Keď sme prvýkrát oznámili našej rodine, že meníme Španielsko za krajiny Balkánu a medzitým sme spomenuli aj Rumunsko, neboli nadšení, rovnako ako pár rokov dozadu, keď sme im prvýkrát povedali, že chceme ísť do Albánska.

Rumunsko nemá najlepšiu povesť, ani my sme si nerobili žiadne veľké nádeje, ale chceli sme tam ísť a nevynechať túto krajinu. Opäť sme si uvedomili, že najhoršie recenzie krajiny pochádzajú od ľudí, ktorí ju nikdy nenavštívili.

Rumunsko prekvapilo po všetkých stránkach, najmä prírodou, ktorou disponuje. Ak ste milovníkmi hôr, nebudete sa tu nikdy nudiť.

Naša prvá zastávka bola v kempingu Camping la Danut neďaleko jaskyne Scărişoara Glacier, ktorú sme chceli navštíviť, lebo do recenzií niekto napísal, že môžu ísť aj psíky.

Do kempu sme prišli večer, uvarili sme si naše prvé jedlo v minikuchynke karavanu a šli sme spať. Ráno nás pri raňajkách privítali miestne túlavé psíky, ktoré sa motkali po okolí. Prekvapivo neboli nejak dotieravé, a odišli, keď sa to Luckymu už veľmi nepáčilo.

Zaparkovať s karavanom pri jaskyni bol problém, parkovisko bolo preplnené, aj cesta tam bola úzka a miestami aj dostatočne dobrodružná, takže o zážitok bolo postarané. Neskôr sme sa naučili nechať karavan v kempe a ísť iba autom, bolo to oveľa praktickejšie vo všetkých ohľadoch.

K jaskyni vedie cesta, na ktorej nájdete rôzne stánky s občerstvením a domácimi produktmi. Pred schodmi do jaskyne je domček, kde sa kupujú lístky. Tam nám povedali, že psík musí prejsť bránou v taške, inak môže ísť po svojich. No keďže tam s nami šlo dosť ľudí, nechali sme ho v taške po celý čas. V jaskyni bola príjemná zima, ktorú sme prežili aj bez bundy, pretože celá prehliadka netrvala dlho. V jaskyni sú zostatky ľadovcov, ktoré sa kvôli globálnemu otepľovaniu pomaličky topia.

Cestou z jaskyne sme si kúpili domáci džem z lesných jahôd, neskôr sme ho použili na palacinky, bol neskutočne sladký.

Potom sme sa presunuli do Hunedoary, kde je rozprávkový hrad (Castelul Corvinilor). Realita bola však krutá, parkovisko pred hradom bolo obsadené, našli sme si miesto niekde pri penzióne o niečo ďalej, kde sme si dali obed a ukecali čašníka, či tam môžeme ostať parkovať. Samozrejme, dovolil nám. My sme sa prešli k zámku, na ktorý nás nechceli pustiť kvôli Luckymu. Nemali sme čas čakať a vystriedať sa, tak sme šli späť do auta.

Po ceste zo zámku sa ozvalo auto, že potrebuje doplniť olej, čo nám prerušilo plány na presun do kempu pred Transfagarasanom. Tak sme šli do neďalekého mesta Deva, kde sme kúpili olej, urobili sme si nákup a odparkovali sme v malom rodinnom kempe.

Tam si Lucky našiel kopec kamarátov, ktorí mu robili spoločnosť a občas aj jedli granule, ktoré si nechával na večer.

Transfăgărășan

Ráno sme sa zobudili a pokračovali sme v ceste. Tento deň sme si vyhradili prejazdom cez Transfagarasan, alebo aj štátna cesta 7C (rum. Drumul naţional 7C, Transfăgărăşan) je štátna cesta v Rumunsku. Je to jedna z najvyššie položených ciest v Rumunsku. Začína v meste Bascov, vedie cez mesto Curtea de Argeşa končí v meste Cârţişoara. 

Bol postavený v rokoch 1970 až 1974 počas vlády Nicolae Ceaușesca ako odpoveď na inváziu Sovietskeho zväzu do Československa v roku 1968. Ceaușescu chcel zabezpečiť rýchly vojenský prístup cez hory v prípade sovietskej invázie.

Cesta bola postavená prevažne vojenskými silami a mala vysoké finančné a ľudské náklady. Práce sa vykonávali vo vysokohorskom podnebí, v nadmorskej výške 2 000 metrov (6 600 stôp), s použitím približne šiestich miliónov kilogramov (5 900 dlhých ton; 6 600 krátkych ton) dynamitu a zamestnávali mladší vojenský personál, ktorý nebol vyškolený v technike trhacích prác. Mnoho robotníkov zomrelo; úradné záznamy uvádzajú, že o život prišlo len 40 vojakov, no neoficiálne odhady robotníkov hovoria o stovkách.

Cesta bola oficiálne otvorená 20. septembra 1974, hoci práce, najmä dlažba vozovky, pokračovali až do roku 1980.

Úprimne povedané, ja osobne som o tejto ceste v Rumunsku veľa nevedela. Registrovala som ju, ale nejak ma tam nelákalo ísť. Keď tento prejazd navrhol Peťo, bola som trošku skeptická ohľadom toho, ako to preboha zvládneme s Fábiou a karavanom?

Mala som rôzne očakávania, najmä čo sa týka stúpania a nadmorskej výšky, cez ktorú sme mali ísť. Nakoniec sa moje obavy ukázali ako neopodstatnené. Prešli sme to s priemernou spotrebou 7,5 l/100 km.

Mňa osobne najviac potešili medvede, ktoré stáli v blízkosti cesty. Boli tam a iba čakali na jedlo od ľudí, čím stratili svoju plachosť. Boli menej dotieravé ako niektoré túlavé mačky a psy, ktoré sme stretli na cestách po Balkáne.

Potešili nás aj stánky s domácimi syrmi a mäsovými výrobkami, ktoré ako vegetariáni musíme aspoň po vizuálnej stránke pochváliť. Jeden syr sme si dokonca zobrali so sebou na cestu. Vyskúšali sme aj také suché pečivo, praclíky posypané makom, ktoré sa neskôr ukázali ako skvelým spoločníkom v boji s hladom, ktorý nás občas na cestách prepadol.

Večer sme odparkovali v najkrajšom kempe z celého roadtripu po Balkáne. Poďme si ho trošku predstaviť.

Volá sa Heaven Camping Resort Bran. Budem úprimná, najprv sa mi tam veľmi nechcelo, recenzie ho aj napriek krásnym fotkám veľmi nechválili. Neskôr sa ukázalo, že okrem (pre niekoho) premrštenej ceny nebolo nič, čo by sa dalo vytknúť. Pôvodne sme mali zostať len jednu noc, no zostali sme dve.

Hrad Bran

Tento kemp sme si vybrali kvôli tomu, že je blízko hradu Bran, a bol by veľký hriech vynechať aj túto zastávku. Na webe invia.sk som našla pár zaujímavostí o hrade, ak ste o ňom ešte nepočuli.

Pravdepodobne najznámejšou rumunskou pamiatkou je legendárny hrad Bran, ktorý je známy po celom svete skôr ako Drakulov hrad. Prečo si práve táto pamiatka vyslúžila takú pozornosť?

Stredoveký Drakulov hrad je historicky spätý s hlavnou postavou románu írskeho spisovateľa Brama Stokera, neslávne známym grófom Drakulom. Predlohou bola autorovi s najväčšou pravdepodobnosťou skutočná postava, valašské knieža Vlad Tepeš „Dracula“, ktorý sa zapísal do histórie Rumunska krvavým písmom. Už jeho priezvisko Tepeš – v preklade Napichovač, mnohé napovie…

O tom, či Vlad Tepeš nejaký čas na hrade skutočne žil, sa informácie rozchádzajú, neexistujú o tom žiadne písomné dokumenty. S najväčšou pravdepodobnosťou tadiaľ Vlad iba niekoľkokrát prechádzal pri svojich ťaženiach. Jeho skutočným sídlom a pôsobiskom bol hrad Poienari, ktorý sa nachádza ďalej na juh od Valašska. Z tohto hradu sa do súčasnosti zachovali len trosky.

Hrad Bran sa nachádza na historickej hranici medzi Transylvániou a Valašskou, asi 28km juhozápadne od mesta Braşov, na vysokom skalnom masíve obklopenom hustými lesmi. Postavený bol v 14. storočí v gotickom štýle. V roku 1920 venovalo mesto Braşov hrad rumunskej kráľovnej Márii Edinburskej, ktorá ho nechala zrekonštruovať. Kráľovná si hrad veľmi obľúbila, od roku 1940 je tu dokonca na želanie samotnej panovníčky uložené jej srdce.

Drakulov hrad dnes slúži ako múzeum, v ktorom môžete obdivovať nábytok a ďalšie predmety z rodových zbierok Habsburgovcov, okrem iného aj vzácne korunovačné klenoty kráľa Ferdinanda I. 

Na hrad sme sa vybrali nasledujúce ráno, v sobotu. Toto sme si trošku nejako nedomysleli, pretože tam bol veľký nával turistov. Lístky sme si kúpili v automate pred vstupom. Tam nás ochranka upozornila, že môžeme ísť so psíkom iba na záhradu, nie dovnútra hradu. Tak sme sa vystriedali, a na prehliadku hradu, bez sprievodcu, sme išli samostatne.

Ak je to možné, hrad by som odporúčala navštíviť mimo letnej sezóny, pretože inak tam býva neskutočný nával turistov. Nebudete sa cítiť veľmi komfortne. V úzkych uličkách sa často tvoria zápchy a ľudia musia čakať, kým si každý niečo odfotografuje.

Keďže samotná návšteva mesta a hradu nám nezabrala veľa času, rozhodli sme sa navštíviť hrad Rupea, ktorý bol v blízkosti. Bol to malý hrad s omnoho menším počtom turistov a ponúkal krásny výhľad na mesto. V okolí je ešte veľa miest, kam sa oplatí zájsť, ako napríklad Sighișoara Citadel, Viscri a ďalšie.

Bukurešť

Na druhý deň sme sa presunuli do hlavného mesta, kde sme si povedali, že tentokrát vynecháme kemp a dáme na tipy kemperov z appky Park4night a ostaneme na platenom parkovisku v centre, kde prenocujeme. Pán tam ponúkal takýto “deal” iba za 20 €. Po zaplatení sme mohli stáť medzi bytovkami na stráženom parkovisku, kde sme mali auto a karavan celý deň.

V meste sme boli na obed, aj napriek pokročilej hodine naše kroky smerovali do kníhkupectva Cărturești Carusel, čo je niekoľkoposchodové rozprávkové kníhkupectvo v hlavnom meste Rumunska. Ja ako knihomoľ som toto miesto nemohla vynechať.

Zatiaľ čo Peťko s Luckym boli na kávičke, ja som si našla knihy do zbierky, ktoré u nás boli vypredané alebo drahšie. Nebolo ich veľa (sekcia anglických kníh z oblasti psychológie bola trošku chudobná), ale stačilo to na to, aby som si niečo vybrala.

Nevynechali sme ani vegánsku reštauráciu Level up, kde sme si dali chutné burgery, a odviezli sme sa metrom k víťaznému oblúku, ktorý sa nachádza na druhej strane mesta. Tam sme navštívili aj miestny skanzen, ktorý nás veľmi neoslovil, pretože sa nedalo pozrieť dovnútra domčekov. Lucky musel ostať na recepcii v taške, lebo dnu ho nechceli pustiť. Čo bolo dosť nefér, lebo túlavé mačky tam mali všade svoje misky a jedlo.

Nevynechali sme ani návštevu miestnych parkov a dominaty mesta Palace of the Parliament, ktorý je obrovským palácom v Bukurešti a slúži ako parlament.

Večer sme na poslednú chvíľu dobehli na predstavenie fontány, ktorého súčasťou bola hudba a osvetlenie, tvoriac krásnu tanečnú šou. Toto predstavenie obvykle trvá hodinu a začína medzi ôsmou a deviatou večer.

Je to zadarmo, stačí len prísť a vychutnať si tento okamih. Väčšinou hrali krásne moderné piesne o mieri a nakoniec to ukončili ukrajinskou hymnou.

Bolo to naozaj krásne, fontána je obrovská, nevedeli sme, kam sa skôr pozerať. Bola to najkrajšia bodka nášho roadtripu po Rumunsku, ktorú sme mohli zažiť.

Fotografie fontány dávam tie, ktoré som našla na internete. Sú oveľa krajšie.

Na druhý deň ráno nás čakal prejazd a prvá zastávka v Bulharsku.

NAŠE TIPY NA CESTOVANIE PO RUMUNSKU

Platba kartou je možná na rôznych miestach, ale odporúčam mať aj miestnu menu lei/RON. Vyriešite to zmenárňou po ceste, odporúčam podľa recenzií Google Maps. Väčšinou natrafíte na férovu.

Kempy sme platili všade v hotovosti buď v eurách alebo lei. Nie som si istá, ako je to s výberom z bankomatu, ale pravdepodobne natrafíte väčšinou bez extra poplatku banky, ktorá bankomat prevádzkuje.

Cesty I. triedy a diaľnice v Rumunsku sú spoplatnené a za ich používanie sa platí cestná známka tzv. rovineta, ktorú je možno zakúpiť elektronicky alebo na čerpacej stanici. My sme to vyriešili cez telefón/internet.

Viac informácií na tejto stránke mzv.sk alebo tejto stránke.

Rumunsko je pomerne bezpečná krajina. V hlavnom meste môžete naraziť na pár jednotlivcov, ale väčšinou sú neškodní. V metre sa pohybuje ochranka a cítili sme sa tam relatívne bezpečne. Platia tu rovnaké zásady ako všade vo svete, buďte opatrní s vašimi vecami. Počas našich pobytov v kempoch a na cestách sme sa nestretli s žiadnymi problémami.

Rumuni však jazdia dosť nebezpečne a často si nevšímajú plné čiary alebo iné pravidlá cestnej premávky, ktoré veselo porušujú. Dodržiavanie rýchlosti tu často platí len “naoko”. Niekedy je ťažké pochopiť túto situáciu. Aj počas rozhovoru s miestnou slečnou v Grécku sa sťažovala na to, že si tieto zvyky berú aj na dovolenku a spôsobujú mnoho nehôd v Grécku, zbytočne.

Ak máte so sebou psa, buďte opatrní ak narazíte na túlavých psíkoch, občas môžu byť dotieraví. (Článok o tom, ako sme zvládali cestu so psom a čo sme potrebovali, zverejním neskôr.)

Určite sa sem chceme vrátiť, bolo to tu nádherné. Verím, že aj vy tejto krajine dáte šancu.

@nutaly