Alexandr je 22-ročný český vodič autobusu, ktorý už od detstva sníval o veľkých strojoch. Ako chlapec sedával hneď za vodičom a fascinovane sledoval každý jeho pohyb, každé stlačenie tlačidla a celý „kolos“ autobusu. Dnes je to on, kto sedí za volantom.
V rozhovore otvorene rozpráva o svojej ceste k povolaniu vodiča, o prvých dňoch za volantom, reakciách cestujúcich na mladého šoféra aj o tom, prečo dnes vie, že sa rozhodol správne.
V rozhovore sa dozviete:
- Ako vznikol jeho sen stať sa vodičom autobusu a čo ho pri ňom udržalo až dodnes?
- Aká bola jeho cesta od školských lavíc až k profesionálnemu volantu?
- Prečo vymenil kamión a zájazdy za prímestskú dopravu?
- Aké zážitky s cestujúcimi mu najviac utkveli v pamäti – od úsmevných po náročné?
- Čo by odkázal mladým ľuďom, ktorí sa boja ísť za svojím snom?
Pamätáš si moment, keď si si prvýkrát povedal, že chceš jazdiť na autobuse?
Keď som mal asi 10 rokov, presťahovali sme sa na predmestie nášho mesta. Znamenalo to jediné – škola zostala rovnaká, ale musel som začať dochádzať. Vždy som sedával na sedadlách hneď za vodičom. Pozeral som sa, ako cvaká lístky v pokladni – to boli ešte tie staré sivé krabice s tlačidlami – a vlastne na to, ako ovláda celý ten kolos. Ako malému mi autobus pripadal obrovský, dnes už ani tak nie. Postupom času som si uvedomil, že toto je cesta, ktorou by som sa chcel vydať.
Čo ťa ako malého chlapca na autobusoch tak očarilo?
Vlastne stláčanie tlačidiel. Keď som už jazdil nejaký čas, s pár vodičmi som sa poznal a nechávali ma stláčať tlačidlá na otváranie a zatváranie dverí. Bol som v siedmom nebi.
Mali tvoji rodičia alebo okolie pochopenie pre tento sen?
Zo začiatku vôbec nie. Rodičia ma od toho dosť odrádzali, pre okolie som bol ten „divný chlapec“, čo má rád autobusy. Postupne sa s tým však rodičia začali zmierovať a okolie ma bralo takého, aký som. A dnes som – a teraz sa trochu pochválim – v štádiu, že sú na mňa rodičia vlastne hrdí. Že som už ako malý vedel, čo chcem, išiel som si za tým a splnil som si to. Podobne to berie aj okolie, aspoň mám taký pocit a žijem s tým. 😀
Aké boli tvoje začiatky? Ako si sa dostal k autobusu a čo si robil predtým?
Moje začiatky boli jednoduché – stredná škola s dopravným zameraním a potom volant. V tom som mal jasno. Keďže vodičský preukaz na autobus som si mohol urobiť až v 21 rokoch, musel som vymyslieť, ako „zabiť“ dva roky. Ťahali ma skôr väčšie stroje, takže osobné auto neprichádzalo do úvahy. Naskytla sa príležitosť ísť jazdiť na nákladnom aute, povedal som si, prečo nie. Aspoň získam prax na niečom väčšom a zabijem tým čas. Úprimne, už po prvých dňoch som vedel, že to nie je pre mňa a nezostanem pri tom dlhšie, než bude nutné. Rozhodnutie však vôbec neľutujem.
Ak by si si mal vybrať medzi kamiónom a autobusom, čo by si si vybral a prečo?
Jednoznačne autobus. Počnúc nakladaním nákladu – v autobuse sa „vyloží a naloží“ sám – pokračujúc čakaním na vykládky, kde človek nevie, ako dlho vlastne bude čakať, riešením parkovania cez noc, na čo sa viaže obmedzený výkon a podobne. Pri autobuse, konkrétne v pravidelnej doprave, je toto všetko dané.
Ako si sa dostal k zájazdom a čo ťa na nich bavilo najviac?
Úplnou náhodou. Mal som nastupovať do jedného dopravného podniku, no vychádzal mi tam mesiac voľna. Cez kolegu a hlavne najlepšieho kamaráta som vedel o jednom súkromníkovi, ktorý mal pár autobusov. Skúsil som, či by som uňho nemohol stráviť ten mesiac na menších výletoch s deťmi. Vyšlo to. Po pár úspešných zájazdoch ma začal presviedčať, či by som nechcel nastúpiť na plný úväzok. Dlho som nad tým rozmýšľal a vlastne som sa rozhodol až cestou na podpis zmluvy do DP. Rozhodnutie neľutujem – človek sa dostal na naozaj zaujímavé miesta, kam by mi v živote nenapadlo ísť, a hlavne som spoznal množstvo ľudí a skvelých kolegov.
Kedy si si uvedomil, že nočné jazdy a nepravidelnosť nie sú úplne pre teba?
Pomerne skoro. Nastúpil som v apríli, na začiatku letnej sezóny, žiadne pozvoľné rozbiehanie. Okolo augusta som už začal premýšľať o zmene, ale povedal som si, že aspoň ten rok by som chcel skúsiť a potom uvidím. Na jeseň, v takom prechode medzi koncom školských výletov a zimou, keď nás čakalo veľa ciest na adventy, som mal viac času. Bol som zvyknutý z leta na určité pracovné tempo, tak som skúšal aj prácu bokom. Medzitým som sa dostal aj k prímestskej doprave a tam som si uvedomil, že je to presne to, čo hľadám – pravidelnosť, žiadne motanie sa po meste, žiadne dlhé nočné jazdy a oproti zájazdom, aspoň podľa mňa, menšia zodpovednosť.
Čím si ťa prímestská doprava získala?
Pravidelnosťou. Možno som trochu autista, ale jazdiť jednu smenu, od pondelka do piatku, s prideleným vozidlom mi jednoducho vyhovuje. Samozrejme aj to, že nemusím každý večer pred jazdou zisťovať, kadiaľ pôjdem – trasy sú pevne dané. Ako by povedal jeden môj kolega: jazdíme ako ovce, ako nám povedia – a mne to tak vyhovuje. Motanie sa po dedinkách, kde žije pár miestnych a inak nikde nič, len polia a lesy, má svoje čaro.
Keď si začínal ako mladý vodič autobusu, ako na teba reagovali cestujúci?
Keď nad tým premýšľam, väčšinou pozitívne. Najviac mi utkveli v pamäti babičky, ktoré sme vozili do Maďarska do kúpeľov. Najskôr prišlo nadšenie, že ich vezie mladý chalan, potom trochu obavy, že nemám veľa skúseností. Stačilo však pár kilometrov a už sa tešili na cestu späť. Mal som rád, že som z cesty, ktorá je často braná len ako nutné zlo z bodu A do bodu B, mohol urobiť súčasť toho výletu. V prímestskej doprave už reakcie na môj vek boli zriedkavé. Celkovo môžem povedať, že reakcie boli vždy pozitívne.
Je niečo, čo si si myslel, že bude jednoduché – a ukázalo sa presne naopak?
Vlastne nič. Skôr to bolo naopak – pri veľa veciach som sa bál, aké budú zložité, a nakoniec boli jednoduché. Od vypĺňania denného záznamu o prevádzke vozidla, cez základnú údržbu, až po jazdenie úzkymi cestičkami. Pri tom poslednom mám dodnes rešpekt.
Čo máš na svojej práci najradšej?
Prácu ako celok. Keby som to mal menovať konkrétne, vymenujem vlastne úplne všetko. Najväčšiu radosť mi však robí upratovanie autobusu – aj keď si to skoro nikto nevšimne a po prvom spoji to už ani nie je vidno. Ale pekný úsmev od peknej slečny mi vždy zlepší deň a nebojím sa oň ani požiadať 😀 A nesmiem zabudnúť – rád vozím dôchodcov, ktorí vo mne vyvolávajú pocit, že presne takú energiu, elán a prístup k životu by som chcel mať aj ja v ich veku.
A naopak – čo ťa na nej vie najviac nahnevať?
Tu budem stručný. Jednoznačne cestujúci, ktorí idú do autobusu s cieľom vyvolať konflikt.
Máš nejaké vtipné alebo úsmevné zážitky s cestujúcimi?
Je ich veľa – od vzájomných nedorozumení až po ľahké konflikty, ktorým sa nakoniec spoločne zasmejeme. Často sa mi stáva, že cestujúci nahlási ako cieľovú zastávku tú, na ktorej práve nastupuje – zo zvyku. Najradšej sa ich pýtam, nech mi to zopakujú, až kým im to dôjde, potom sa spoločne zasmejeme a ide sa ďalej.
Ale dve perličky mi utkveli v pamäti. Posledný spoj, posledná zastávka, idem skontrolovať autobus a medzi sedadlami nájdem zakuklenú slečnu. Budím ju, že sme na konečnej, kam chcela ísť. Odpovie, že určite sem. Pýtam sa, či vôbec vie, kde sme. Povie, že síce nie, ale určite chcela sem. Jej osud mi zostal neznámy – boli sme totiž už v susednom kraji.
A druhá vec – v autobuse vozím aj pár plyšákov. Nastúpi asi osemročný chlapec, podá mi peniaze a zohne sa na zem. Podáva mi plyšáka so slovami, že má v ruke veľkého čierneho vtáka a čo s ním má robiť. So zadržaným smiechom som natiahol ruku, chlapec mi ho bez slova podal a ja som si len pomyslel, že je dobre, že mu ešte nedochádza, čo vlastne povedal. Áno, bol to plyšák z Angry Birds.
Keby si mohol v autobuse zaviesť jedno pravidlo „len podľa seba“, aké by to bolo?
Aby si každý cestujúci po sebe upratal neporiadok, ktorý urobí. Možno by si potom uvedomili, že rohožka nie je na okrasu, ale na utretie topánok, a že lístky a omrvinky z autobusu nezmiznú mávnutím čarovného prútika.
Čo by si odkázal mladým, ktorí snívajú o tom, že raz budú vodičmi autobusov?
Nebojte sa. Nebojte sa reakcií okolia, majte svoj sen a choďte si za ním. Nebojte sa množstva vecí, ktoré musíte pre túto prácu zvládnuť – v porovnaní s inými profesiami ich nie je až tak veľa. A nebojte sa samotnej práce, vždy sa nájde nejaký kolega, ktorý vám rád so všetkým pomôže.
Vidíš sa za volantom aj o 10–20 rokov?
Aktuálne? Áno. Nedávno som dostal otázku, ako dopadol môj detský sen. Odpoveď bola jednoduchá – ja ho žijem. Tým chcem povedať, že by som nemenil. Aj keď mám občas chuť s tým seknúť, je to len momentálny pocit spôsobený únavou, hladom, stresom alebo čímkoľvek iným. Celkovo som spokojný, mám okolo seba skvelých kolegov, vedúcich aj kamarátov. Je to taký životný štýl.
Ďakujem Alexandrovi za čas a ochotu podeliť sa o svoj príbeh. Aj týmto rozhovorom pokračujem v predstavovaní príbehov mladých vodičov a vodičiek a v tom, aký rozmanitý a zaujímavý vie byť život v doprave. Ak poznáte niekoho, kto by rád zdieľal svoj príbeh, pošlite mi tip na e-mail: nutalky@gmail.com alebo správu na Instagram @nutalky a pomôžte inšpirovať budúcich vodičov.
Pridaj komentár