Bulharsko je naša druhá krajina, ktorú sme navštívili počas nášho roadtripu po Balkáne. Pôvodne sme ju chceli vynechať, no algoritmus Instagramu nám zobrazil veľmi pekné Reels z hradu Belogradčik, a hneď sme vedeli, že sa tam musíme zastaviť.

Mysleli sme si, že Bulharsko nijako neprekvapí a Rumunsko bude na tom horšie, no opak bol pravdou. Bulharsko je oveľa viac chudobnejšia krajina ako Rumunsko. Hneď sa to odzrkadlilo na kvalite ciest, ktorá bola dosť mizerná, ale nič, čo by sa nedalo porovnať so Slovenskom. Ruku na srdce, naše hlavné ťahy nie sú dokonalé a ich modernizácia začala len nedávno, tak si predstavte, že Bulharsko je na tom podobne ako my pred 10 rokmi, napríklad. Sieť diaľníc sa pomalým tempom rozširuje, podobne ako u nás. Kapitolou samou o sebe boli už len podomácky prerobené paneláky, kde pravdepodobne chýbalo bytové družstvo alebo iná podobná inštitúcia, ktorá by sa snažila zveľadovať tieto bytové domy a dohliadať na ich vizuálny stav.

Čo by som v úvode hneď spomenula, aj keď obvykle to píšem na konci článku. Pozor na bulharské cesty, spoplatnené sú diaľnice a väčšina ciest prvej triedy. Kúpte si elektronickú známku na stránke https://web.bgtoll.bg. Cena týždňovej známky nás vyšla na cca 6,60 €.

Naša prvá zastávka bola v meste Veliko Tarnovo, kde sme sa šli prejsť na hrad. Môžu tam ísť aj psi, čo bolo pre nás veľkým plusom. Vstup majú psíky zdarma.

Pevnosť Trapezitsa 

Trapezitsa sa nachádza na kopci, okolo ktorého sa vinie rieka Yantra. Týči sa asi 81 metrov nad hladinou rieky. Strmé útesy sťažujú prístup k miestu. Chránené územie má rozmery približne 470×300 metrov, pričom predĺžená časť je orientovaná na sever-juh.

Prvé stopy stredovekého obranného systému na Trapezitsa pochádzajú zo 60-80-tych rokov XII storočia. Hlavné opevnenia boli postavené v XIII a XIV storočí, počas druhej bulharskej ríše. Potom sa Tarnovo stalo hlavným mestom Bulharska a Trapezitsa bola po Tsarevets druhou najdôležitejšou pevnosťou v meste.

Cesta k hradu bola naozaj rozprávková, pred ním a na jeho nádvorí sme objavili množstvo obchodov so suvenírmi. V samotnom hrade sa nachádza aj kostolík, ktorý je otvorený pre návštevníkov. My sme si ho však veľmi neužili, pretože sa v ňom fotil mladomanželský pár, tak sme len rýchlo nazreli dnu a pokračovali ďalej. Hrad a mesto boli aj napriek dovolenkovej sezóne relatívne málo preplnené. Dokonca sme bez problémov našli miesto na parkovisku pod hradom, kde sme mohli zaparkovať s karavanom.

Po návšteve hradu sme sa vybrali do nedalekej reštaurácie, kde sme prvýkrát ochutnali tradičné bulharské hranolky. Objednali sme si ich k vegetariánskemu menu a zlikvidovali sme ich do minúty. Boli naozaj chutné. Trochu sme potom ľutovali, že sme neskúsili aj tie s syrom.

Po návšteve mesta sme pokračovali na druhú stranu Bulharska. Cesta nám zabrala väčšinu dňa. Večer sme zakempili v kempe Madona, ktorý bol blízko hradu Belogradčik, ktorý sme chceli navštíviť.

Ani sme sa nenazdali, a po zaplatení za prenocovanie v kempe sme skončili u miestnych v tradičnej bulharskej reštaurácii, ktorá bola súčasťou hotela a kempu. Po dlhej ceste sa nám ani veľmi nechcelo variť, a tak sme boli radi, že sme sa mohli najesť tam.

Vybrali sme si Sirene po šopsky. V mojej miske bola zelenina a Peťo mal syr a vajce. Toto jedlo nám podávali v tradičných zapekacích miskách z bulharskej ľudovej keramiky.

Počas jedla sme si užívali príjemnú atmosféru v útulnej bulharskej reštaurácii a dohodli sme sa s pani majiteľkou na raňajkách. Ráno nás čakali tradičné bulharské raňajky v podobe Banitsy (Banicy) plnenej syrom. Boli neskutočne chutné a dostatočne nás zasýtili pred naším ranným výstupom na hrad.

Pevnosť Belogradčik

Belogradčická pevnosť 1,5 km južne od centra mesta, v turečtine nazývaná Kaleto. Patrí medzi najlepšie zachované bulharské pevnosti. Jej steny sú 2 m silné a dosahujú výšku až 12 m. Pevnosť tu stála už v čase, keď oblasť bola súčasťou Rímskej ríše. Rozšírená bola v 2. polovici 14. storočia. V roku 1396 bola dobytá Osmanskou ríšou. Rozsiahla prestavba prebehla v 19. storočí a pevnosť hrala dôležitú úlohu roku 1850 pri potlačení belogradčického povstania. Naposledy hrala významnú úlohu počas Srbsko-bulharskej vojny v roku 1885.

Karavan sme nechali stáť v kempe, po dohode s majiteľmi a autom sa sme zviezli k hradu. Opäť nás prekvapilo to minimum turistov, ktorí tam boli. Netušíme, či sme tam boli príliž skoro, alebo sú tie bulharské pamiatky naozaj minimálne vyťažené.

Hrad bol naozaj rozprávkový, ako z toho videa na Instagrame, z celého roadtripu to bolo asi to najkrajšie miesto, ktoré sme navštívili. Aj napriek tomu, že v Bulharsku sme mali iba dve zastávky, stálo to za to.

NAŠE TIPY NA CESTOVANIE PO BULHARSKU

Platba kartou je dostupná ako u nás, relatívne na väčšine miest. Samozrejme, odporúčam mať pri sebe aj miestnu menu v hotovosti. Osobne sme sa stretli s tým, že sme kartou platili na mnohých miestach, a hotovosť sme využili až v kempe alebo na nákup suvenírov.

Nákupné centrá a supermarkety sú podobné tým u nás, takže sa bez problémov zorientujete. Ak ovládate azbuku, môže to byť pre vás výhoda, pretože nie všetko je vždy písané v latinke.

Pokiaľ ide o jazyk a komunikáciu, relatívne dobre sme sa dorozumeli anglicky, najmä v kempe. Inak sme sa vedeli dohovoriť rukami-nohami , pretože nie všetci rozumejú angličtine. Nebude to nič náročné, aj keď rusky a azbuku vôbec neviete, ako my.

Ako som už spomenula vyššie, nezabudnite si zakúpiť diaľničnú známku. Určite sa vám zíde, pretože sme videli len minimum ciest, kde nebola značka o spoplatnení. Aj keď stav ciest často nezodpovedal tomu, že sú spoplatnené. Dávajte pozor na rýchlosť, občas sme narazili na radary a policajtov, ktorí merali rýchlosť.

Na presuny si vyhraďte dostatok času, keďže diaľnice stále chýbajú. A samozrejme, ak ďalej cestujete do Grécka, natankujte plnú nádrž niekde pred hranicou, oplatí sa.

Pokiaľ ide o cestovanie so psom, na hrady a terasy reštaurácií nás bez problémov pustili. Nikde nebol problém. Do Bulharska stačí Petpass a klasické očkovania, keďže je v únií. Na hranici s Rumunskom ho však nikto nekontroloval. Pokiaľ ide o túlavé psíky, ich je tam o čosi viac ako v Rumunsku, najmä v mestách, tak si dajte pozor. My sme stretli dosť agresívneho psa v meste Veliko Tarnovo, ktorý šiel za nami dosť dlho. Keď sme sa ho snažili odplašiť, vrčal. V Rumunsku je viac plachých psov. Prídu, len za jedlom. Málokedy sú dotieraví.

Neviem, či sa sem vrátime. Celkovo nás viac oslovilo Rumunsko, ale nevylučujeme, že sem prídeme opäť na nejaký roadtrip. Finančne je to celkom priateľná destinácia a určite jej treba dať šancu, najmä ak obľubujete miesta, kde nie sú návaly turistov.

@nutaly