a Nataly 