#1: O tom, ako ma nikto nevaroval pred ľuďmi v autobuse
Upozornenie: Príbehy, postrehy a situácie opísané v tomto blogu sú inšpirované skutočnými udalosťami z mojej práce vodičky MHD, no sú spracované vo voľnej, subjektívnej a často nadsadenej forme. Mená, miesta a identifikačné znaky sú pozmenené alebo úplne vynechané.
Blog nepredstavuje stanovisko žiadneho zamestnávateľa – ide o môj osobný pohľad na svet spoza volantu.
Na úvod: Keď sa tu už tak úprimne rozprávame, môžeme si potykať?
Tento blog je osobný – plný zážitkov, postrehov a chvíľ, ktoré zažívam (nielen) počas služby. Píšem tak, ako by som to hovorila kamarátke pri káve. Väčšina z vás je možno v mojom veku, alebo kúsok vedľa – a tykanie má tú výhodu, že k sebe máme hneď o niečo bližšie.
Takže vitaj – a cíť sa tu ako doma.
Už to bude nejaký ten piatok, odkedy som začala pracovať ako vodička autobusu, a pomaličky sa mi začína nabaľovať obrovské množstvo zážitkov, skúseností a občas aj bizárov v práci.
Áno, tušíš správne, presne kvôli tomu vznikol tento denník. Musím sa predsa o tom s niekým podeliť a nenosiť to stále v hlave. Ako introvert a človek, ktorý má rád ticho, dobrú knihu a maximálne šum lístia v lese, kde ma určite občas nájdeš, je bežný deň v autobuse veľká výzva. Opakujem: PRE NÁS INTROVERTOV.
Kolega mi raz dal skvelú radu – nepozerať sa ľuďom na zastávke do očí a radšej sledovať, ako sa autobus približuje k obrubníku zastávky. Odkedy som zmenila značku autobusu, a s ňou aj jemne šírku vozidla, neviem si zvyknúť na pristavenie vozidla k zastávke a je to stále na tesno. A netuším, čo je horšie – buchot bakule starej pani do dverí a nahnevaný pohľad, prečo stojím tak ďaleko, alebo pohľady našich mechanikov, keď vidia tie odreté gumy…
Ak už sme pri pohľadoch, tak tie od náhodných ľudí na zastávke z vás vysajú oveľa viac energie. Najmä ak ste mladá baba za volantom. Občas si želám mať pri sebe skrytú kameru a podeliť sa s vami o tieto skvosty.
Denne sa v takom kĺbovom autobuse premelie veľké množstvo cestujúcich. Počas špičky je to ešte viac. A čím menej interakcií s cestujúcimi, tým lepšie. Pre nás introvertov. (Áno, zopakujem to ešte raz.)
Pred nástupom do práce som si naivne myslela, že táto práca nebude až taká náročná. Veď 21-hodinový výkon v kamióne v dvojosádke alebo Prešov – Zaragoza na otočku za týždeň (cca 5 000 km) je predsa väčšia drina, nie? Haha. Omyl.
Sledovanie spätných zrkadiel a premávky, kľučkovanie pomedzi výtlky na ceste (o ktoré v našom meste nie je núdza) a zmeny liniek počas dňa – to všetko si vyžaduje maximálnu sústredenosť. Inak sa ľahko stane, že ak mozog na chvíľu vypne, ocitneš sa úplne inde, než si mala.
A priznám sa – stalo sa. Zatiaľ len raz. 🤫
Nie, nebudeš počuť, ako pani z reproduktora hlási nasledujúcu zastávku. Tvoj mozog to vypína. Občas ti ju skomolí a počuješ niečo úplne iné. Áno, počítač píše nasledujúcu zastávku, ale ty znudene sleduješ cestu a semafor pred sebou. A cestujúci? Tí sú zaneprázdnení pozeraním reelsiek na telefóne, o ktoré sa radi podelia s tebou a cestujúcimi. Načo si vypnúť zvuk a byť ticho v autobuse, keď hučí premotivovaný motor českého výrobcu, klíma a partička dám, ktoré sa asi nestihli vykecať v práci – čo tam jedno reelsko? Alebo telefonát mame na hlasitý odposluch?
A zrazu sa to stane. Autobus zastaví na zastávke, resp. vodič autobusu, keďže ešte nemáme autonómne autobusy, a chalan s telefónom v ruke si spomenie: tu mám vystúpiť. Tento signál jeho mozog vyšle v rovnaký čas, ako sa rozoznie signál zatvárajúcich sa dverí autobusu. Tušíš správne. Už je v tých dverách, ktoré sa zatvárajú, a ty ich už nestihneš opäť otvoriť. Otvorí ich senzor. S hlukom sa rozletia. Našťastie senzor funguje spoľahlivo – na rozdiel od klímy, ktorá si občas zoberie voľno pri tridsiatkach.
Chalan vystúpil bez ujmy ako ďalších xy cestujúcich, alebo aj kaskadérov, ako ich zvyknem volať ja. Dvere zatváram opäť a s jemným dudraním sa presúvam na ďalšiu zastávku, kde sa situácia môže zopakovať. Nie preto, že je Jupiter v retrográde, ale preto, že ty už nikoho nevidíš v okolí dverí, na ktoré má spätné zrkadlo zvonku rozhľad, a naivne si myslíš, že už ich môžeš zatvoriť. Omyl. Zrazu doskočí nejaký starší pán, dvere sa zatvorili. Stihol to. Lucky men. Lucky me.
Keď som chodila na strednú, ako dievčaťu mi niekto vravel: nikdy nebehaj za autobusom alebo mužom, príde ďalší. Na naše autobusy to nikdy neplatí. Ľudia budú bežať, aj keď meškáš cez 10, 20 aj 30 minút. A potom príde sťažnosť, že si ich nepočkal.
Vec sa má tak, že na cestujúcich nie sme povinní čakať. Máš to v prepravnom poriadku (článok 4, bod č. 8). Spomínam to len preto, lebo všetci sa akoby viac a viac dožadovali svojich práv, ale zabúdajú na základné povinnosti, a toto je taký malý príklad.
To, že na teba autobus počká, je lotéria a závisí od: nálady vodiča, meškania, jeho zvyku počkať na cestujúceho, do akej miery si mu sympatický a vôbec – to najdôležitejšie – že si ťa vôbec všimne.
Veľmi rada by som posadila za volant každého, kto sa sťažoval, že na neho autobus nepočkal. Chcela by som vedieť, ako dlho by to bavilo dotyčného takto čakať za každým. Povieš si: ale slušnosť, morálka a empatia, jasné.
A teraz ruku na srdce. Koľko dobrých skutkov si urobil ty? Púšťaš autobus zo zastávky, z bus pruhu? Lístok hodíš do koša alebo necháš v autobuse? Vieš, že konzumácia jedla je zakázaná v autobuse (článok 4, bod č. 15, písmeno k)? Prečo potom čakáš od vodiča, že bude samaritán a počká na teba, keď už dávno mal byť minimálne o 4 zastávky ďalej…
Ja osobne dvere opäť otvorím alebo počkám, keď je čas a priestor. Nie som ten typ, ktorý sa vyžíva v tom, že niekomu zatvorí dvere pred nosom. Môže to tak vyznieť napr. ak mám smerovku a, sorry, naozaj si nevšimnem niekoho, kto stláča dopyt na zadných dverách a kĺbák už je dávno zalomený na výjazd zo zastávky a ja sledujem ľavý späťák a čakám, ktorá dobrá duša ma pustí zo zastávky. (Áno, aj také sťažnosti chodia.)
Svet nie je spravodlivý, ale odkedy máme sociálne siete, ľudia si prisvojili patent na svoj názor, ktorý si často zamieňajú s pravdou. Všetci sa k všetkému vyjadrujú a neobíde to ani akýkoľvek iný dopravný podnik v tejto krajine.
Neberme sa vážne. Život ide ďalej. Autobus príde ďalší, alebo sa na tú ďalšiu zastávku jednoducho prejdeš pešo. Názor na MHD sa líši v závislosti od mesta. Mojou úlohou nie je nikoho presvedčiť o opaku. Každý z nás má svoj batožtek skúseností s cestovaním verejnou dopravou.
Želám si, aby nasledujúce články na túto tému ťa rozveselili a priblížili ti prácu vodičov a vodičiek autobusu.
Nikto mi nepovedal, aké bude náročné pracovať s ľuďmi v takomto objeme. Keď si empatický a cítiš vyžarovanie a energiu ľudí, je to občas ťažké. Časom som sa naučila, že nie je možné naplniť očakávania každého cestujúceho. Vždy sa nájde niekto, kto ti tvoju jazdu pochváli, a niekto, kto ti povie, že si neslušná, ak sa asertívne postavíš za seba.
Meškáš 5 minút z počiatočnej zastávky, lebo si prišla z kolóny a šla na toaletu po 2 hodinách jazdy? Aj to je dôvod podpichovať do vodičky. Prečo sa usmievam na pani, ktorá mi z diaľky ukazuje na hodinky? Pardon, že takáto reakcia vo mne vyvoláva záchvat smiechu. Ale kedy inokedy si mám tu vložku vymeniť? Za jazdy, nebodaj?
Rozumiem, že sa asi ponáhľala, ale počas špičky očakávať, že mi 2–5 minút na prestup alebo bežný čas na presun bude stačiť, je naozaj naivné. Keby takto rozmýšľali špeditéri veľkých logistických firiem, tak doteraz nemáme in-time prepravy…
Ironické otázky mužov: vy ste vodička? A následná pochvala za jazdu. Vraj šoférujem lepšie ako niektorí mužskí kolegovia. No, čo tak sa najprv presvedčiť a potom komentovať?
Nejaký čas bolo zatvorené naše prírodné kúpalisko, kde zachádza aj MHD. Skúste si tipnúť, za kým chodili návštevníci. Za mnou. Nahnevaní sa dožadovali vysvetlenia.
Ľudia sa berú príliš vážne. Dožadujú sa všemožných práv, ale zabúdajú na povinnosti. A to najdôležitejšie: všetci sme len ľudia. Načo si ten život zbytočne komplikovať.
Je krásne poludnie jedného nešpecifikovaného dňa a ja idem z návštevy babky do mesta. Sadám si do vychladeného trolejbusu a užívam si klímu. Konečne ako cestujúca. Počas toho vybavím krátky telefonát a na zvyšok cesty sa zakukám do telefónu, kde riešim nejaké veci ohľadom blogu.
Očkom sledujem, kde som. Ešte mám čas. Zahľadím sa naspäť do telefónu. Čas letí a kolega za volantom tiež. Zrazu sa otvoria dvere a ja zdvihnem hlavu, kontrolujem, kde som. Viem. Len som zabudla, že tu budem vystupovať. Idem k dverám, ktoré už stihli zaterasiť nedočkaví cestujúci. Nikto nemá záujem sa uhnúť. Tlačím sa von pomedzi nich. Chcem to stihnúť a nechcem riskovať, že ma kolega privrie do dverí. Vystupujem a všímam si, že moja panika bola zbytočná. Ľudia ešte nastupujú ďalej. Pomaličky idem k nákupnému centru a práve mi to došlo.
Ja som ten chlapec, ktorý sa za pozerá do telefónu, a potom to príde…
Hups. Trapas. Aj master tesár sa občas utne.
Toto bola prvá časť Denníka vodičky MHD. Ak sa ti diel páčil, budem veľmi rada, ak mi pomôžeš rásť zdieľaním na sociálnych sieťach. A ak sa nevieš dočkať ďalšej časti, nezúfaj – vyjde vždy posledný piatok v mesiaci. 🚌
Chceš mať nový diel medzi prvými? Stačí zadať svoj e-mail.
nutaly.blog 
Pridaj komentár