Od detstva máme sny o tom, kde by sme chceli pracovať, keď budeme dospelí. Detské oči obdivujú rôzne profesie, s ktorými prídu do kontaktu, a nepýtajú sa, koľko zarobia, či im vôbec vyjde z platu aj hypotéka a koľko prispeje zamestnávateľ do tretieho piliera.
V mojom prípade to nebolo inak. Na začiatku to bol sen zachraňovať zvieratká a stať sa veterinárkou. Až neskôr mi svet dospelých vysvetlil, že práca veterinára nie je len útulná ambulancia, ale aj náročné zákroky, ako je inseminácia zvierat, čo si vyžaduje nielen fyzickú silu, ale aj veľkú odbornú zručnosť. Navyše, náročná škola a neľahké podmienky mi pripadali príliš, a tak som si uvedomila, že by som to pravdepodobne nezvládla.
Pomáhať ma neprestalo baviť. Na základnej škole som si obľúbila krúžok prvej pomoci a natešená z rôznych súťaží, ktoré sme absolvovali, som si to namierila na zdravotnícku školu. Všetko sa zdalo byť fajn. Bola som dobrou žiakou a zmaturovala som na jednotky. Ale moja cesta v zdravotníctve sa po maturite presne tam aj skončila.
Prax v nemocnici dala zabrať. Nevedela som sa odosobniť od ľudí v zúboženom stave a chátrajúcich nemocniciach. Nevedela som sa emočne odpojiť od rôznych príbehov, ktoré som tam videla a zažila. Vedela som, že by som v tejto práci rýchlo vyhorela. Priznala som si to, že to jednoducho nebolo pre mňa. To, že ma fascinovalo ľudské telo a biológia, zo mňa zdravotníka jednoducho nestačilo „urobiť“.
Moje kroky smerovali na vysokú školu. Myslela som si, že učiteľstvo angličtiny bude niečo pre mňa. V tomto období som už poznala Peťa. Na škole som bola len chvíľu, potom som sa nechala vyraziť. Angličtina ma bavila. Učiť a vysvetľovať tiež. Keď som bola malá, hrali sme sa ako deti na učiteľky a to vo mne nejako ostalo. Ale odradila ma dusná atmosféra na niektorých hodinách a nejasná budúcnosť. Na prahu dospelosti ma začali zaujímať otázky o plate a budúcej hypotéke a zvažovala som všetky možnosti. Nebola som naivná. Vedela som si zrátať, čo by ma stálo 5 rokov na vysokej škole a 5 rokov v kamióne.
Vo veku 21 rokov, rok po získaní vodičáku sk. B, som si urobila skupinu C a E a začala už oficiálne jazdiť s Peťom. Dvaja mladí a zamilovaní ľudia na cestách po Európe s kamiónom. Bolo to dobrodružstvo, na ktoré sa nám vyskladali až dvaja rôzni zamestnávatelia a trvalo to 8 rokov. O všetkom, čo sme zažili, sa dočítate na tomto blogu.
Roky bežali, kúpili sme byt a začali si odkladať na našu budúcnosť. Konečne sme sa mali kam vrátiť, hoci len na víkend alebo niekoľko hodín. Už mi to však nestačilo. Nevidela som svoju rodinu, priateľov a všetko zbehlo tak rýchlo. Bola som v jednom kolotoči balenia a vybaľovania. Namiesto oddychu som mala štafetový beh okolo práčky, sporáka a obchodov, keďže nám trebalo nakúpiť na cesty.
Začala som sa cítiť úpne vyčerpaná, stratila som nadšenie pre prácu a všetko sa stalo akoby náročným a vyčerpávajúcim cyklom, ktorý som nedokázala ďalej zvládať. Večerná jazda kamionom po cestách Európy. Rôzne mestá, krajiny, jedlo. To všetko zrazu bolo nutné zlo, ktoré som musela absolvovať. Cítila som sa ako väzeň, ktorý nemôže nikam ujsť. To, čo malo zo začiatku jasnú časovú líniu, zrazu nemalo koniec. Vždy sme si našli nový dôvod, prečo zostať a na čo ďalšie treba šetriť.
Začali sme si liesť na nervy, viac sa hádať. Mala som rôzne zmeny nálad, názorov a toho, ako to vlastne ďalej bude. Stále som si naivne myslela, že to nejako prejde. Neprešlo.
Začalo sa to zhoršovať. Do práce som chodila apatická, nič ma nebavilo. Snažila som si to nejako odžiť a vydržať. Ale nedalo sa. Vyčerpanie, ktoré som tak dlho ignorovala, si nakoniec vyžiadalo svoju daň.
Začiatkom roku 2024 sme si povedali, že podáme výpoveď. Šlo už o veľa. Vedela som, že ak by som ďalej v práci ostala, necítila by som sa dobre. Jednoducho nebolo cesty späť. Šli sme za šéfom a dohodli sa ešte na dvojmesačnej výpovednej lehote. V ten deň mi padol kameň zo srdca. Bol to prvý krok, ktorý mi pomohol dať sa znova dokopy. Aj keď som netušila, čo ma v mojej novej práci čaká, vedela som, že to bude určite lepšia voľba.
Preskočme pár mesiacov.
Je 20. augusta a čakajú ma opravné skúšky na KKV (kvalifikačná karta vodiča). Čakala som na ne skoro dva mesiace. Nehovoriac o tom, že dostať sa na rozdielový kurz (ak máš jednu skupinu a potrebuješ si ju rozšíriť o tú, ktorá ti chýba, napr. z osobnej na nákladnú dopravu a opačne) trvalo ešte dlhšie.
Vodičský preukaz na skupinu D (ktorý som už mala) ti umožňuje riadiť autobus, ale na profesionálne vykonávanie tejto práce, ako vodič v doprave, potrebuješ aj kvalifikačnú kartu vodiča (KKV). Táto karta potvrdzuje, že si absolvoval odborný výcvik a máš potrebné zručnosti a vedomosti na bezpečné a efektívne riadenie veľkých vozidiel, ako sú autobusy alebo kamióny. KKV je nevyhnutná na to, aby si mohol legálne pracovať ako profesionálny vodič v cestnej doprave.
Test na KKV som musela opakovať, pretože mi chýbal jeden bod, aby som ho zvládla. Skupina B – Vnútroštátne a medzinárodné právne predpisy vzťahujúce sa na cestnú dopravu, ktorú som mala ovládať dokonale, ma potrápila najviac. Viem presne, na ktorú otázku som vedela správnu odpoveď, no z nejakého dôvodu som zakrúžkovala tú zlú. Doteraz nerozumiem, či to bolo spôsobené stresom, alebo niečím iným. Test sa aktualizoval o nové otázky, ktoré potrápili aj mňa, a množstvo vodičov muselo opakovať skúšky, no o tom viac v samostatnom článku už čoskoro.
Kurz KKV som nakoniec absolvovala v autoškole, kde som získala vodičský preukaz na kamión. Netušila som, že sa tam po toľkých rokoch vrátim, a rovno za inštruktorom, s ktorým som to celé absolvovala.
Čakala som niekoľko mesiacov, kým najväčšia autoškola v Prešove otvorí kurz, no márne. Tá druhá ho otvorila až neskôr, v čase, keď som už bola dávno prihlásená na skúšky a kurz som ukončila vo Vranove. Tlačil ma čas, chcela som už ísť do práce.
Celá táto situácia s KKV vo Vranove pre mňa mala obrovský nádych sentimentu. Mohla som uzavrieť celú svoju kapitolu života ako vodička kamióna, paradoxne na mieste, kde sa to všetko začalo. Najviac zo všetkého ma rozcítila jazda na autobuse, ktorú počas kurzu musíte absolvovať. Pri prechádzaní cez obce na mňa doľahol pocit, že konečne idem robiť niečo, čo som chcela. Jazdenie na kamióne ma bavilo, ale nemalo to takúto vibráciu, akú som cítila, keď som si znova sadla za volant autobusu.
Od mája do septembra som bola doma. Peťo prestriedal dvoch slovenských zamestnávateľov a snažil sa nájsť zodpovednú a normálnu firmu. Robil rozvoz potravín, čo doteraz považuje za najlepšiu skúsenosť vôbec. Takto to bolo s nami, keď sme sa vrátili domov. Peťo momentálne pracuje pre našu bývalú firmu, kde nakladá a vykladá vodičom kamióny počas ich čerpania odpočinku.
Opravné skúšky som nakoniec zvládla. Celá natešená som na druhý deň poslala životopis do DPMP. Ozvali sa. Prijali ma. Dátum môjho nástupu sa pomaly blížil.
A tu sa to začína.
Moja nová práca. Kamión konečne vystriedal autobus.
Som v novej firme, bez Peťa, sama za seba. Nepočítala som, že to pôjde tak rýchlo, ale kolegovia a ostatní zamestnanci ma prijali veľmi pozitívne.
Čo ma však najviac prekvapilo, bolo to, že som tu nepocítila takú rivalitu, akú som zažívala medzi kolegami v nákladnej doprave. Práve naopak. Stále sa našiel niekto, kto mi ochotne pomohol, poradil a vysvetlil, ak som niečo nevedela.
Zácvik a školenia prebehli veľmi rýchlo. Dali mi kopec nezabudnuteľných zážitkov v podobe prvých dojmov mojich kolegov a kolegýň, ktorí nevedeli, že prax mám a neprišla som z autoškoly.
Rýchlo sa však po firme roznieslo, že to je “tá bývalá kamionistka”.
Pre mňa trošku “bizarná situácia” nastala hneď na tretí deň po zácviku, keď som dostala kĺbový autobus. Kĺbovým autobusom som v ten deň obsluhovala linky č. 4, 8 a 38. To bežne robia trolejbusy, no na tie treba kurz. Ak ho vodič nemá, vyšle sa náhrada v podobe autobusu. Linka č. 4 má pre mňa veľmi veľký emocionálny význam. Tam som sa ako malá, počas cesty z jedného konca mesta na druhý, zamilovala do trolejbusov. Vedela som naspamäť všetky zastávky, ktoré sa na tejto linke obsluhovali.
Odjazdiť túto linku, síce len autobusom, bolo pre mňa čiastočné splnenie detského sna. A podarilo sa mi to takto “skoro”. Je len otázka času, kedy absolvujem celý kurz a vyskúšam si to aj s trolejbusom.
Sadnúť si do kĺbového autobusu a ísť túto trasu už ako dospelá žena a nie to malé dievčatko niekde vzadu na sedadle bol naozaj neopísateľný zážitok. V ten deň som zavolala babke a povedala jej, nech ide na balkón. Zatrúbila som jej a zamávala. Čo si v ten deň o mne pomysleli cestujúci, neriešim. Ja občas nemám najlepšiu mienku ani o nich.
Chvíľu trvalo, kým som si na kĺbový autobus zvykla. Dostať sa do toho a cúvnuť si do parkovacieho miesta bola už len otázka niekoľkých dní. Čím častejšie som si to mohla vyskúšať, tým lepšie mi to išlo.
Kolega, ktorý so mnou nastúpil, mal predtým len vodičský preukaz skupiny B, teda mal skúsenosť len s osobným autom. A mnoho ďalších mužov a žien začínalo rovnako. A to je úplne v poriadku. Čo ma však najviac mrzí, sú predsudky, ktoré majú neskúsení cestujúci-nevodiči, ktorí automaticky predpokladajú, že aj ja som sa takto dostala za volant autobusu, lebo som “mladá” vodička.
Rozlíšiť to vedia len profesionálni alebo skúsení vodiči a vodičky, ktorí ma prídu osobne pozdraviť a pochváliť za dobrú jazdu. Jeden dokonca zavolal aj na dispečing a dostala som pochvalu. Už som im prestala vravieť, že mám prax na kamióne. Je to aj tak zbytočné. Sotva ma pustia k slovu.
Je december.
Tento rok som oslávila svoje okrúhle tridsiate narodeniny. Mojím najväčším želaním bolo konečne sa zastaviť a byť doma. Síce som na Štedrý deň pracovala pár hodín a z práce išla rovno za štedrovečerný stôl, neľutujem. Som doma, zaspávam vo svojej posteli, čo je po toľkých rokoch života v kamióne niečo, čo si naozaj vážim. Mám k dispozícii teplú sprchu a WC, čo bolo ešte pred pár rokmi považované za luxus. Život v kamióne nie je len o pekných výhľadoch z kabíny… Je to nekonečné hľadanie zázemia a neustála otázka, kde sa dá na chvíľu oddýchnuť, či tam bude aspoň záchod, a vôbec, či je to bezpečné.
Môj kilometrový nájazd v práci je nižší, ale zvyknem byť o to viac unavená, pretože jazda mestom a sledovanie premávky sú náročnejšie. Neveziem pripevnený tovar, ale živých ľudí, ktorí sa občas nedržia, prechádzajú sa po autobuse, rozprávajú alebo telefonujú nahlas. Nakoniec vždy na nejakej zastávke vystúpia a ja na nich zabudnem.
Na čo však nezabudnem, sú arogantní vodiči v Prešove a okolí. Na toto ešte nemám žalúdok. Prežívam to oveľa citlivejšie než v kamióne. Pri zrážke kamióna a auta je výsledok väčšinou jasný. Pri mestskom autobuse a aute môžu byť zranení cestujúci, ktorí nie sú pripútaní, nedržia sa poriadne, a podobne. Ráno je autobus plný detí, ktoré idú do školy (napríklad z Fintíc), a ja stále potláčam extrémne množstvo hnevu, keď ma počas jazdy alebo na zastávke pri nástupovaní začnú obiehať autá, ktoré nemajú šancu nič vidieť. Je tam plná čiara a občas aj horizont, a aj napriek tomu sa tlačia, ako keby sa nič nedialo. Niekedy im ešte vyletí auto oproti a obaja musia núdzovo brzdiť.
Stále trpnem, kedy sa niečo stane a auto vrazí do autobusu. Takto riskovať kvôli niekoľkým minútam občas iba sekundám, keď sa aj tak stretneme na najbližšej červenej, mi nedáva zmysel. Týmto mozgovým atletom by som zabavila vodičák aj rodný list.
Nechcem tu plakať, aká je to náročná práca a zodpovednosť – toho som sa napočúvala pred nástupom už dosť. Skôr sa vám to snažím podať a vysvetliť z pohľadu vodičky, ktorá v premávke zažije kadečo. Bohužiaľ, dnes si ľudia kúpia drahé auto, priradia si k nemu imaginárny pocit nadradenosti a myslia si, že môžu všetko. Prípadne sa uspokoja so starým autom a priradia si k nemu svoj vlastný, imaginárny status “kráľa ciest”.
Tresty za rôzne priestupky a to, čo v zahraničí funguje už dávno – napríklad stacionárne radary v obciach alebo zúžené pruhy, aby tam autá museli naozaj spomaliť – je u nás stále na úrovni balkánskych krajín. Ľudia si tu “pochopiteľne” robia, čo chcú, a čo im prejde. Hranice toho, čo je ešte bezpečné a čo už nie, sa stále stierajú. Výsledkom je, že sa zbytočne vystavujeme takýmto situáciám.
V mnohých krajinách je doprava premyslene regulovaná tak, aby sa vodiči prispôsobili podmienkam. Napríklad náhle zúžené pruhy a obrovské betónové zábrany nútia vodičov spomaliť, pretože ich šírka neumožňuje bezpečne pokračovať vo vysokej rýchlosti. Niektoré cesty sú navrhnuté s miernymi zákrutami či “esíčkami”, ktoré bránia plynulému zrýchľovaniu. Bežné sú aj stacionárne radary doplnené o elektronické tabule, ktoré zobrazujú aktuálnu rýchlosť vodiča a výzvu na spomalenie. Pri prekročení rýchlosti nasleduje okamžitá pokuta, často zaslaná priamo na adresu vodiča. Ďalším opatrením sú ostré výjazdy z kruhových objazdov, ktoré bránia vodičom zrýchliť pri odbočovaní. Čoraz častejšie sú tiež zóny so zníženou rýchlosťou na 30 km/h, najmä v okolí škôl a obytných zón.
Tieto opatrenia sú efektívne predovšetkým preto, že v zahraničí sa dôsledne kontrolujú. Vodiči vedia, že za ich nedodržanie bude nasledovať okamžitý postih. Takto sa vytvára bezpečnejšie a ohľaduplnejšie prostredie pre všetkých účastníkov premávky.
V našom meste je množstvo nedomyslených križovatiek, zastávok a obratísk, odkiaľ MHD vychádza a vodiči a vodičky autobusov musia byť neustále v strehu. V zahraničí, napríklad vo francúzskom meste Douai, sú už bežné autobusové pruhy v strede mesta a semafory, ktoré dávajú prednosť autobusom, keď sa autobusový pruh a bežný pruh pre autá križujú. Celý mestský ekosystém je prispôsobený MHD, cesty sú v lepšom stave a mnohé detaily sú dôkladne premyslené – čo v našom meste zatiaľ márne hľadám.
Pre ilustráciu prikladám fotografiu z Google Street View. Vždy, keď sme šli nakladať do firmy v tomto meste, mali sme čo robiť, aby sme kamiónom neošúchali všetky gumy, keďže bus pruh bol o čosi vyšší.
Občas mi to zahraničie chýba. Keď som sa vrátila, musela som si opäť zvykať na našu mentalitu. Sama som sa pristihla, že sa viac mračím, som vážna a držím si odstup, čo v takom Taliansku, Francúzsku či Španielsku nebolo nikdy potrebné. Ľudia sú viac podráždení, stále sa na niečo sťažujú. Človek sa tu často bojí aj ozvať neznámemu, pretože nevie, ako na to zareaguje – či si to nevezme príliš osobne, alebo mi rovno nevynadá. Napríklad raz sme s kolegom išli v tandeme na objednávku pre deti, pričom naše autobusy boli touto objednávkou zreteľne označené. Kolega núdzovo zastavil na zastávke kvôli poruche spätného zrkadla a snažil sa ju opraviť. Pani, ktorá čakala na bežný spoj, sa pokúšala nasilu nastúpiť do jeho autobusu. Slušne som jej vysvetlila, že toto je objednávkový autobus a len tu stojíme kvôli oprave, a dokonca som poukázala na nápis, ktorý to potvrdzoval. Namiesto pochopenia sa urazila a odvrkla, že ona nemá čas čítať, čo je kde napísané. Prišlo mi to ako zbytočne nepriateľská a vyostrená reakcia, akoby sa cítila ponížená pred ostatnými na zastávke a chcela si to nejak vykompenzovať. Z tejto zastávky denne odchádza množstvo spojov rôznymi smermi – neviem si predstaviť, že by som nastúpila len tak do hociktorého z nich. A hoci ma to mrzelo, uvedomila som si, že nie každý dokáže situáciu prijať s nadhľadom. Našťastie, občas sa nájdu aj ľudia, ktorí reagujú milo a s porozumením, a tých si veľmi vážim.
Napriek tomu, že momentálne jazdím aj na autobusoch, ktoré boli uvedené do prevádzky v meste, keď som ešte bola žiačkou na ZŠ, ma tento stav vozového parku nerozhodí tak ako arogantní vodiči v meste, ktorých som vám tu už opísala. Je to síce zaujímavá zmena oproti novým kamiónom priamo z výroby, ale nesťažujem sa. Vždy si predstavím Vin Diesela, ako vo Fast & Furious 8 pretekal na polorozpadnutom črepe. Pustite si to. Keď to zvládol on, čo ja a taký starý Citelis?
Bola by zo mňa vodička autobusu, ak by som nespoznala Peťa a nemala za sebou osemročnú prax na kamióne? Ťažko povedať. Určite by som sa tým nejako hlbšie nezaoberala. Našla by som si inú prácu v inom odvetví. Kto vie, kde…
V spoločnosti, kde ešte stále prevláda názor, že ženy by mali byť doma, variť a starať sa o deti, je zmena týchto stereotypov otázkou niekoľkých generácií. Ako malé dievča som veľa vodičiek autobusu alebo kamióna nevidela. Nemala som od koho odpozorovať, že aj toto môže byť moja cesta.
Pevne verím, že teraz budem ja tou, ktorá bude inšpirovať mladé dievčatá, aby sa nebáli a išli za svojim snom. Nech už je to čokoľvek.
Čokoľvek, pre čo som sa v živote rozhodla, moje okolie spochybňovalo:
„Na čo ti bude vodičák na kamión, aj tak to nedáš.“
„S manželom na kamióne? To dlho nevydržíte.“
„To, že si vegetariánka, ťa čoskoro prejde.“
„Nevymýšľaj s novou prácou, buď rada, že máš istotu.“
A predsa… Vegetariánkou som už vyše 14 rokov. Vodičák som urobila, aj keď som musela skupinu C opakovať kvôli jazde a konštrukcii. S manželom sme spolu v kamióne zvládli roky, no práve tam som pochopila, čo všetko vo vzťahu znášam a kde sa strácam. A dnes? Mám prácu, v ktorej sa cítim naplnená, nový domov a po prvý raz za dlhý čas aj pokoj v duši. Rozhodujem sa podľa seba — nie podľa očakávaní iných.
Čo tým chcem povedať: nikdy sa nevzdávajte. Občas prídu skúšky, prekážky a ťažšie dni. Ak je toho na vás veľa, nebojte sa osloviť odborníkov. Dnes sa to dá aj z pohodlia domova – napríklad cez portál ksebe.sk, kde som pred rokom prvýkrát našla svoju terapeutku. Tá mi pomohla pochopiť, že toto nie je koniec sveta – len signál, že je čas na zmenu. Práve počas týchto rozhovorov prvýkrát padla myšlienka na výpoveď a rozhodnutie venovať sa tomu, čo ma už dávno lákalo.
Vodičský preukaz na autobus som si spravila už v roku 2020 počas práce v CEE Logistics, pretože som vedela, že táto práca nie je pre mňa dlhodobo udržateľná. Chýbala mi však odvaha urobiť prvý krok. Teraz som rada, že som ju našla – najskôr cez rozhovory s terapeutkou, a potom postupne v novej práci.
Rozhovory s terapeutkou mi pomohli. Pochopila som, že keď prežívame náročné obdobia, môže sa nám zdať, že všetko okolo je len negatívne. Strácame dôveru v seba i ostatných. No práve v takých chvíľach je dôležité neodmietať pomoc a začať to riešiť. Netreba však čakať, kým to zájde až do takéhoto štádia, osloviť terapeuta môžete aj skôr.
Občas sa v našom živote objavia situácie, ktoré si vyžadujú zmenu — či už ide o ukončenie práce, vzťahu alebo priateľstva. Naučme sa ich nebáť a nechať ich odísť, pretože len tak vytvoríme priestor pre niečo nové a lepšie. Ak odmietneme prijať tieto zmeny, môže to negatívne ovplyvniť naše duševné zdravie, ako som to zažila aj ja. Preto je dôležité nebáť sa zmeniť smer, keď cítime, že je to pre nás potrebné. Zmena môže byť cestou k osobnému rastu a novým príležitostiam.
Sociálne siete nám ukazujú len krásne pozlátko, ale skutočný život je oveľa zložitejší. Preto som sa rozhodla podeliť o tento príbeh. Ak to pomôže len jednému z vás nabrať odvahu venovať sa svojmu duševnému zdraviu alebo nabrať odvahu na zmenu, tak to stálo za to.
P.S. Titulný obrázok bol vygenerovaný pomocou AI, konkrétne mnou. Dúfam, že sa ti páči! 🙂
nutaly.blog 
Pridaj komentár