O tom, ako som sa doňho zaláskovala…
Upozornenie: Príbehy, postrehy a situácie opísané v tomto blogu sú inšpirované skutočnými udalosťami z mojej práce vodičky MHD, no sú spracované vo voľnej, subjektívnej a často nadsadenej forme. Mená, miesta a identifikačné znaky sú pozmenené alebo úplne vynechané.
Blog nepredstavuje stanovisko žiadneho zamestnávateľa – ide o môj osobný pohľad na svet spoza volantu.
Na úvod: Keď sa tu už tak úprimne rozprávame, môžeme si potykať?
Tento blog je osobný – plný zážitkov, postrehov a chvíľ, ktoré zažívam (nielen) počas služby. Píšem tak, ako by som to hovorila kamarátke pri káve. Väčšina z vás je možno v mojom veku, alebo kúsok vedľa – a tykanie má tú výhodu, že k sebe máme hneď o niečo bližšie.
Takže vitaj – a cíť sa tu ako doma.
Predchádzajúcu časť nájdeš tu:
Jazda na trolejbuse je úplne iný zážitok než jazda na klasickom autobuse. Niečo som už načrtla v denníkoch (#2 a #3) alebo aj v tomto článku o tom, ako sa stať vodičkou/vodičom trolejbusu.
Najdlhšie obdobie bolo to, keď som jazdila na kĺbových trolejbusoch a čakala na rozširujúci kurz – zdalo sa mi nekonečné.
Dočkala som sa. Prvý bol krátky trolejbus. Drvivá väčšina vodičov ma upozorňovala, že je to trošku náročnejšie, keďže si nevidíš na zberače. Mala som predtým rešpekt a čakala som všeličo.
Na zberače si v istých momentoch nevidíš, ale vieš sa vynájsť. Mne osobne sa na krátkom trolejbuse jazdí lepšie, a to hneď z niekoľkých dôvodov: menej ľudí, lepší odpich – ten trolejbus je o niečo živší a výhybky a deliče prejdeš o niečo skôr než na kĺbáku, čo aj často počuješ.
Vyskúšala som si linky č. 1, 2, 5 a 7. Z linky 2 a 5 mám hokej doteraz – to len pozerám na križovatke, kde mám ísť. Jednoduchšie sa mi jazdila jednička, hoci tam je ten výjazd z konečnej na prd. Aj Solivar, aj Šebeš – dosť nešťastne riešené. Málokto si uvedomuje, že ja nemôžem dať plný kotol a vyletieť cez štyri pruhy, lebo mám nad sebou vedenie, oblúky a to by tie zberače vystrelilo do nebies a zablokovala by som všetko. Aj to sa stalo kolegom, a nahadzovať ich na štvorrúdovke, kde maximálna rýchlosť 50 km/h je len na tabuli a v realite je to iný svet, je naozaj riadne nebezpečné.
S týmto som sa už zmierila. Našťastie existujú vodiči, ktorí ťa zo Šebeša pustia, a tak nazačínaš s päť, ale iba s dvojminútovým meškaním z počiatočnej zastávky. Solivar je blbý v tom, že výjazd je v zákrute. Ty ako vodič máš zrkadlo (ak nie je zarosené alebo doň nesvieti slnko), a autá tam lietajú jedna radosť – je to dole kopcom. Gravitácia je tu silná a vodičovi tlačí nohu viac na pedál plynu. Chápeš…
Ako sa vraví, to najlepšie na koniec.
Z cestujúcej a obkukávajúcej som sa konečne stala pani vodička parciálneho trolejbusu. Konečne som zo svojich liniek zdrhla späť na špičky a začala jazdiť na trolejbuse, ktorý je o niečo lepší než ten klasický.
Bola to láska na prvú jazdu. Ako to už býva zvykom, prvá jazda bola bez cestujúcich. Bolo to tak v pohode, že som si ešte stihla z výcvikovej jazdy natočiť reelko o tom, ako to prebieha. Kolega, ktorý dával na mňa pozor ako inštruktor, sa smial, že to vyzerá, akoby som na tom trolejbuse už mala niečo odjazdené.
Skúšala som si najmä pripájanie na striešky. Na niektorých zastávkach sú nad trolejovým vedením malé striešky, ktoré pomáhajú trolejbusu, keď sa pripája späť na drôty. Zberače musia trafiť pomerne tenké vedenie, čo by bolo naslepo ťažké. Strieška ich preto nasmeruje správne na drôt, takže sa trolejbus vie jednoducho a spoľahlivo opäť napojiť na vedenie.
A čo je dôležité: každý trolejbus musí cez túto striešku prejsť popod a neobchádzať ju, inak zberače vypadnú. To si neuvedomujú niektorí vodiči a zásobovanie, ktorí znemožnia prejazd popod striešku a zbytočne nám komplikujú život. Existuje určitý uhol, cez ktorý sa to dá, pretože podobná situácia sa mi stala na jednej zastávke – obchádzala som policajtov, ktorí si tam vybavovali priestupky s vodičom (akoby sa to inde nedalo, len na zastávkach) a prešla som veľmi pomaličky okolo.
Na inej zastávke mi vypadli, ale kolega ich nahodil späť a pomohol mi cez to prejsť, keďže to bol, kto tam zavadzal. Čo by ani nebola jeho chyba, keby dané obratisko malo viac miesta pre autobusy a plocha zastávky sa zväčšila – keďže počas špičky tam stojí trilión autobusov a trolejbusov.
A čo ja najviac neznášam? Ak si zbytočne komplikujeme život.
Späť k parciálu.
Na parciálnom trolejbuse pribudla jedna páčka – moja obľúbená, ktorá mi v trolejbuse chýbala. Je to retardér, ktorý spomaľuje trolejbus tým, že využíva elektromotor. Ide o pomocnú brzdu – plynulo spomaľuje a šetrí klasické brzdy. Keď parciálny trolejbus spomaľuje retarderom, časť energie, ktorú by normálne stratili brzdy, sa zachytí a ukladá do batérie. Tak sa predlžuje dojazd na batériu a šetrí elektrina.
V prípade trolejbusov sa energia vracia späť do siete.
Počas týždňa na parciálnom trolejbuse som sa naučila jazdiť šetrne a šetriť batériu, keď som sa zo siete odpojila a v dojazde predbehla kolegu. Trošku mi trvalo, kým som prišla na tento systém, pretože som sa najmä vychádzala z toho, čo som roky mala zafixované na kamióne: dojazd na voľnoveh, ideálne čo najmenej rozjazdov (v kolóne radšej medzera) a brzdenie retardérom čo najviac.
Tu som sa našla, lebo ma veľmi baví sledovať si percentá batérie.
Parciál je fajn trolej. Je nový, živý a ja konečne mám pocit, že jazdím to, na čo som bola 8 rokov zvyknutá – na novom. Má síce svoje muchy, ktoré by mohli výrobcovia pri výrobe vylepšiť, ale stále je to lepšie než šoférovať starý Citelis alebo maľuch Iveco First.
Parciál má jednu veľkú výhodu. Ak ostane stáť na mieste, kde nie je prúd (napr. delič, časť výhybky atď.), vieš sa s ním pohnúť vďaka batérii, ktorá sa sama prepne a „potiahne“ energiu z nej.
Čo som počula, tak na Solarise si to musia vodiči prepínať sami. Občas je to fasa, keď pripoja zberače na sieť a neprepnú si to, čím zbytočne míňajú batériu namiesto jej dobíjania. Ja na tento Solaris ešte nemám papiere, takže vám to bližšie opísať neviem.
Mesiac Merec sa pomaly chýli ku koncu a ja stále nemám odjazdenú tú druhú špičku na trolejbuse, keďže máme dlhodobý výpadok vozidiel a odjazdila som ju tak iba na klasickom autobuse. Aspoň som sa po roku vrátila skontrolovať Kalváriu, kde chodí linka číslo 15. Môžeš si pozrieť k tomuto aj video na Instagrame.
Vyzerá to tak, že to už ani nestihnem, keďže sa majú robiť nejaké zmeny, ale to nevadí. Zmena je fajn. Občas si treba prácu nejak vylepšiť a nerobiť stále to isté dookola.
A na špičkách táto nuda nikdy nehrozí.
Toto bola štvrtá časť Denníka vodičky MHD. Ak sa ti diel páčil, budem veľmi rada, ak mi pomôžeš rásť zdieľaním na sociálnych sieťach. A ak sa nevieš dočkať ďalšej časti, nezúfaj – vyjde vždy posledný piatok v mesiaci.
Chceš mať nový diel medzi prvými? Stačí zadať svoj e-mail.
Pridaj komentár