Náš posledný deň vo Vlore bol naozaj nezabudnuteľný. Naplánovali sme si jazdu na štvorkolkách. Všetko vzniklo úplne spontánne pri jednej prechádzke po meste, kde sme si všimli plagát a dve štvorkolky. Na plagáte boli rozpísané rôzne ponuky výletov na štvorkolkách po Vlore a okolí. Nikto tam však nebol, tak sme sa tam zastavili neskôr večer.
TIP: väčšina balkánskych miest ponúka takéto celodenné a rôzne iné výlety. Zväčša však ide o výlety na lodiach, ktoré organizujú v pravidelných intervaloch. Stačí si len niekoho odchytiť alebo kontaktovať dané telefónne číslo a o výlet máte postarané.
V Sarande sme takto plavili na loďke na pláž . Naozaj sa to oplatí. Spoznáte nových ľudí a budete mať zážitok. Motivační rečníci a psychológovia sa zhodujú, že najlepšia investícia je do zážitkov, ktoré vám už nikto nezoberie.
Večer pri štvorkolkách už čakal pán, ktorý tieto výlety organizuje. Bol veľmi milý. Vedel anglicky, čo bolo super, takto sme sa s ním vedeli jednoducho dorozumieť. Vysvetlil nám ponuku výletov a spolu sme sa dohodli na termíne, ktorý nám všetkým vyhovoval. Snažil sa to posunúť na čo najneskorší možný deň, aby sa mu nazbieralo viac ľudí.
DEŇ D
Konečne nastalo to ráno. Museli sme vynechať raňajky, ktoré sme mali v cene ubytovania, čo nám ani nevadilo, lebo boli dosť fádne. Zaparkovali sme v meste, v uličke, kde nám odporučil, že je to zadarmo. Nejako sa nám podarilo nájsť miesto. A mali sme chvíľu čas, tak sme šli do kaviarne na malé kapučínko. Mesto ešte spalo.
Keď sa blížila hodina nášho stretnutia presunuli sme sa k miestu, kde parkovali štvorkolky a kde na nás čakal náš sprievodca.
Keď sme prešli bránu, naskytol sa nám zaujímavý pohľad, okrem neho tam nikto nebol. Spýtali sme sa, či táto jazda bude naša súkromná a on len prikývol a usmial sa, že lepšie pre nás a aspoň nás nebude nikto zdržiavať. Tento fakt sa ukázal o čosi neskôr, keď sprievodca zistil, že Peťo nie je na štvorkolke žiaden nováčik a s albánskou premávkou si vie ľahko poradiť, rovnako ako on.
Vysvetlil Peťovi ako funguje ovládanie štvorkolky, čo bude od neho vyžadovať počas jazdy a nechal ho previesť sa po areáli, aby si zvykol na štvorkolku. Peťo bol v siedmom nebi, to vám ani nemusím vravieť, on inicioval tento výlet, potreboval len mňa, aby som mu to odkomunikovala, keďže anglicky vie len základy.
Ja som voči tomuto bola zo začiatku trošku septická, chcela som si najprv naživo vyskúšať, či medzi nami a sprievodcom bude nejaký “vibe” resp. sadneme si spolu a budeme si rozumieť, čo je pre celodenné výlety tohoto typu naozaj dôležité a keďže to nestálo málo peňazí, nech to klape na sto percent.
Štvorkolku sme mali s Peťom spolu, on bol šofér, pochopiteľne. Ja mám voči tomuto rešpekt, ale povozím sa rada. Som, ako sa vraví, profesionálny pasažier.
Naša prvá zastávka bola, už asi tradične pri výletoch tohoto typu, na pumpe. Natankovali sa štvorkolky a vyrazili sme smer Zvërnec, čo sme poznali, lebo to je naša obľúbená časť Vlore.
Asfaltku sme rýchlo vymenili za les, kde Peťa vlastne sprievodca testoval, ako mu to ide mimo ľahkého a nenáročného terénu. Keďže nejak husto nepršalo, suché ihličie na zemi nám nerobilo problém. Iba ten prach, ktorý šiel za štovrkolkou pred nami. Na to sme boli, samozrejme, upozornení a snažili sme si obliecť niečo staršieho typu. Napríklad ja som zvolila biele tielko a Peťo biele kraťasy, veď prečo nie?
Keďže sme prvou skúškou úspešne prešli, vrátili sme sa naspäť na asflatku a pokračovali k zálivu, kde sme si urobili pár fotografií. Dostali sme krátky výklad o tom, ako sa to tu za tie roky zmenilo, a ako to vyzeralo, keď bol náš sprievodca Vladi malý chlapec.
Bolo to tam nádherné, autom by sme sa tam asi tak ľahko nedostali, skôr peši, no kto by tam v tej horúčave šiel? Nakoniec sme boli radi, že sme sa rozhodli pre tento výlet, cítili sme, že to bude tá správna voľba.
Naša druhá zastávka bola na zrúcanine hradu Kanines, kde sme boli pri našej prvej návšteve, no tentoraz na štvorkolkách to malo ešte väčšie čaro. Pod kopcom sme zaparkovali štvorkolky a šli sa prejsť po nádvorí. Vladi sa opäť pustil do prednášky a povedal nám aj niekoľko historiek o hrade. A aby to malo svoje čaro, nepoviem vám viac, nech mu nekazím prednášku pre klientov.
Boli sme tam o čosi skôr ako je tam bežne s inými skupinami a dokonca sme predbehli aj našich kamionistických kolegov z Holandska (ak sa nemýlim), ktorí držali rekord.
Naša ďalšia zastávka bola o niečo príjemnejšia, zastavili sme sa v tradičnom albánskom podniku, ktorý viedol jeho kamarát. Dostali sme tradičné albánske mňamky. A vyskúšali sme aj tradičný nápoj dhalle, ktorý je vlastne je obľúbeným jogurtovým nápojom, ktorý chutí najmä počas horúcich letných dní, o čom sme sa mohli sami presvedčiť. Mne to chutilo ako naše acidko (ale jemnejšie), neviem, bola to zaujímavá chuť. Trošku som sa bála, či to môj citlivý žalúdok zvládne, pretože to bol domáci produkt, no bála som sa zbytočne.
Dostali sme ešte domáci džem, maslo a pečivko, ktorého názov si nepamätám, ale táto kombinácia bola brutálna. Nezapisovala som si to, snažila som si vychutnať daný moment, ak vy viete, napíšte mi, rada si to tu dopíšem.
Po krátkej prestávke sme pokračovali ďalej do Bohom zabudnutej reštaurácie, mimo civilizáciu, kde sa po kamenistej ceste (bála by som sa ju takto naozaj nazvať), viete dostať dobrým SUV alebo ako my, štvorkolkami. Ľudia tam však chodili aj na obyčajných autách.
Reštaurácia a miesto, kde sídli má krásnu atmosféru samoty, krásny výhľad a pochutíte si na tradičnej albánskej kuchyni, ktorú pripravujú tradičným spôsobom. Dovolili nám nahliadnuť do kuchyne, kde sa sme uvideli tento proces.
Dostali sme domáce syry, burek (tradičný balkánsky slaný koláč), maslo a zeleninu. Čo som zabudla vymenovať, uvidíte na fotografii.
Takto sýti sme už dlho neboli, a to sme boli len uprostred výletu. Kde to ešte pôjdeme takto s plným bruškom? Trochu sme si oddýchli a pokračovali smerom na juh k mestu Orikum. Tam sme šli do arechoologického parku, ktorý sa skrýva za bránami vojenskej základne. Vladi nám vybavil vstup a mohli sme tam nakuknúť, dostať sa tam po vlastnej osi môže byť problém. Vieme, ako to funguje…
Niektoré miesta sa datujú z obdobia 1. storočia pred naším letopočtom. Chodia tam študenti archeológie z rôznych univerzít, skúmať nálezisko a ruiny. My sme tam nikoho nestretli. Sú tam nejaké tabule, ktoré opisujú miesta. A je to zaujímavé a celkom zachovalé, len škoda, že je k tomu takýto zložitý prístup.
Urobili sme pár fotiek a pomaličky sa vybrali naspať do mesta, kde parkujú štvorkolky. Deň sa pomaly blížil ku koncu, my sme sa tešili na sprchu. Cestou späť sme sa vybrali po novom obchvate Vlore, na ktorý sa viete napojiť z tohoto miesta, my sme sa napojili niekde ďalej, pýtalo si to ešte trošku dobrodružnej jazdy.
Štvorkolka bola živá a ovládala sa veľmi dobre, ak by niekto prišiel s ponukou predať ju, Peťo by asi neváhal. Vladi vravel, že trvalo dlho kým našiel spoľahlivého dodávateľa a nakoniec sa rozhodol pre značku Hisun.
Odparkovali sme štvorkolku u neho, odovzdali prilby a vyplatili zvyšok sumy.
Boli sme nadšení, výlet prekonal naše očakávania. Bol to naozaj kvalitne strávený čas a nezabudnuteľný deň. Peťko bol nadšený, že sme nezaváhali a išli sme, keďže podobné niečo už navrhoval v Španielsku a Chorvátsku. Nakoniec bol rád, že sme si počkali na tento výlet.
Kontakt a informácie na organizáciu, ktorá organizuje tieto výlety
Facebook: Atv Albania
Instagram: @atvalbania
Tripadvisor: ATV WOLF PACT
WEB: https://www.atvalbania.com
Email (našla som niekoľko):
info@atvalbania.com
atvalbania@gmail.com
atv.wolfpact@gmail.com
WhatsApp: +355 69 485 8027
Cena: 32 500 lek cca 283 € za oboch, v cene je aj strava. Nabehali sme 133 km.
Dúfam, že sa vám tento článok páčil a dozvedeli ste sa opäť niečo nové o Albánsku. Ak stále váhate, odporúčam vám navštíviť rôzne slovenské alebo české stránky na Facebooku, kde nájdete krásne fotografie a informácie od našich krajanov, ktorí si krajinu zamilovali a nedajú na ňnu dopustiť. Ak máte otázky k článku, neváhajte nás kontaktovat na FB, IG alebo mailom (peteranataly@gmail.com).
Páčil sa vám tento článok? Zahlasujte zaň.
Peter a Nataly 